Sankcie a tichá domácnosť

Čo sú to sankcie? No, ako ktoré. V definíciách na internete sú sankcie opísané hlavne ako pojmy z oblasti práva a ekonomiky. Je to zložité, tak radšej sa na sankcie, nepoučený z internetu, pozriem laicky, jednoducho na príklade zo života. 

Sankcie, ktoré majú trestať za nedodržiavanie práva sa môžu uplatňovať v oblasti, v ktorej sa dotknuté subjekty nachádzajú spoločne, či už ekonomicky, alebo v oblasti všeobecného práva. Hlavne v ekonomike sa zdá, že sankcie môžu mať aj opačný ako zamýšľaný efekt. Môžu v konečnom dôsledku "postihnúť" obe strany. Sankcie zvyčajne spôsobujú úbytok vzájomnej komunikácie, diplomacia odchádza. 

Sankcie medzi partnermi tiež postihujú oboch, ale silnejší vydrží viac a s tým počíta. Dalo by sa to demonštrovať na príklade partnerského vzťahu osôb, napríklad manželstva. Sankciou je aj tzv. "tichá domácnosť". Jeden sa rozhodne, že už nič nepovie, samozrejme ako protest, či potrestanie toho druhého, lebo mlčanie je vo vzťahu to najhoršie. Na dôvodoch nezáleží, lebo cieľom je trest s nádejou, že vyvolávača tichej domácnosti postihne menej, lebo sa cíti silnejším. V tom je čertovo kopýtko sankcie. 

Ak silnejší použije fyzickú silu, je to "domáce násilie", útok v oblasti psychiky sa posudzuje, ktovie prečo, inak (asi preto, že sa ťažšie dokazuje a ľahšie sa dá hrať, záleží na hereckých kvalitách herca). Tichá domácnosť v skutočnosti postihuje obe strany a ničí vzťah, lebo kde niet komunikácie, tam sa rodí zlo a odcudzenie. Je to vlastne vojna realizovaná zvláštnym "mierovým" prostriedkom (podobne ako diplomacia, len je to oveľa škodlivejšie). V partnerstve potom prídu na rad otázky položené v blogu "bronislavy" na blog.pravda.sk:

Kedy sa to vlastne pokazilo? Prestali spolu raňajkovať, prestali sa pýtať „ako sa máš?“, prestali sa smiať.  Partnerstvá sa nerozpadajú naraz, ale postupne, po kúskoch, keď problémy neriešia, len ich prehliadajú. 

"Sankcie" sú teda akýmsi záverečným dôsledkom rozpadu vzťahu doma, alebo aj vo svete. Dôležité je pozrieť sa na začiatok. Iné je to, ak tá "tichá domácnosť" vznikne úmyselne, ako taktický, či strategický úskok, ak nie je záujem problém riešiť, ale cieľ je vojna. 

Alternatíva: 

Komunikácia, rozhovor, diskusia, počúvanie s porozumením (o tom sa veľa hovorí, lebo nikto nevie, čo je to). Čo je rozhovor a čo nie je, o tom nabudúce (možno). 

Pre tých, ktorí chcú vedieť niečo z ozajstnej psychológie je tu kniha: Super-jednoduchá psychológia, ktorá vyšla v tomto roku vo vydavateľstve IKAR.

8 smrteľných hriechov civilizácie

Ďakujem svojej dcére Ivete,
že mi odporúčala prečítať si túto knihu.

Konrad Lorenz, OSM smrtelných hříchů civilizace.
Vyšlo v nemeckom origináli v roku 1973, 2005 vo vydavateľstve Piper Verlag GmbH, Mníchov
Do češtiny preložil Petr Příhoda 2014, vydavateľstvo LEDA, s. r. o. 2014

Netvrdím, že je to ľahké čítanie, ani to nie je príliš optimistický pohľad na našu civilizáciu, lebo všetko vidí jasne a v súvislostiach vývoja. Je písaná v odbornom štýle, preto netvrdím, že som všetkému rozumel, ale podstata myšlienok tejto knihy je tak jasná, že ich nie je možné nepochopiť. Niektoré pozoruhodné myšlienky by som rád uviedol, tak sa pokúsim vybraté citácie voľne preložiť do jazyka "wabovín".

Napríklad o konzervativizme a mládeži:

... krajne konzervatívne uchovávanie toho, čo už bolo raz úspešne vyskúšané je životne dôležitou vlastnosťou mechanizmu, ktorý v kultúrnej evolúcii plní úlohu analogickú úlohe "genómu" vo vývoji druhov. Zachovanie doterajších skúseností je totiž dôležitejšie, ako získavanie nových...

... K veľmi škodlivým dôsledkom vedie chybné presvedčenie, že len rozumovo pochopiteľné, alebo len vedecky dokázateľné patrí k trvalým vedomostiam ľudstva. Tento názor povzbudzuje "vedecky osvietenú" mládež, aby hodila cez palubu ohromnú zásobu vedomostí a múdrostí obsiahnutých v tradíciách každej civilizácie...  

... Každý, kto je presvedčený, že to všetko (čo bolo) už neplatí, si pestuje nebezpečnú ilúziu, že veda môže vytvoriť celú kultúru so všetkým a prakticky z ničoho, len pomocou púheho rozumu. Táto predstava je len o málo menej slabomyseľná ako názor, že naše znalosti už stačia k tomu, aby sme dokázali zlepšiť ľudstvo zásahmi do jeho genetickej výbavy. 

... V postoji mnohých príslušníkov mladšej generácie k rodičom nájdeme značnú dávku  prezieravého pohŕdania, ale ani štipku zhovievavosti. Revolta modernej mládeže je nesená nenávisťou veľmi podobnou tej najnebezpečnejšej a ťažko prekonateľnej - nenávisti nacionálnej. Inak povedané, dnešná mládež reaguje na staršiu generáciu rovnako, ako kultúrna, či etnická skupina reaguje na skupinu cudziu, nepriateľskú...

Toto je len malá ukážka, náhodne vybratá z knihy, ale podobných hlbokých myšlienkových úvah je v knihe veľa a sú až podozrivo aktuálne. Je tam dosť aj o ľudských vojnách, o ekonomickej situácii a veľa iného vhodného na pozorné čítanie a zamyslenie sa nad osudom našej (západnej) civilizácie, ergo ľudstva... 

Dozvedieť sa pravdu o sebe, pri pohľade do zrkadla je užitočné. Táto múdra kniha je vhodná aj ako základ ďalšieho štúdia. Niektoré pasáže, vlastne celá kniha, sú odlišné od politiky, ktorá dnes ide akosi mimo realitu do štádia voľného pádu samo-dôležitosti jedinej civilizácie. Možno existuje alternatíva... Skúmanie príčin a následkov môže čo-to napraviť. Čítajme múdre knihy a verme budúcnosti.    

Konrad Zacharias Lorenz (1903 - 1989) bol rakúsky zoológ a ornitológ. Zakladateľ modernej etológie, nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu alebo medicínu z roku 1973 za štúdium správania zvierat.

Aktualizácia - k záverom (10.7.2024):

Zdá sa mi, že je dôležité uvedomiť si v súvislosti s touto knihou, že Konrad Lorenz písal svoju knihu v roku 1973, keď ešte existoval Sovietsky zväz a tzv. Východný blok, čo je trochu iná situácia sveta ako dnes. Ako na tom teda sú aktuálne jednotlivé (Lorenzove) hriechy ľudstva dnes? 

1- Z hľadiska "preľudnenia" sa nič nezmenilo...
2- Devastácia prostredia v zásade pokračuje, ale existujú snahy čo-to spomaliť, napraviť, ale to je Sisyfovská práca.
3- Beh o závod so sebou samým - sa stále zhoršuje, v tomto sme asi nepoučiteľní.
4- Vyhasnutie citov presne ako predchádzajúci bod.
5- Genetický úpadok - to neviem posúdiť, to je asi beh na dlhšie trate.
6- Rozchod s tradíciou pôsobí stále, ale myslím, že je to zámer. Nedostatočne dospelá mládež je ľahšie ovládateľná a "použiteľná" na akékoľvek ciele.
7- Nekritická poddajnosť - to asi súvisí s obrovskou propagandou vedenou cez médiá a reklamu. Stále zle.
8- Jaderné zbrane - Lorenz toto riziko považuje za ľahko odstrániteľné, ľahšie ako všetky ostatné riziká. Bodaj by mal pravdu, ale dnešný svet aj v tomto smere zhoršil svoje postavenie, aj keď istý princíp odstrašenia účinkuje stále.  

Ktovie, čo by napísal dnes?

Sapiens, zjednotenie

Ľudská spoločnosť sa riadi imaginárnym poriadkom, ale rozsah voľnosti sa nám (vraj) zväčšuje. Bez spoločenstva by sme však neboli tým, čím sme (a možno by sme ani neboli). Trochu som sa vrátil k druhej časti knihy Sapiens, kde sa autor zaoberá jazykom čísel. Niekedy v deviatom storočí sa začalo tvoriť nové "čiastočné písmo", ako to autor nazýva, a sú to číslice 0 až 9 so súvisiacimi matematickými symbolmi.  Vývoj aj v písme však išiel ďalej, na vyjadrenie všetkého už dnes stačia len dve čísla - 0 a 1. Oblasť umelej inteligencie sa snaží vytvoriť nový druh inteligencie založenej iba na binárnom zápise všetkého. 

A kde potom budeme my, ak nás UI prekoná? Neprekoná, ostanú veci, ktoré nikdy nedokáže! (moja poznámka)

Zaujímavá a aktuálna je ôsma kapitola, v ktorej autor píše o nespravodlivosti histórie a narába znova pojmami ako "imaginárny poriadok" "sloboda jednotlivca a skupín" a uvažuje o "božskom" vysvetľovaní pôvodu každého imaginárneho poriadku. Nezabudol ani na imaginárne vysvetlenie pojmov "pohlavie" a "rod", teda načrel aj do filozofie aktuálnej reality. "Prečo sú muži páni tvorstva?" ... radšej poďme ďalej, na problematiku zjednotenie ľudstva, teda do súčasnej budúcnosti Homo sapiens...

Rozdiely a rozpory medzi kultúrami i v rámci nich v histórii sú, ale rozpory sú neoddeliteľnou súčasťou každej ľudskej kultúry. Sú motorom zodpovedným za kreativitu a dynamiku nášho druhu. Hovorí sa tomu "kognitívna nezhoda".  Nasledujúce kapitoly sa zaoberajú globálnou víziou, ale aj "vôňou peňazí". Peniaze sú vraj najuniverzálnejší a najefektívnejší systém vzájomnej dôvery, aký kedy vznikol.

Jedenásta kapitola je venovaná impériám od starých Rimanov (ale aj impériám pred nimi) až k dnešnému imperiálnemu svetu. Hodnotí ich plusy a mínusy. Konkrétne rozoberá americké impérium, miešanie kultúr a situáciu porobených národov. Tvrdí, že hybridný civilizačný výsledok je pre prevažnú väčšinu národov cudzí. "V súčasnosti je svet ešte stále politicky roztrieštený, ale štáty rýchlo strácajú svoju nezávislosť". Ktovie, ako to myslel... 

Ďalšia kapitola je o náboženstvách, ale aj o tom, čo vlastne dnes plní úlohu náboženstva. Kapitola napodiv vecná a cynická je o náboženstvách (aj o ideológiách). Náboženstvá definuje ako "systém ľudských noriem a hodnôt, ktorý je založený na viere v nadľudský poriadok".  

Boj dobra a zla, zákony prírody súvisiace so zjednocovaním ľudstva rozoberá autor takmer filozoficky na životnom prípade Gautama. Čo je príčinou smútku a nepríjemností? Odpoveďou je, že je to túžba. Keď túžba zmizne, nastáva stav nazývaný "nirvána". Človek, ktorý netúži, nemôže trpieť. Dosahuje sa to meditačnými technikami, ale vraj veľmi málo ľudí to dokázalo. Laická otázka by bola, bol by život v nirváne naozaj životom?  

Čerešničkou na torte zjednotenia ľudstva je opis súčasného liberalizmu, komunizmu, kapitalizmu, nacionalizmu a nacizmu, ale zaoberá sa aj socialistickým humanizmom. Kto už tieto systémy aspoň trochu zažil, môže porovnávať... Mať vlastný názor a kritické myslenie niečo napovie. Za tzv. gól mesiaca by som pasoval tieto vety: Niektorí vedci si myslia, že kultúra je určitý druh duševnej infekcie, alebo parazit...  Kultúry sú skôr mentálnymi parazitmi, ktoré sa objavujú náhodne a potom využívajú všetkých ľudí, ktorí sa nimi nakazili...  Nekomentujem.

Aj "zbrojárske preteky" sú vzorec správania, ktorý sa šíri ako vírus z jednej krajiny do druhej, pričom všetkým škodí, ale sám víťazí.   

Aktuálnejšia a pravdivejšia veta by sa dnes hádam ani nenašla.  

Nasleduje: Štvrtá časť - Vedecká revolúcia.

Yuval Noah Harari, Sapiens, stručná história ľudstva, vydal Aktuell Bratislava, 2018 (druhé vydanie)

Navždy sa zachová...

 ... v pamäti stužková, ako spieva Elán. Bolo to v roku pána (....), v jedálni Štátnej banky Československej v Bratislave. Zdá sa mi, že dnes v tej budove sedí generálny prokurátor. Boli sme trieda z priemyslovky a mali sme len 3 spolužiačky, tak sme si na tanec a spoločnosť zavolali dievčatá zo zdravotníckej školy (ak sa dobre pamätám). Zabávali sme sa veľmi dobre, ako inak. Ja som mal fotoaparát Exakta VX 1000 a blesk Mecablitz požičaný od bratranca Róberta. Veľa fotografií sa u mňa nezachovalo, asi som málo fotil. Aspoň jedna spoločná mi ostala (mňa tam nehľadajte, fotím):

A jedna ako doklad pohody a dobrej nálady:

Autorský fotoaparát

Naša škola

Taká bola naša stužková...

Teória relativity

Čas beží, lebo všetko je v pohybe. Vnímanie času je iná kategória. Človek má v živote niekoľko období, či etáp, ktoré trvajú rozdielny čas, ale aj vnímanie toho času človekom je rôzne. Ak si spomeniem na ostatných 20 rokov, zdá sa mi, že ubehli náramne rýchlo. Asi to bude tým, že som sa nenudil, čas plynul napĺňaný rôznymi aktivitami. ako záhrada, cestovanie, ale aj návštevy lekárov, sem tam nejaká operácia, ale aj aktívna "literárna" činnosť na internete v blogoch a čítanie kníh. Nebudem tu uvádzať údaje z mojej súkromnej štatistiky, ale je to naozaj zaujímavé obdobie. Želám si pokračovanie v takomto tempe, aj keď to znamená, že opäť mi ten čas uletí ako vták.

Hodina H

Pevné miesto v realite určuje hodina H. Hodinu H sme si vymysleli ako začiatok niečoho. Mohol by to byť aj deň D, alebo mesiac M, či rok R... To je blbosť! Mesiace a roky, to je celá večnosť. Einsteina s jeho teóriou relativity aj tak nedobehneme. Čas nám beží a míňa sa každý deň, každou sekundou. Jedine básnici so svojou poéziou vedia zastaviť čas, alebo ho aj rozbehnúť. Narýchlo si neviem spomenúť na žiadneho básnika, ktorý by túto moju teóriu vedel potvrdiť (pomôž si sám, aj Pán Boh ti potom pomôže...).

Slová v hmlistom opare
digitálna mena
za sklom
hrmiace falše
mrznúca rosa
na konci nosa
amen a znova
láska večná
Tristan, Izolda
zrodenie dobra
len slová v daždi
zaniknú raz a navždy.

 

Utorkové zamyslenie

Ospravedlňujem sa tým šiestim čitateľom, ktorí si včera otvorili moju prázdnu stránku wabovín. Nie, nebola to cenzúra, tá sa dnes robí inak, bol to len "modrý" pondelok. Pamätníci vedia, že v dávnych časoch sa síce chodilo do roboty po víkende, ale s pracovnou morálkou a tobôž s pondelkovým výkonom to nebola žiadna sláva. Dnešná doba je iná, každý deň rovnaký, aj výkony sú rovnaké každý deň. Proste 50 odtieňov šedej...

Ja tiež pracujem "home office", ale na pondelkovom výkone sa to včera odrazilo ako kedysi. Nemiešam síce maltu, na wabovinách môžem pracovať aj systémom "copy-paste", môžem sa vrátiť do minulosti. Faktom je, že súčasnosť už nie je taká pestrá ako minulosť, keď sa každý deň odvíjal nový príbeh. O budúcnosti radšej nehovorím. Aká bude a či bude? Držte mi (si) palce a vlejte si do stránok na internete trochu optimizmu.  

Nič

Nič a prázdno, ostali len spomienky. Budúcnosť? Nemôžem to slovo vysloviť, lebo všetci ho majú plné ústa a ja chcem niečo iné. Chcem budúcnosť v kontinuu. Sme už perfektne rozdelení, sme dobrí a zlí. Len nikto nevie, kto je kto. Zdá sa vám, že je to zmätočné, že je to pesimistické? Ani nie. Bohužiaľ.  

Televízia súkromne historicky

Len zopár exotov tvrdí, že nepozerá televízny program, ale možno, že do zóny otrockého nepozerania TV smerujeme dobrovoľne, či nie, všetci. Bez televízie sa dá žiť. Horšie by to bolo bez internetu, lebo cez internet sú už prepojené žily a nervy systému koexistencie modernej spoločnosti. Účty, platby, obchod, financie, zábava a informácie. Prvotné ľudské spoločnosti internet nepotrebovali. Bez neho sa tam raz možno vráti aj naša. 

Pre človeka nie je internet dôležitý, dôležitý je však pre ľudskú spoločnosť, lebo si naň už vypestovala "závislosť". Prvý televízny prijímač, ktorý vyzeral ako veľké rádio s malou obrazovkou som videl u nás na dedine niekedy v roku 1956-1957. Na programe bol nejaký balet, alebo to bol hokej, to už neviem. 

O rok na to kúpila naša škola veľký televízor, boli sme ho pomôcť priniesť zo železničnej stanice do školy s našim učiteľom. Postavili sme ho na stôl, strčili do zásuvky a pozerali sme na úžasné zrnenie. Anténa ešte nebola namontovaná. Neskôr, už ako rodina sme si kúpili na pôžičku prvý československý televízor značky Orchidea (1964), ktorý mal ako prvý hranatú obrazovku a asymetrické usporiadanie. 

Vyrábal sa od 1964 do 1966 v Pardubiciach. Dokúpil som si k nemu diaľkové ovládanie na kábli. Dal sa ním nastaviť jas a kontrast a vypnúť televízor. Bol to pokrok, lebo tzv. CRT televízory mali odporúčanú pozorovaciu vzdialenosť najmenej 5x uhlopriečku. Tento TV prijímač nám vydržal veľmi dlho. 

Každých 8 rokov bolo treba vymeniť obrazovku. Samozrejmosťou bolo namontovať do neho "viedenský" zvukový modul. Nesjôr som do neho namontoval aj senzorové ovládanie prepínania kanálov. Naša Orchidea takto vydržala prakticky až do roku 1988, kedy doslúžila a nahradil ju farebný televízor Rubin-Tesla. 

Rubin-Tesla nám dlho nevydržal, dokonca sme kvôli nemu pozerali našu "revolúciu" s vynechaním jednej farebnej zložky. V medziobdobí opráv sme mali (na výpomoc) malý rumunský čiernobiely televízor, už neviem akej značky. Éru LED televízorov sme začali spoľahlivým "Panasonic Viera" (80 cm) a ako záložný je malý Samsung.   

 

Taká bola a je naša televízna história...

Etapy, méty a predsavzatia

Niekto hovorí, že život je krátky, ale nie je to pravda. Predstavte si, že by ste mali naplánovať život človeka podrobne, povedzme na sto rokov. Nemožné. Sú síce krajiny, kde aj nemožné je možné, ale do rozprávok sa radšej nemontujem. 

Večer pred spaním si hovoríme, tak čo nás čaká zajtra? Určite niečo, lebo keby nič, tak by to bolo hrozné nedorozumenie. Mňa teraz, napríklad, čaká každý deň nový článok, úvaha na waboviny. Že to skoro nikto nečíta, to je druhá vec, ale to už nie je môj problém, aj tak je to méta. V písaní sa už dávno zhodujem s Milanom Lasicom, keď kdesi kedysi povedal, že najťažšie je napísať prvú vetu a potom to už ide. Už ich tu mám 10, tak by sa mali vety sypať ako plevy z mláťačky.

Nie všetky predsavzatia a méty sa naplnia v každej etape. Treba byť v tomto smere trochu skromným. Okrem takej zábavy, ako je písanie úvah, či esejí, alebo poviedok, sú aj iné méty, ak to tak možno nazvať, napríklad upratovanie. Ešte väčšou métou je veľké upratovanie. Malé upratovanie znamená malý neporiadok, veľké sa robí pri veľkom... Ale nie o tom som chcel písať. 

Život sa delí na etapy. Nie že by to bolo treba, ale tak to naozaj chodí. Už ako malí si hovoríme, až raz budem veľký. Potom ideme do školy, tá má od začiatku svoje zvláštne etapy a v nich sa čaká na prázdniny. Cez prázdniny sa žije. Škola je teda jasná, etapovite sa míňa a speje k čiastkovým métam, k vysvedčeniam. Po absolvovaní všetkých škôl sa začína "žiť". 

Je to tak, lebo človek žije len preto, aby žil a tvoril (všeličo) a nemal by prestať tvoriť nikdy, lebo "netvorenie" znamená koniec. V podstate je jedno, čo človek tvorí, len aby tvoril. Sú síce povolania, v ktorých sa demoluje vytvorené, ale to je vždy len začiatok novej tvorby niekoho iného. To už je o ľudskej spoločnosti.

Nechcem prirovnávať ľudí ku spoločenstvu mravcov, alebo včiel, ale fakt je, že najdôležitejšie vo včelstve sú robotnice. Nie, že by matka bola zbytočná, má svoje poslanie, bez ktorého by neboli ani robotnice. To je systém prežitia. A trúdy? Sú nad matkou, ale nie je ich veľa. Pre matku sú dôležité. Potom ich vyháňajú. 

Dostal som sa veľmi ďaleko od dnešnej etapovej témy, mal by som sa vrátiť k pointe. Neplánujte si teda celý život, stačí mať méty a predsavzatia. Každý deň, aby bolo čo plniť a dosahovať. Métou sú prázdniny, aj začiatok nového (školského) roka. Predsavzatia si nedávajte na Nový rok, ale každý deň a nemusia byť veľké, lebo aj malé méty sú dobré.

     

Sloboda

Sloboda je to, o čom sa veľa hovorí, ale málokto si pod tým predstavuje to isté. Absolútna sloboda človeka môže existovať len na opustenom ostrove. V spoločenstve ľudí je sloboda vždy relatívnym pojmom. Preto boli vymyslené základné ľudské práva. Sú to tie, ktoré  prislúchajú každému človeku od narodenia. Z toho je jasné, že človek je slobodný len chvíľu po narodení, potom sa musí prispôsobovať výchove rodičov, školy a iných okoloidúcich.

Neskôr ho vychováva ulica aj ihriská. Keď začne rozumieť materinskej reči a iným rečiam, naučí sa čítať, začnú ho vychovávať knihy, noviny, časopisy a najmä elektronické médiá a internet. To už je paľba ako na frontovej línii. Vtedy je už sloboda v háji zelenom. Trochu z nej sa zakuklí niekde v hlave, trochu v srdci a kopa slobody ostane v bruchu, lebo "proti gustu žiaden dišputát"... 

Dospelák sa začne prispôsobovať aktuálnej vláde, písaným aj nepísaným zákonom, zákonom globálnym, aj všetkým fyzikálnym a vesmírnym zákonom.

Sloboda sa začne vnímať ako značne relatívny pojem. Rešpektuje okolie, susedov, spoločnosť reprezentovanú štátom a rôznymi spoločenskými organizáciami, dokonca aj tzv. "neziskovými" organizáciami. Nastupuje fáza života, kvôli ktorej to všetko robíme, byť osožným spoločnosti - mať vlastné deti, vlastné pracovné zaradenie. Pracovať vo firmách 45 rokov pri páse, pri stroji, alebo pri počítači, ktorý sa na rozdiel od obsluhy, stále aktualizuje.

Záverečná fáza, ktorej sa kedysi hovorilo "zaslúžený odpočinok" môže skončiť ako depozit v špecializovanom zariadení. Slobodné okolie začne bedákať nad najohrozenejším typom človeka, preto mu poskytujú výhody prednostného špeciálneho ošetrenia. Nemám na mysli eutanáziu... Úplne nakoniec sa dosahuje absolútna sloboda pod heslom "odpočívaj v pokoji".

Pes, či mačka?

Rozhodli sme sa, že treba do domácnosti nového člena, len sme neboli zajedno, či to má byť pes, alebo mačka. My sme doma nemali psa, len mačku. S mačkou sa dá všelijako zabávať. Stačí krátke pohladenie a už pradie. Spokojnosť nadovšetko. Mačkám sa prideľujú rôzne vlastnosti, ja som im pripisoval len jednu, sú to najinteligentnejšie tvory na zemi. Nemusíte so mnou súhlasiť, ja to stále tak vidím. Pes je priateľ človeka a to hovorí za všetko. 

Mačka je osobnosť sama pre seba. Váži si dom, v ktorom býva a kde jej dajú najesť, za odmenu chytá myši. S každou chytenou myšou sa príde pochváliť. Pes je priateľ aj sa prejavuje ako priateľ, ale ľudskí priatelia nie sú vždy navždy, niekedy sa z priateľov stávajú najhorší nepriatelia a to nie vždy tak, aby ste sa na to mohli pripraviť. Poznám prípady podnikateľských priateľov, ktorí okradli svojho blízkeho priateľa tak dokonale, že mu nič neostalo. 

Ak ide o člena panelákovej domácnosti, tak neviem, ani pes, ani mačka tam príliš nesedia. Poznal som aj mačky domáce bytové, rozmaznané, panovačné a tučné. Pravda je, že keď som do takého bytu prišiel, nemali ma radi a prskali na mňa. Možno som narúšal ich osobnosť. Mám kolegu, ktorý má čierneho kocúra a žije s ním v byte. Zrejme sa im darí, chodí ho aj na okolité trávniky venčiť. Pekne na obojku si ho vodí a kocúr nemá šancu skočiť na bezprizorné mačky. A možno je toho zlozvyku natrvalo zbavený (ten kocúr).

Psov mám inak rád. Keď prechádzame uličkami rodinných domov, teším sa, keď ma zaregistrujú a štekaním pozdravia. Vždy reagujem pískaním vyjadrujúcim podriadenie a priateľstvo. Zväčša na to reagujú upokojením. Tú melódiu som si raz vyskúšal u sestrinho psa a ten sa na ten zvuk plazil predo mnou. Len treba dodržať správny tón. So psami sa dá aj rozprávať. 

Raz ma vítal na salaši obrovský slovenský čuvač. Nechal som ho ovoňať tašku aj topánky a potom som mu povedal, nech ma odvedie k bačovi. Otočil sa a viedol ma správnym smerom. Pes ma pohrýzol len raz. Bol to susedov pes, volal sa Pulo. Mal som vtedy asi 5 rokov a nie som istý, kto z nás dvoch bol provokatér. So zvieratami je to ako s ľuďmi. 

Medzi zvieratami sa nájdu priatelia, ale za spolubývajúceho do bytu by som radšej zobral mačku. Je menšia a je to osobnosť súca na zasvätené rozhovory, hoci aj o politike, neoponuje. Má síce ostré drápy, ale slabšie zuby.

 

Záchrana planéty

Kde kto dnes zachraňuje planétu, tak som sa odhodlal zachrániť kúsok z nej. Aj myšlienky sa časom množia, zapĺňajú priestor a tak často vzniká neprehľadná kopa odpadu, ktorý treba roztriediť a časť aj recyklovať. Našťastie, tých čo sa hodia na nové použitie máme dosť. Tak to medzi nami chodí, kto je človek, má čo recyklovať a čím väčšie "Č", tým je toho viac. Najznámejší (ako pre koho) prípad je u mňa básnik, Charles Baudelaire, ktorý sa narodil 9. apríla 1821 v Paríži. V jednej svojej básni triedi svoje spomienky (Spleen, úryvok v preklade Svatopluka Kadleca):

"Mám více vzpomínek, než kdybych žil i věk."  

Hořké propasti, KPP, Československý spisovatel, Praha 1966

Je toho podstatne viac, na čo by sa dalo spomínať a nenechať to odísť do stratena v komunálnom odpade. Nabudúce: Alkoholy života, Apollinaire

Vnútorný vesmír

Vesmír, ako ho poznáme, má svoje nemenné pravidlá a svoju večnosť. Nič v ňom nie je náhodné, nič nie je nehybné. Sú len relatívne pevné body, okolo ktorých sa všetko točí. Vesmír je rovnováha a jej neustále hľadanie. Presne tak to funguje aj u ľudí (u zvierat, u vtákov aj v rastlinách). Naše telá majú svoj vnútorný vesmír, kde všetko beží a točí sa podľa rovnakých pravidiel, ako tam vonku.

Jediné, čo sa vyčleňuje z vesmírnych pravidiel a zákonov, je "ŽIVOT".  Život v tomto zmysle by sa mal písať s veľkým začiatočným písmenom. Pozrime sa len na seba - sme ohraničení dvomi bodmi v čase, od bodu A po bod B, nič viac. Ostáva len stopa v piesku, alebo v snehu. Na istý čas. Stopy zanecháva aj vesmír. Náš pohyb životom však nepodlieha žiadnym vesmírnym pravidlám.

Smerovanie od bodu A po bod B sa nedá ničím definovať, hoci aj na nás pôsobí univerzálna sila gravitácie, rôzne vesmírne a pozemské vplyvy. Naše konanie sa riadi len našim vedomím a možnosťami okolia. Máme slobodnú vôľu a máme možnosť aj povinnosť rozhodovať sa. Svoj vnútorný vesmír si riadime sami. Tak je to u všetkého živého. Rozdiely sú iba v potrebách a limitoch možností.

Život s veľkým Ž je výnimočný. Ku svojmu vzniku potrebuje dlhú cestu, alebo vyššie rozhodnutie a trvá od počiatku až po svoj zánik v rôznych formách, ktoré sa stále viac vzďaľujú vesmírnym pravidlám univerzálnosti. Je nedeľa a patrí sa myslieť aj na dušu, lebo aj dušou sme spojení s vesmírom, ktorý sme si nevymysleli, ale je to jediné, čo poznáme.

Vesmír je v nás a vedie naše myšlienky od bodu A po bod B.

Minulosť - budúcnosť

Čo sú to všednosti? Len taká nezaujímavá časť života, alebo to, čo tvorí podstatu?  Možno je všednosťou 99 % všetkého. Sú to opakované činnosti, príhody a udalosti, aj všedné zážitky. To jedno percento sú veci, ktoré tvoria korenie. Soľ, ktorá je nad zlato. Tak teraz neviem, či výmena interiérových dverí, prvýkrát po 50-tich rokoch je všednosť, alebo dobrodružstvo.

Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".

Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.

Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej  "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.

Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.

Teória relativity

Štyridsať rokov je číslo, ktoré u dvadsiatnika vzbudzuje súcit, u šesťdesiatnika tichú závisť. Štyridsať znamená plný výkon, čo mierne stúpa až po päťdesiat... Sedemdesiatka je nad vecou, čísla už padajú pomedzi prsty ako mak. A črtá sa čas, kedy sa svet obráti na prach...  (podľa teórie relativity života)

Odchody

Zobrala poloprázdny kufrík a vybehla z domu. Navždy. Už sa nikdy nevráti domov. To je scéna z knihy, ktorú práve čítam. Aké je to ľahké pre mladého človeka. Ľahké sú odchody z domu. Stačí poloprázdny kufrík, pohľad do svetlej budúcnosti a celý svet je zrazu novou scénou pre divadlo zvané život.

Časom si okrem rodiny, zvykáme aj na rôzne maličkosti, ktoré sa spájajú s domovom. Zdanlivo bezvýznamné, ale v súhrne, aj jednotlivo tvoria široký pojem domova, tvoria rekvizity našich spomienok a tie sú stále bohatšie. Už nestačí malý kufrík, aby sme sa zbalili. Sme spojení s mnohými vecami, ktoré by nám v cudzom svete veľmi chýbali. Zdanlivo.

Keď odchádzame na dlhšiu dovolenku, všetko milé a priateľské nechávame doma. Premyslíme si celý dovolenkový pobyt, aby sme si zbalili to čo nutne potrebujeme a pribalili aj to, čo nám trochu pripomenie pojem domova. Preto tie veľké cestovateľské kufre. Pre tie zdanlivé zbytočnosti, bez ktorých by sme prežili, ale s ktorými nám je lepšie.

Čím sme starší, tým ťažšie je zbaliť sa na dlhší pobyt mimo domova. Keď je zle, keď príde náhla choroba, či úraz, odvezú nás tak ako práve sme a prežijeme aj bez domova. Ak prežijeme. V lepšom prípade prežijeme, inak prídeme o pojem domova. Potom nás odprevadia do neznáma. S niečim najnutnejším na zakrytie nahoty. Aby sme sa ešte naposledy podobali na civilizovaného človeka, ktorý tu žil. V tom lepšom prípade.   

Vesmír

Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať "Koniec sveta", alebo "Stvorenie sveta", ale nechcem konkurovať historickým textom, tak len takto všeobecne. Biblia nás učí ako došlo ku stvoreniu sveta za tých počiatočných sedem dní. Nakoniec poznávame, že to neboli také dni, ako my poznáme, ale boli to milióny, až miliardy našich pozemských obehov okolo slnka. Keďže však predtým nebolo ani slnko, ani zem, ani  vesmír, bolo len to známe "slovo", ktorým to začalo, tak pred ním neexistoval ani čas, ktorým by sa to dalo merať.

Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.

Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.

Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.      

Prší

Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.

Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí... 

Ekonómia osudovej lásky

Najkrajšou formou (obdobím) lásky je zamilovanosť. Vzniká náhodne a spontánne, podľa navonok dobre maskovaných virtuálnych kritérií zachovania života. Nie vždy to vyjde na prvý pohľad a na prvý krát, lebo sme predsa omylní, aj naše zmysly sa často spletú. Na zamilovanosť je v angličtine veľmi priliehavý názov "Fall in love", teda, že padol do lásky. Z toho vidieť, že zamilovanosť má veľa spoločného s láskou, ktorá je osudová, do ktorej sa človek, hoci aj nechtiac prepadá.

Zamilovanosť silne ovplyvňuje naše zmysly, preto sa hovorí, že inak vonia seno koňom a inak zamilovaným. Naozaj som ešte nevidel zamilovaného človeka, ako prežúva seno, len sem-tam nejaké steblo trávy. Tráva je často svedkom i pozadím milovania zaľúbených. Zamilovaní nemajú k ničomu ďaleko, lebo vtedy sa všetko mení. Svet je iný a nebude už nikdy taký ako predtým. Tak to je a nevymyslel to G. W. Busch mladší, lebo sa to na svete opakuje od nepamäti. V ekonomike sú zamilovaní na úrovni prvotne-pospolnej spoločnosti. Pre tých, ktorí boli slabší v dejepise: to znamená, že panuje výmenný obchod, peniaze nerozhodujú o ničom.

Zamilovaní často objavujú čaro poézie, dokonca sa z nich stávajú na prechodné obdobie básnici bez honorára a bez sponzorov. Zamilovanosť môže byť šťastná, alebo nešťastná. Tá druhá končí rozchodom, presnejšie povedané novým subjektom pre zamilovanie. Paradoxne však tá nešťastná zamilovanosť môže byť niekedy pre zúčastnenú stranu šťastím. Zamilovanosť môže a často aj pokračuje milovaním. Niekedy aj láskou na celý život. O láske na celý život však neexistujú hodnoverne doložené archeologické vykopávky.

Iba jedna zamilovanosť zvyčajne končí manželstvom, ale v istých prípadoch sa tento postup opakuje aj niekoľko krát. Nie že by manželstvom láska skončila, len sa dostáva do inej formy, stáva sa každodenným zvykom a potrebou. Spočiatku je to milovanie plné lásky dvoch (zvyčajne), až kým prídu deti a z manželského zväzku sa stáva zväzok rodinný. Aj tu sa môže všetko opakovať a rodina sa rozrastie. Z ekonomického pohľadu je manželstvo v tejto fáze už akciovou spoločnosťou s dvomi konateľmi. Ak sa konatelia nevedia dohodnúť, spoločnosť prechádza do formy s ručením obmedzeným.

Neskôr, keď sa deti vydajú na vlastné dráhy, sa z manželov stávajú podielnici na rodinnom družstevníctve. Zastávajú síce dôležité a zodpovedné posty, ale to je všetko, ich kariérny postup je minimálny. Láska postupne prechádza do registrovaného partnerstva. Je ťažké odhadnúť, ktorá etapa manželstva je najdlhšia, ale najdôležitejšia je fáza akciovej spoločnosti, lebo vtedy sa tvorí zisk. Najkrajšia však je rozhodne tá časť s výmenným obchodovaním - zamilovanie (vávanie). Na sklonku kariéry sa, z ekonomického pohľadu, z manželstva stáva štátna príspevková organizácia, až kým postupne nedôjde k ich výmazu z obchodného registra.