Dvadsať percent

Dá sa život deliť na percentá? V tomto blížiacom sa horúcom lete som dosť zamestnaný a preto často nemám čas a niekedy ani chuť na voľné filozofovanie. Ale predsa, vraj nám stanovili pre rozhlas povinných 20 % slovenskej hudobnej produkcie. Nie som si istý, či je to snaha naučiť nás dobrému vkusu, to asi nie, alebo je v tom len čisto ekonomický princíp - "kupujte slovenské výrobky". To posledné by som bral ako argument, aj keď ide aj o kvalitu.

S dobrým vkusom je to trochu nahnuté, lebo čo je vkusné a čo je pekné? Niečo je módne, ale nemusí to byť objektívne pekné. A môže byť krása objektívna? Keď som mal okolo dvadsiatky, tiež bolo všetko, teda aj v kultúre stanovené na percentá. Možno neboli napísané, ale bolo to tak. V tej postpubertálnej mladosti som si vyložil do okna rádioprijímač značky Talisman Tesla 308 U, naladil som Ö3 - ORF a na plné "pecky" som počúval vtedajšie "západné" hviezdy. To bola moja hudba skoro na 90 % voľného času.

Keď prišla teta, na tom istom rádiu si naladila "Kosut rádio" a počúvala čardáše, či "halgatá", lebo jej to pripomínalo mladé roky strávené v Budapešti. To bola jej hudba, pri ktorej relaxovala a vracala sa na Margit Sziget, kde tancovala s mladými husármi. Moja sestra mala rada ľudové pesničky, pre ňu boli také relácie veľkým potešením a často si spievala s rádiom a zapisovala si slová piesní. To bola jej obľúbená hudba. Všetci sme považovali za pekné a príjemné niečo iné.

Aj v hudbe platí, že proti gustu žiadna polemika neplatí. Tak to je v dobrom živote, že je pestrý a rôznorodý. Mladosť pominula, a naučili sme sa vnímať aj inú hudbu, ako sme preferovali v mladosti. Tak to chodí a je to dobre. Hudba je vyjadrením nálad, rôznych emócií, preto ju najredšej vnímame v súlade s našimi náladami a emóciami. To nie je možné vyjadriť v percentách. Napriek tomu by mal hudobný výber vo verejnoprávnom rozhlase tú rôznorodosť rešpektovať. A to platí aj pri výbere "cudzojazyčnej" produkcie.

Niekedy, keď počúvam slovenský rozhlas na svojich obľúbených miestach (dielňa, WC a auto) mám dojem, že tých 20 % by sa malo chápať aj tak, že najviac 20 %. Myslím tým na tie "ujúkavé" piesne  a piesne lacno kopírujúce módne trendy, ale aj na množstvo piesní s "nekvalitnými" textami. Pri tých "západných" je to jednoduchšie, keď človek nemá čas prekladať si všetky texty a "zvuky" do adekvátnej slovenčiny.

Ak ide o ten ekonomický princíp "kupujte naše...", tak je asi všetka kvalita pasé. Možno by bolo dobré držať sa nejakých 20 % aj u "cudzojazyčných". A čo tak uplatniť zvláštny prístup aj k českej produkcii? Je ako naša, alebo je "západná" a platia na ňu tie isté percentá? A čo iní spriatelení susedia? A čo hudba z východu? Neriešiteľný rébus. Ešte že je sobota a takáto exkurzia do hudobného sveta rádia je našťastie len nezáväzným mudrovaním.

Príjemnú nedeľu a pite statočne, i dostatočne (vodu)...

Minulosť - budúcnosť

Čo sú to všednosti? Len taká nezaujímavá časť života, alebo to, čo tvorí podstatu?  Možno je všednosťou 99 % všetkého. Sú to opakované činnosti, príhody a udalosti, aj všedné zážitky. To jedno percento sú veci, ktoré tvoria korenie. Soľ, ktorá je nad zlato. Tak teraz neviem, či výmena interiérových dverí, prvýkrát po 50-tich rokoch je všednosť, alebo dobrodružstvo.

Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".

Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.

Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej  "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.

Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.