Riadením osudu, či plánovanou náhodou, sa mi dostala do rúk kniha Juraja Štubniaka a René Skalného Rok blázna. Doslova a do písmena a nepustil som ju z rúk, kým som ju nedočítal. Výnimkou bol len čas na posedenie v istej malej miestnosti a na nutnú osobnú hygienu. Pustil som ju z rúk (nie však zo zreteľa) aj pri príprave mäsa na varenie guláša a pri čistení zemiakov, lebo guláš je u nás mojou doménou (a vydaril sa).
Za rok blázna si ľahko dosadíte príslušnú magickú číslovku (2020) a z pamäte vylovíte svoje ešte čerstvé spomienky na vlastné paralelné deje v tomto pamätnom roku, o ktorom sa raz budú učiť deti na základných školách. Nie je vopred zaručené ako ho budú hodnotiť, lebo je známe, že história je len jedna, ale jej hodnotenie sa prispôsobuje potrebám danej doby. Jedno čerstvé hodnotenie je v tejto knihe.
Dosť bolo úvah o histórii, už som dostatočne naladený na štýl humoru a sarkazmus, aký uplatnili autori v tejto knihe. Mám rád humor, aj keď ide o vážne veci. V tomto prípade ide o to, byť, či nebyť, ale zdá sa, že zatiaľ sme to prežili s celkom obstojným telesným i duševným zdravím a to sa počíta. Koniec koncov aj blázon v ponímaní cirkusového klauna by mal prispievať k duševnej pohode, záleží len na prijímateľovi.
Rok blázna je v podstate životopisná esej autorov, ale na druhej strane treba zdôrazniť, že to nie je ich autobiografia, ale nastavené "zrkadlo" zvláštnej dobe, ktorá je bláznivo "oplodnená" udalosťami dejinného významu, ktoré znamenajú možno aj prerod tohto nášho malého sveta. Žiadna planéta vo vesmíre na nás pohostinne nečaká, máme len túto jednu, napriek optimistickým vyjadreniam niektorých vedcov.
A o tom to je, ako hovorieva Pitkin v záveroch svojich vystúpení. Táto kniha je v tomto zmysle aj apel na nás, na každého, aby každý začal myslieť (a konať) s vedomím, že treba začať od seba, aby sa nestalo to, čo autori vložili do záverečnej apokalyptickej kapitoly.
Aby som neskončil len tak, s konštatovaním, že Rok blázna nie je detektívka, ale číta sa ako detektívka, aj keď sa týka všeobecne známych udalostí nedávnej doby a tak trochu aj "perspektívou" budúceho chodu dejín, ktorú si mysliaci človek neželá.
Nechcem citovať pasáže z knihy, ale voľne povedané, Juraj Štubniak hodnotí prácu médií, ktoré sa snažia o to, aby "plebs" nezačal kriticky uvažovať a pýtať sa. Televízia podľa neho v kvalite poklesla príliš nízko (mierne povedané). S tým súvisí aj všeobecná snaha mocných zmonopolizovať si pravdu a pokles morálky.
Páčili sa mi takmer básnické, neotrepané metafory a humorná nadsádzka vo vyjadrovaní sa o vážnych takmer tragických udalostiach, lebo humor je, ako je známe, korením života, či už je to život ľahký, alebo ťažký. Všetko nakoniec dobre dopadne, cituje autor Johna Lennona... Od neho je aj tento výrok: “Žijeme vo svete, kde sa musíme skrývať, keď sa milujeme, zatiaľ čo násilie sa praktizuje za denného svetla.”
Juraj Štubniak & René Skalný, Rok blázna (satira, ktorá spoľahlivo urazí každého), Bez náhubku, o.z., Bratislava 2022
