007

Práve keď sa na hodinách objavil údaj 007, prerušil som svoje spanie a tak sa cítim ako James Bond. Ako agent 007 s právom, zabíjať čas.V skutočnosti som ešte nespal, len som tak po ležiačky v duchu pracoval na mojom zajtrajšom pracovnom rozvrhu. Bude to náročný deň, mám daný termín a záverečné "titulky" niekedy bývajú náročnejšie, ako celá mesačná práca.

Nechcel som tu písať o práci, keď sú aj onakvejšie a zábavnejšie veci, to len tak pracovne uvádzam úvahu o zabíjaní času. Koľko ho vlastne máme, to nikto nevie. Skúsení ľudia hovoria, že máme žiť tak, ako by tento deň bol náš posledný. Netreba to však preháňať, je zbytočné sa naháňať za chimérami, lebo to čo nestihneme tu, už nikdy nebude pre nás dôležité. Byť tu v tejto chvíli je to, o čo ide.

Ja, robot

Robot je ten, čo robotuje. O robotoch máme zväčša skreslenú predstavu z fantastických kníh, a hlavne z filmov. S fantastickými filmami sa spája jeden paradox a možno aj viac. Ten, na ktorý myslím, je v tom, že čím viac fantázie vložia autori do filmu, tým je ten film nudnejší. Lebo filmy musia byť o nás, divákoch na tomto svete, inak sú "out of range" (myslím - mimo rozsahu nášho vnútorného záujmu). Náš záujem je zjavný, ale aj taký vnútorný, neuvedomelý. Ale nie o tom som chcel písať.

Ako si ja, alebo vy, predstavujeme robota? V prvom rade je to niečo, mechanicky vykonávajúce nejakú monotónnu činnosť. To je taká reálna predstava, s tou nemá nikto problém. Je len v dokonalej inštrukčnej báze s dokonalými pohybovými (krokovými) motormi, v precíznosti a v kvalite materiálov a zhotovenia. Druhá predstava robota je podobná.Základ tvorí podobne precízna mechanická konštrukcia doplnená o senzory spätnej väzby na úrovni audio a video vnemov. To znamená, že sa svojim spôsobom orientuje v priestore a čase.

Tretí typ robota vlastne ani nepatrí do tejto sféry úvah. To sú tie roboty, s "vlastným menom" ako ľudia, ktorí konajú ako ľudia, kombinujú vo svojej "mysli" svoj stav a stav okolia a hlavne, rozhodujú sa nezávisle od svojho prvotného zadania. Myslím si, že ani japonské roboty obsluhujúci v reštaurácii do tejto sféry nepatria. A tiež si myslím, že také roboty nikdy nebudú ľudským umom vytvorení, lebo by to bolo, ako vyrobiť automatický guľomet, ktorému by sa nedali vypnúť baterky a strieľal by na všetko, aj na svojho stvoriteľa - bez morálnych princípov, ktoré sa ťažko programujú.

Mal som to šťastie vidieť roboty pri práci. Boli to veľké zástupy robotov, ktoré vyrábajú autá. Nie že by vyrobili auto bez pomoci človeka, ale človek popri nich vykonáva, síce nevyhnutné a dôležité, ale predsa len pomocné práce. Kontrolu vykonáva tiež robot. Keď zistí odchýlku z normy, mimo povolenej tolerancie, bez škrupulí vráti výrobok na recykláciu. Ľudia tu vlastne robia prácu robota, mechanicky opakované činnosti, ktoré ešte roboty nezvládajú, alebo na také činnosti majú príliš veľkú "hlavu".

Tu je vhodné konštatovať, že robot na rozdiel od človeka, nemá rozum v "hlave", ale kdesi inde, na bezpečnejšom mieste a časť aj mimo "tela". Jeho hlava je jeho rukou a nástrojom. Je to robotický komplex, do ktorého zapadajú aj robotické vozíky. Keď vás taký vozík stretne, spustí klasickú hudbu. Nieže by bol hudobne vzdelaný, ale hudba je jeho klaksónom. Ak nezareagujete, zastaví sa v bezpečnej vzdialenosti. O všetkom, čo sa v hale deje, sú informovaní operátori výroby, ktorých poznáte podľa červenej farby trička. Sedia pri jednom, alebo viacerých sledovacích  monitoroch. Operátor hneď vie, kde je problém a ak treba posiela opravárov v žltých tričkách na miesto činu. Akú farbu majú pomocné ľudské sily, na to si už nespomínam.

Vidieť halu plnú robotov a len sem - tam nejakého človeka je zvláštny zážitok. Trochu rozprávkový, trochu sci-fi a trochu horor. Ľudská psychika to niekedy nechce akceptovať. Aj preto je každý človek vyškolený na vykonávanie viacerých pozícií a po každej prestávke sa striedajú na postoch. Cez dve polhodinové prestávky si ľudia môžu zajesť, popiť a pofajčiť (cigarety na vyhradených miestach vonku). Niekto venuje prestávku rozhovorom s kolegami a telefonovaním. Na páse pracujú (zriedka) aj ženy. Manažérom sa môže stať každý s príslušnými schopnosťami, škola nie je nevyhnutnou podmienkou. 

Roboty  svoj prestávkový čas prespia. Vychladnú ich horúce hlavy a šetria energiu. Taký je život robota a človeka na "páse". Neviem, ako to vnímali ľudia na prvých "pásoch" u Forda, ale tu je to tak. Náplasťou pre človeka je len pocit, že zarobí viac, ako je priemer inde. Nedá sa nič robiť, my ľudia dneška sme pod vplyvom informácií a dojmov hlavne z filmov, ale sladký život je vo sne, realita cez deň. A žiť sa musí. Ľudská spoločnosť je ako hora, či les. Proste je aká je. Les možno vyrúbať, narastie nový. Ľudia sa nezmenia, ani keď príde na rúbanie lesa, teda na revolúciu. Len všetko začne znova, škatule sa presúvajú, podstata ostáva ľudsky prirodzená.

Človek dneška už dnes nemusí cestovať po svete (aj keď môže ak na to má prostriedky) a spozná celý svet. Aj taký, ktorý existuje len vo fantázii scenáristov. Realita je len v nás, v robotoch, ktorí dostali inteligentný program.


 

Minulosť - budúcnosť

Čo sú to všednosti? Len taká nezaujímavá časť života, alebo to, čo tvorí podstatu?  Možno je všednosťou 99 % všetkého. Sú to opakované činnosti, príhody a udalosti, aj všedné zážitky. To jedno percento sú veci, ktoré tvoria korenie. Soľ, ktorá je nad zlato. Tak teraz neviem, či výmena interiérových dverí, prvýkrát po 50-tich rokoch je všednosť, alebo dobrodružstvo.

Ako sa to vezme, ale asi je to to druhé, lebo už pri podrobnom meraní zárubne a starých dverí som objavil majstrovské kúsky "socialistických" murárov z minulého storočia. Pravdepodobne im tá zárubňa kdesi spadla a jedna časť ostala ohnutá smerom dovnútra. Aj tak ju tam jednoducho zamurovali, veď sa o stavbároch hovorilo, že všetko merajú s tolerančným rozsahom "cól sem - cól tam".

Skrátka a dobre, dvere im do toho rámu nesedeli, tak z nich v tom inkriminovanom úseku ubrali asi 10 mm a nikto si to až dodnes nevšimol. Vtedy sme sa tak tešili na nový byt, že také drobné chybičky nestáli ani za reč. Teraz, keď staré dvere doslúžili, ich výmena nebola vôbec jednoduchá. Bola tu možnosť, starú zárubňu vybúrať a dať tam novú, ale tým by sa celá akcia podstatne predražila a to ani nehovorím o prachu a neporiadku v celom byte.

Alternatívne riešenie sa našlo, dokonca výtvarne doriešené. Čiastočne obložená zárubňa, s pomocou miestneho stolára, ani nie veľmi nákladné. V tej chvíli, keď som uvažoval o alternatíve, som si spomenul na Londýnsky hotel na hotelovej  "Garden street" neďaleko Hyde Parku. Hotelové izby boli po čerstvej rekonštrukcii, všetko v poriadku, len dvere do kúpelne sa nedali zatvoriť. Vtedy mi napadlo, že naši "socialistickí" majstri sa presťahovali do Londýna.

Škoda sa hnevať na minulosť, vždy treba vychádzať z reality dneška, aj keď s poučením z minulosti. Tak to funguje aj u lekárov. Najradšej chodím k takému, s ktorým sa možno o chorobe, jej príznakoch, či prevencii ľudsky zhovárať. Bohužiaľ, aj táto realita sa začína "kaziť". Nedávno som sa lekára, špecialistu spýtal niečo týkajúce sa stanovenej diagnózy. Odmietol mi odpovedať, lebo to by vraj už bola konzultácia a za tú sa platí extra. Tak pre hrabivosť možno zanikne aj ľudský prístup tam, kde ho najviac čakáme. Česť výnimkám, ktoré (zatiaľ) potešia.

Práca

Práca je to, čo musíme, všetko ostatné je zábava. Aj písať úvahy, blogy, eseje, či básne, všetko je práca ak to musíme. Podmienkou zábavy je, mať z tej činnosti radosť. Ale radosť možno mať aj z práce. Mám takú skúsenosť, že po tejto "duševnej", či intelektuálnej práci sa mi žiada kompenzovať svoju námahu aj niečim, čo prináša hmatateľný výsledok. Hoci aj uvariť niečo dobré, lebo zmontovať v dielni nový vynález.

Investovanie v čakárni

Opäť som sa zúčastnil na pozorovaní pacientov v čakárni našej doktorky a zároveň na pracovnej konferencii. Bol som objednaný na desiatu hodinu, ale pre istotu som prišiel o hodinu skôr a aj tak som skončil ako posledný vybavený pacient o pol štvrtej odpoludnia. Na troch ďalších smútiacich pacientov sa už neušlo.

Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.

Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.

Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.

V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.

Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...

Hodina duchov

Keď sme boli malí, strašili nás polnočnou hodinou duchov. Časy sa menia a duchovia majú v modernej dobe iné maniere. Práca ma dnes priviedla do môjho starého kolektívu, kde sa mi ušiel jeden z desiatich počítačov. Všetky sú udržiavané na aktuálnej výkonnostnej úrovni, vrátane softvéru, tak je to v podstate jedno, kto kde sedí, aj tak sme všetci na jednej sieti.

Mojou úlohou bolo modifikovať dokumentáciu k projektu, čo okrem textu obsahovalo aj zmeny na dvoch výkresoch. Keď som už mal všetko hotové, chystal som sa zapísať aktuálny stav a odísť na obed, na monitore sa objavila správa v tom zmysle, že spracovateľovi softvéru je ľúto, že moja práca je stratená. Vtom zaznel poludňajší zvon na kostolnej veži a monitor v zápätí nadobro zhasol. Márne boli moje vzdychy a snaha o záchranu.

Rozhorčene som sa posťažoval kolegom, ale namiesto údivu sa začali smiať, či neviem že ten počítač sa každý deň, presne o dvanáste hodine uvedie do hypnotického spánku so stratou všetkých neuložených dát... Veru som to nevedel a ani systémový analytik vraj netuší, čím to je, ale už to trvá nejaký čas. Hodina duchov a poludníc v modernom vyhotovení. Aj v dnešnej dobe je niečo medzi nebom, zemou a počítačmi.

Malé katastrofy sa naozaj stávajú každodenne. A vedci v CERN-e sa trápia s malými čiernymi dierami...

Priority

Každý máme svoje preferencie, čo je práve teraz dôležité. Šiel som okolo troch robotníkov, ktorí kládli dlažbu na nový prístrešok pre kontajnery na domový odpad. Máme tu dve stanovištia, tak som sa ich v naivnej viere, že sú informovaní, spýtal či budú takto upravovať aj druhé stanovište. Prvý sa ozval muž v strednom veku, viditeľne cigán:

- Nám je to jedno, hlavne, že máme robotu... Pritom sa na moment oprel o lopatu, vzápätí nahadzoval piesok.

Hneď po ňom zareagoval štíhly mladík:

- Hlavne, aby nám zaplatili... Prácu pri tom neprerušil.

Najstarší mlčal a bez prestávky pracoval, ako by sa ho tá otázka netýkala. Veď bolo všetko povedané.

PC drevorubač.sk

Zvykne sa hovorievať, že muž (chlap?) by mal postaviť dom, zasadiť strom a splodiť syna. Asi nie som bohvieaký chlap, lebo dom za mňa postavili Pozemné stavby, národný podnik, strom som zasadil, keď som mal 7 rokov. Zapichol som vŕbový prútik na brehu nášho potoka a keď som mal 14, zoťal som ho ako chlap. Mal priemer 25 cm vo výške jedného metra. Bola to vŕba štíhla, lebo som ju celý čas tvaroval a vyháňal som ju do neba. So synom to tiež nedopadlo presne podľa plánu, ale myslím, že dve dcéry sú aspoň za jedného syna.

Dobrý chlap musí byť robotník, alebo aspoň športovec, no ja som radšej stál za rysovacou doskou, ktorá sa napokon zmenila na počítač. Jedno horšie ako druhé. Pracovať s nabrúsenou tužkou a gumovať a znovu ťahať čiary a vyznať sa v tom, alebo si zvyknúť na neskutočné veci na monitore, nájsť v nich prehľad a tvorivé zaľúbenie. Ale našiel som a dopracoval som sa až k obvyklým následkom vysedávania pri počítači, teda dopracoval som sa k okuliarom a k tým občasným kĺbovým neduhom z neprirodzených pohybov a dlhého sedenia.

Veď to poznáte, my chlapi sme zvyknutí na iné, oveľa smiešnejšie pohyby. Nedávno som písal o svojom PC ramene a už nejaký čas skúšam na to pohybovú terapiu. Ráno keď sa nikto nedíva cvičím prostné s ramenami a s trupom, ako na celoštátnej spartakiáde. Zdá sa, že mi to pomáha a tiež mi to patrične zdvíha sebavedomie. Chodím vyrovnanejší vnútorne i navonok. Pred týždňom sa mi naskytla nová príležitosť stať sa chlapom. V záhrade nám vyschla 20 ročná broskyňa a bolo ju treba odstrániť, práca ako stvorená pre drevorubača a chlapa...

V mladosti som zopár stromov vyklčoval, tak som zvolil túto klasickú metódu. Odkopal som korene v priemere asi 1,5 metra do hĺbky skoro pol metra a všetky bočné korene, ktoré som objavil, som odsekal starou sekerou. Prácu som si dávkoval ako liek, každý deň kúsok, aj som si kúpil novú sekeru a ťal som do toho, skoro živého dreva, až triesky lietali. Stal sa so mňa drevorubač, večer vždy unavený, ale hrdý na mierne pokroky.

Najkrajšie bolo, že sekera zaťažovala práve tú boľavú ruku, ale kĺb pri práci vôbec neprotestoval. Začal som si teda s novou sekerou užívať. Strom stále odolával. Spodné korene má zrejme tak silné, že odstránenie bočných nestačilo. Zmenil som taktiku, že ho spílim, ako to robievajú dobrovoľní drevorubači v Slovenskom raji. Jama bola dosť veľká, tak môj rez vyšiel zhruba v úrovni terénu, ale malou pílkou som vždy iba kúsok narezal, potom som sekerou urobil zásek a tak postupne som zmenšil prierez pod 40% a víťazstvo bolo moje.

Neviem čo bude ďalej, tá práca so sekerou sa mi zapáčila. Ak by ste vedeli o nejakom strome, ktorý treba vyrúbať, alebo nakálať drevo na zimu, zavolajte mi. Kontakt je na stránke www.pcsekera.sk . Na monitor som si vylepil nové heslo:

"Sekerou proti počítačovému ramenu!"

PC rameno

Ako starý počítačový maniak, by som potreboval zmeniť svoju orientáciu. Myslím tým orientáciu pravo - ľavú na opačnú. Od narodenia a od výchovy som dokonalý pravák, mám teda jednu ruku akčnú a druhá je ľavá... Takýchto nás je síce väčšina, ale nie je to najlepšie riešenie, keď tie ruky nie sú zameniteľné.

Počítačový tvorcovia vymysleli pre nás myš, aby v mnohých prípadoch nahradila klávesnicu. Pravákom sa tak dostal do ruky nástroj, ktorý nespúšťajú z ruky celé hodiny. Klávesnica je pritom oveľa spravodlivejší nástroj, píšeme na nej obidvomi rukami, takpovediac rovnoprávne a nediskriminačne. Teda aspoň my, čo pri písaní používane viac ako jeden prst.

Neustále opakované mikro pohyby s myšou nás po čase privádzajú do stavu chorobného zúfalstva, najprv stuhnú prsty, potom zápästie, neskôr lakeť a nakoniec aj ramenný kĺb. Potom sa vraj pridá aj celá chrbtica od dlhého sedenia deformovaná, až sa to celé rozsype. Už roky trávim pri počítači veľa hodín denne, tak sa oprávnene cítim v tomto smere ako pokusná myš (potkan, zajac...).

Keď sa začalo ozývať zápästie, vymyslel som bandáž, spočiatku zo štrikovanej dcérinej čelenky a keď sa to osvedčilo, zadovážil som si profesionálnu ochranu zápästia. Navyše, premiestnil som svoju podložku pod myš cca o 15 cm nižšie a táto kombinácia ma ochránila pred ďalšími následkami na zápästí. Vyhol som sa dokonca aj počítačovému lakťu, lebo zviera ten správny uhol.

Lakeť som síce preskočil, nedávno ma dostihol a postihol ramenný kĺb. Dnes som prišiel na príčinu - je v tom zaangažovaný prievan, teda vlastne v pozadí moja žena, ktorá miluje kyslík a preto otvára všetko čo sa dá... Nedá sa ale nič robiť, ja sa budem musieť brániť. Zatváram okná (windovs) na mojej PC pracovni... Alebo zmením orientáciu...

White Lady

Niečo mi vŕta v hlave a niečo leží na srdci... Nie je to len cholesterol, ale aj adrenalín. Stretol som známeho, posťažoval sa (alebo pochválil?), že v tomto roku strávil 3 mesiace v nemocnici. Taká zmes diagnóz - infarkt, mozgová porážka a navrch ešte žalúdočné vredy... Liečili ho intenzívne, až mu liekmi spôsobili šedý zákal. Našťastie to včas zistili a budú ho liečiť... Bol som pri ňom takto maličký, so svojim dvomi dňami v nemocnici za posledné desaťročie.

Som opäť nezamestnaný... Posledný deň v práci som kolegom doniesol White Lady, a cestou domov som vnímal známe miesta, známe autá, známych ľudí. Na výpadovke ma už zďaleka spozorovala počerná White Lady (dievčina v mini), spôsobne sa usmiala a ja som jej s úsmevom zamával, naposledy. Hádam by som už aj zľavu dostal...

Strašne mi vie zdvihnúť adrenalín podlosť a podvod, hoci aj v rámci zákona a práve tá, ktorá sa tvári ako zákon, je donebavolajúcou nespravodlivosťou... Ak to urobí inštitúcia bolí to dvojnásobne. V mojom prípade sa finančná inštitúcia, ktorá bola kedysi slovenská ulakomila na mojich pár korún... Už nikdy tam nevstúpim, odídem ku konkurencii, hoci aj českej...

Štvrtý sociálny pilier

Zase taký jeden obyčajný piatok... V robote nič, iba niekoľko nových tvárí mladých štíhlych a krásnych dievčat na vyššom poschodí, ale aspoň pri obede je na čo pozerať :) Na cestách je pokoj, včera som sa z práce ťahal za šéfom, ale stíhal som napriek tomu, že moje vozítko je o dve tretiny lacnejšie :)

Dnes, cestou z práce som sa zastavil v supermarkete, kúpil som vynikajúcu čerstvú bryndzu, mleté oškvarky a pekného veľkého (mastného) údenáča ... Keď nič iné, aspoň jedlo bude cez víkend patrične nezdravé... A skoro som zabudol na reďkev čiernu, tento týždeň mi náramne chutila, tak som doplnil zásoby.

Ahááá a pri odchode z marketu som stretol kolegu, ktorý robí veľkú kariéru v podniku... Stal sa veľkým šéfom a zaviedol na pracovisku úžasný systém - práca bez zbytočných stresov. Tomu rozumiem... Tak som sa mu pochválil, že aj ja som nedávno vymyslel nový sociálny princíp, taký nejaký štvrtý virtuálny dôchodkový...

Viem že vás to zaujíma, koho by aj nie, veď vyšší vek čaká na všetkých šťastlivcov... O čo ide? Môj virtuálny pilier spočíva v postupnom znižovaní počtu pracovných hodín pre pracujúcich nad povedzme 55 rokov, teda v rozmedzí 55 - 60 by mali skrátený pracovný čas na 7 hodín denne a od 60 do 65 na 6 hod. denne. A to všetko za rovnakých platových podmienok...

Nie je to až tak zlý nápad, ako sa na prvý pohľad zdá. Skrátený pracovný čas je silnou motiváciou k vyššiemu pracovnému nasadeniu, preto by z toho mali prospech aj zamestnávatelia. Porozmýšľajte... Ja to mám overené, pracujem denne 5,5 hodiny a pracujem ako drak.... :)

Pekné fotky

Dnes bolo v práci opäť veselo. Najmladší kolega sa včera chystal na seminár o nesmrteľnosti chrústa :) organizovaný našou materskou firmou. Nakoľko to bolo jeho prvé, panenské pracovné školenie, popýtal sa najstaršieho kolegu (mimo mňa :) , ako sa má do tej spoločnosti obliecť...

Ten mu poradil, aby si obliekol najlepší oblek aký má, a aby nezabudol na hrubú kravatu, predsa musí aj reprezentovať. Dnes som bol svedkom telefonátu prerušovaného rehotom staršieho kolegu... Vlado si naozaj poslušne navliekol svoj najlepší oblek a svietil tam celý deň medzi zúčastnenými poobliekanými výlučne v rifliach a vyťahaných svetroch....

Potešilo ma to, lebo je to dôkaz (a nie jediný), že srandičky sa z pracovísk ešte nestratili, alebo opäť sa našli...

Polícia mala dnes na cestách jastrabí deň, ale na mňa si neprišli.. Naschvál som odišiel o pol hodinu skôr z práce.... :). Aj tak som ich registroval na štyroch stanoviskách, zakaždým mierne modifikovaných, čo malo zmiasť vodičov, ktorí ich vídajú vždy na rovnakom pľaci.

Dnešný deň bol aj dňom veľkého prekvapenia... Z práce som sa vlastne náhlil ani nie tak kvôli jastrabovi, ale kvôli novým okuliarom. Opäť som do seba zainvestoval horibilnú sumu, ktorú radšej ani neprezradím...

Aby bolo jasné, išlo o dvoje okuliarov, jedny na bežné nosenie do blízka i do diaľky a druhé špeciálne sem, k monitoru. Tak som si založil svoje nové PC okuliare a na monitor som nahodil výber z mojich fotografií v plnom rozlíšení... Nebudete mi veriť, ale bol som prekvapený, aké sú pekné...

Zuby, svine a tí druhí

Cestou do práce mi chodili hlavou témy hodné zaznamenania na blogu, bohužiaľ v práci som na ne rýchlo zabudol asi preto, že vo fabrike aj na blízkom okolí sa šíril nechutný smrad svinskej močovky, ktorú "farmári" rozliali po okolitých poliach (alebo to bol napršaný hydrazín?).

Ten pach bol všade a bol silnejší a nepríjemnejší ako všetky umelé vône z parfumérií a drogérií dohromady. Iba v našej kancelárii bol čistý vzduch. Kolega, ktorý zvykne rád a dlho vetrať, dnes prezieravo okno neotvoril.

V tejto súvislosti som si spomenul na starý vtip, ako si vojak vedie do kasáreň kozu, že si ju bude chovať na izbe. Strážny na bráne sa z neho rehoce: A čo ten smrad? Vojak na to: Veď ona si zvykne... Tým nechcem nič naznačiť, iba že dnes bolo v práci teplúčko.

Môj dnešný silno-smradový dojem takmer prekryl včerajší zážitok z krátkeho sedenia u zubárky. Myslím to vážne. Milá pani zubárka mi odstraňovala zubný kameň, čo je pre mňa veľmi nepríjemná operácia.

Čo chvíľa, to mi kázala otvoriť hubu viac a viac, až som sa bál, že mi sánka vyskočí. Oslovovala ma v najnevhodnejšej chvíli s rúškou na tvári, práve keď som mal plné ústa jej pogumovaných rúk, s ktorými sa v mojej puse pohybovala ako doma.

Použila na mňa všetky svoje technické prostriedky, vrátane pomalobežnej vŕtačky s rôznymi nástavcami na vnikanie do medzier, na jemné šmirgľovanie povrchu a v záverečnej fáze aj na vyleštenie akousi brúsnou pastou...

Zvláštne pocity to boli, pripadal som si ako v mučiarni, ale aj tak musím moju zubárku pochváliť, lebo napriek všetkému - čo robila, to robila s citom a s primeranou razanciou. S výsledkom som veľmi spokojný, odviedla na mne úžasnú prácu a opäť sa teším zo života, veď niekedy stačí tak málo ku šťastiu.

Nerozhádzalo ma ani to, že som si za túto operáciu musel zaplatiť 360 korún... Nenadávam na hlúpy zákon, ktorý ma takto trestá za to, že som v závere minulého roku nestihol absolvovať povinnú preventívnu prehliadku.

A možno práve preto, že to bolo za hotové, odviedla moja pani zubárka takú perfektnú prácu a zaslúži si moju vďaku a pochvalu.





Súvisiace linky: Prevencia chrípkového ochorenia... :)

My runtime

Básnik kedysi dávno písal o rutine, ktorú si želá: Každý deň stretnúť človeka, to stačí - človeka stretnúť každodenne... Aj to by bol istý druh rutinného konania, zážitok ktorý sa opakuje každodenne, ale stretávanie s ľuďmi nám nikdy nezovšednie...

Sú však aj iné každodennosti, ktoré sa stávajú nevyhnutnou rutinou nechtiac. Napríklad taká cesta do práce, aj práca samotná môže byť za istých okolností rutinná... Tá moja však našťastie nie je taký prípad, mám ju pestrú, neopakovateľnú, úlohy sú vždy nové, aj problémy a riešenia sú zakaždým jedinečné...

Cesta do práce sa však po čase stáva rutinnou záležitosťou, v mojom prípade už mám dojem, že poznám každú zákrutu, každú dieru každý hrbolček na ceste. Sledujem prácu cestárov, ako z nadhľadu, keď sa niektorý výtlk zväčší, určite si to do mesiaca všimnú a odrazu je na ceste po diere iba tmavší fľak.

Sentimentálne potom istý čas spomínam: aha, tu som musel pribrzdiť, tu som uhýbal vpravo a tam zase vľavo...

Poznám miesta, kde zastavujú policajti, mňa iba raz, lebo moje auto vyzerá dôveryhodne :) Jazda cez mesto prináša okrem zdržanie aj isté uvoľnenie, nikto sa nenáhli, striedajú sa krátke zastavenia s niekoľkometrovým posúvaním a my, sediaci Cimmermani v autách sa navzájom pozorujeme.

Najlepšou pozorovateľňou v aute je spätné zrkadielko...

Nedávno som zaregistroval na skle maľovanú Mazdu2, s krásnou ženou za volantom, až môj Peugeot obdivne zavrčal. Ona, trnafčanka zastavila tesne za mnou, až som mal pocit, že mi dýcha na krk, ba skoro až na plešinu... Jej krátky účes guľatého tvaru rámoval pokoj v tvári a istotu v očiach... Bola to perfektná šoférka na prvý pohľad...

Poslušne sa posúvala za mnou, zastavila vždy včas, za jazdy volila primeraný odstup, na zelenú reagovala rozvážne, pri státí sledovala dianie okolo, bolo jasné, že sa zabáva ako ja. Na kruhovej križovatke som moju peknú Mazdu nenávratne stratil, odstredivá sila ju vrhla na iný koniec sveta. Ostala iba nádej, že každodenná rutinná jazda mestom mi ju možno ešte raz, niekedy vráti do zrkadla...

Spätné zrkadlo v aute je vynikajúci vynález.

Okná vesmíru dokorán

Mohol by som sľúbiť, že tu budem pokračovať so svojimi dennými zážitkami, ale v Česku sa vraví, že "sliby jsou chyby"...

Tak teda včera - pracoval som ako nádenník v ranom kapitalizme plných 8 hodín, potom som si ešte doma sadol k počítaču a presedel som tam (tu :) ďalších 5 hodín. Následky sa prejavili takým zvláštnym spôsobom, že telo hlásilo únavu pocitom chladu a miernou bolesťou v lýtkach... nebodaj chrípka, ma hneď prepadla zlá myšlienka.

Vliezol som do postele, ktorá bola riadne studená, lebo u nás sa často zabudne otvorené okno od rána až do večera a radiátor je na minime... Ani to neskúšajte, je to niečo hrozné, do rána sa nezohrejete aj keď bude radiátor hriať na maximum svojho výkonu. Problém je v tom, že vzduch sa trochu ohreje, ale všetko ostatné je chladné...

Triasol som sa pod ovčím rúnom ako osika, aj zuby mi drkotali dobrých 10 minút. Začal som hľadať príčinu aj v práci, kde som bol plne sústredený a neuvedomoval som si dosť obvyklú nepohodu, keď kolega otvára naplno radiátor aj vetracie okno... On sedí pod oknom, je naobliekaný, má aj pracovnú kombinézu na sebe, ale ja v strede miestnosti, len v košeli... Za hlavného vinníka som teda určil kolegu pod oknom...

Toto som písal dnes v práci, lebo som sa výnimočne nemohol sústrediť na prácu, lebo mi opäť uši vykrúcal - jemný vánok prievanu a ešte vošiel k nám ďalší kolega, vlastne nevošiel, iba sa postavil do dverí, tváril sa dôležito a 5 minút medzi dverami riešil svoje pracovné záležitosti s nami. Držal sa kľučky dverí, aby tým zdôraznil svoju extra pozíciu. :)

Len čo odišiel "medzidverový", už je tu ďalší, tento krát mladý východniar spravodlivo rozhnevaný na svoju bývalú svokru. Vraj jej kuchárske umenie ho skoro pripravilo o život. Aj dnes ho niekto nasrdil, jemne povedané... Vraj sa niekde dočítal, že 4% žien sú týrané a on sa pýta, prečo tak málo? Pozitívum jeho povahy je v tom, že aj keď je nahnevaný, srší svojim zvláštnym humorom.

Kolega náhle zmĺkol, dosť bolo srandy - prichádza Najvyšší... zatváram narýchlo textový súbor a nahadzujem na tvár aj na monitor pracovne zanietený postoj s rozpracovanou (dávno vyriešenou :) úlohou...

PS: O tom, ako sa cestou domov na mňa zavesila jedna Trnafčanka, možno niekedy nabudúce... :) ak by som zabudol, pripomeňte mi to prosím...

.

Kde to ľudia berú?

Ráno, po polhodine v práci sedím pri počítači a pozvoľna si uvedomujem diskomfort v oblasti chrbta... Kolega už vybavuje telefonáty, on chodí do práce o hodinu skôr ako ja, už má za sebou aj rannú kávu. Vtedy si všímam, že okno pri ktorom sedí je otvorené na vetračku. Jasné, to je jeho systém, radiátory nahodiť naplno a otvoriť okná.

Vtom vojde do miestnosti kolega z výroby a prvé čo zahlási: Máte tu ťažký vzduch, čo si nevyvetráte! Automaticky mi oči padli na jedno otvorené okno, aj na druhé a obe sú otvorené už najmenej pol hodiny. Nezmohol som sa na nič, iba na protiotázku: Ťažký vzduch, to je ako ťažká voda?

Môj kolega je praktik, hneď si spomína na vzorec ťažkej vody: Molekula vody, v ktorej sú atómy vodíka nahradené atómami deutéria... ale ako je to vo vzduchu, nevie... jedine že by molekula kyslíka bola nahradená molekulou metánu z výfuku... V duchu sa pýtam, kam na to kolega z výroby chodí, lebo keď tam prídem ja, vždy sa zľahka dusím v ich chemických vôňach a výrobných smradoch...

Po obede som musel ísť do výrobne overiť jednu vec. Popíšem iba vektory môjho pohybu... Už vstupná miestnosť, z ktorej sa vstupuje do výrobne mi dala zabrať, lebo tam bolo neprimerane horúco. Na prízemí som si pomyslel, že to nájdem sám. Obišiel som halu, ale žiadne dvere neviedli tam kam som chcel. Tak som si to nechal vysvetliť vo velíne.

- Choďte výťahom na štvrté, zo štvrtého zídete po schodoch na tretie a tam sú dvere do toho priestoru... Fajn, je to jasné. Trvalo 5 minút než sa dostavil výťah. Netrpím klaustrofóbiou, ale v tomto miniatúrnom výťahu je tesno aj pre jedného, našťastie je dosť rýchly. Dvere sa zatvorili a stúpal som daným smerom. Trasoval som sa presne podľa inštrukcií...

O poschodie nižšie som našiel dvere, za nimi ďalšie a myslel som, že som tam, ale nebol som. Žiadne iné dvere som nenašiel, akciu som vzdal a chcel som ísť domov... vrátil som sa späť cez tie jediné dvere, ale ocitol som sa na schodišti... Ako je to možné? Dal som sa do hľadania dverí, ktorými som tam prišiel, hore po schodišti, dolu po schodišti, ale tie ktorými som tam vstúpil zmizli.

Nervozita stúpala, ale k panike som mal ešte ďaleko. Na všetkých poschodiach strašidelného schodišťa som otváral dvere, ale tie vždy viedli do iného nadmerne hlučného priestoru, z ktorého sa do výrobne nedalo dostať, dvere boli jednosmerné, s guličkou. Vtom som zbadal výťah a myslel som si, že mám vyhraté....

Dvere výťahu sa otvorili, nastúpil som, dvere sa zatvorili a stlačil som cieľový gombík a nič. Stlačil som ďalší a nič, iba na prízemie to zasvietilo, ale výťah sa aj tak nepohol. Dvere ostávali zatvorené, stláčal som gombík na otváranie dverí a nič. Zatvorené. Začal som vyzváňať pre obsluhu, vraj servis 24 hodín, tam bolo napísané.

Dvere sa stále neotvárali, výťah sa nepohol. Skúsil som dvere otvoriť manuálne, hrubou silou a dvere na druhý pokus povolili. Rýchlo som vypadol späť na mysteriózne schodište. Spomenul som si na turistické pravidlo, že každá rieka tečie do doliny a teda k ľuďom... Tak to musí byť aj so schodišťom - celkom dolu musí byť východ... a bol, boli tam dvere a neboli zamknuté... Heuréka!

______________________________________
Ospravedlnenie čitateľom: V ostatnom čase píšem dlhé veci, viem a sľubujem, že sa polepším... :)

Výrazné postavy

Niekedy je najťažšie vrátiť sa do zabehaných koľají, keď sa reťaz každodenných príhod a postrehov pretrhne. Niektoré udalosti zapadnú do zabudnutia, iné rýchlo strácajú svoju aktuálnosť a o iných je lepšie nehovoriť...

Tak napríklad práca, ktorá povinne prináša každý deň niečo nové, tentokrát akosi zovšednela. Asi to bude tým, že z krátkych zadaní sa prešlo na dlhšie termínovanú úlohu. Neobjavujú sa ani pitoreskné postavičky, o ktorých by sa dali písať romány. Naokolo na pracovisku sú len takí normálni, obyčajní ľudia, ťažko sa hľadajú výrazné postavy pre opis...

Iba včera som objavil mladú blondínu, toho času zafarbenú na havraniu čerň, holdujúcu silným motorkám. Jej koníčkom je Honda s objemom motora 1 liter. Objavil som aj kolegu, ktorý fotografuje a ukázal mi svoj album vlastných fotografií, ktorý si sám zhotovil. Prekrásne dielo obsahuje 60 fotografií s krátkymi textami... Hneď som si povedal: Aj ja chcem!

Dnes, po dlhšom čase som skúsil relaxovať vo vodnom živle... Podvodná masáž, trysková masáž, perličkový kúpeľ, horúca voda a plávanie v osviežujúcej, jemne chladivej vode. Tak trochu v malom som skúšal napodobniť germu... Ani tam nebolo výrazných postáv, možno iba jedna, s dvomi výraznými G-bodmi (GPOS)...

24 hodín a jedna radosť

Rád by som urobil hrubú čiaru za dnešným dňom, ale v živote hrubé čiary nefungujú. Život sa skladá iba z malých a veľkých radostí a bolestí. Niekedy mám pocit, že radosť je len jedna, ani malá, ani veľká, lebo radosti sa nedajú porovnávať veľkosťou, ale iba okolnosťami, v ktorých prichádzajú.

Práca mi dnes dala to, čo sa od nej očakáva (okrem výplaty) - uspokojenie plynúce z úspešného doriešenia projektu, hoci aj v osemnástom variante, vyjadrené pochvalou od zväčša neprístupnej šéfky, pred rozvinutou hasičskou zástavou... Myslím, že jedno takéto uspokojenie na deň stačí.

Záver môjho dňa bol poznačený zlosťou na istého pána architekta, ktorý postavil dva rady garáží s takou malou medzerou, že ani také malé auto ako je Peugeot 206 nie je ľahké vopchať do chlievika. Je to stará história, ale až teraz prišlo aj na mňa.

Keď si predstavím, že dvakrát za deň tam budem cúvať, je mi zle. To rozhodne musí vyvážiť nejaká "veľká" radosť v každom z budúcich dní... alebo aspoň taká maličká... pani vedúca prosím, aspoň úsmev...

Po práci legraci

Vypomohol som si (opäť) českou klasikou od Jana Wericha, dúfam, že to na mňa nikto nepichne jazykovednému ústavu... Úžasne sa mi vydaril začiatok nového pracovného cyklu. Ja totiž pracujem na trojmesačné cykly, tri mesiace v práci, potom tri mesiace prázdnin. A tak dokolečka to ide, výnimkou je iba leto, v lete nepracujem zo zásady, lebo je teplo.

Kým som prázdninoval, nastalo v práci niekoľko významných zmien, o ktorých tu samozrejme nebudem písať, ešte to, aby si to prečítal môj šéf a letel by som. Prekvapilo ma, že naše oddelenie už nesedí na druhom poschodí, ale na prízemí. Tie podlažia sa podobajú ako vajce vajcu, tak vo mne ostal zvláštny pocit, že duchom som na druhom a telom na prízemí.

Pôsobilo to na mňa ako mágio (neviem čo je to mágio, ale znie to vzletne a záhadne). Vždy keď som vyšiel z pracovne na chodbu, mal som pocit, že sa vznášam. Pocitovo som kráčal po chodbe druhého poschodia a zároveň som cítil nízku úroveň našej súčasnosti... Bol to napriek tomu príjemný pocit, tak som často vychádzal z miestnosti načerpať trochu magického stavu beztiaže...

Práca je vo svojej podstate inšpiratívna. Nikdy sa mi doma pri PC nerojilo v hlave toľko námetov a príbehov, ako prvé dva dni v práci (veď ma za to aj niektorí v diskutujúci pochválili). Musel som vziať do ruky pero, zošit a písať a písať. Musel som tie myšlienky zachytiť, aby sa nevyparili. Viete, že lebka je pórovitá a niektoré veci sa tak po čase z hlavy vyparia..?

Spočiatku som nemal prístupové heslo do môjho konta, pracovať som nemohol :), tak som iba vymýšľal. Nebudem viac prezrádzať, z mojich začiatkov, iste by vás ani nezaujalo rozprávanie o tom, ako sa naša podniková kuchyňa zopsula, ale novinka z Trnavy možno áno.

- viete, že v Trnave pokračujú vo výstavbe severného obchvatu mesta? Prvá etapa bude dokončená na budúci rok a druhá v roku 2009... To je dobrá správa. Tu je originál výkresu obchvatu.. Čo k tomu dodať? Po práci zábavu a srandičky, to tak má byť...

Spomenul som tu Jana Wericha, bol to múdry a vtipný pán a preto, že máme po práci, doprajte si aj trochu humoru ...... Neobanujete..!

Chodím s novou priateľkou

Omladol som pri nej najmenej o 10 rokov. Je pekná, aj keď mnohé iné sú krajšie, ale na tejto sa mi páči jej jednoduchá krása, nenáročnosť prešpikovaná prvkami dokonalosti. Jej tvary sú rovnako príťažlivé, ako prísľuby, ktoré skrýva pod svojim povrchom.

Viem, že žiadna nie je dokonalá... Medzi dobré vlastnosti tejto mojej patrí mladícka dynamika, poslušnosť a snaha urobiť do bodky presne to, čo si želám. Dokonca niektoré moje želania, vykonáva lepšie, rýchlejšie a rafinovanejšie, ako by som si to urobil sám, bez jej premyslených postupov...

Trochu ma omamuje jej silná vôňa, ale akceptujem to, lebo je to vôňa mladosti, ktorá časom vyprchá. Je naozaj poslušná, ľahko sa dá ovládať a usmerňovať aj pri najrýchlejších pohyboch. Stačí sa jemne dotknúť niektorých citlivých bodov a ozve sa z nej hudba sfér. Obľúbil som si ju na prvý pohľad, dnes ráno...

Bohužiaľ nie je celkom moja, patrí inému, mojou je iba dočasne... Je to firemná Pežótka 206...