Písať o umelej inteligencii na internete je už dnes skoro ako nosiť drevo do lesa. Umelá inteligencia začína žiť svojim vlastným (naprogramovaným) životom. V žiadnom okamihu by sme ale nemali zabúdať na to, že je to nástroj a nástrojom aj ostane. Záleží len na tom, kto ho bude držať v rukách a čo s jeho pomocou urobí (nie čo urobí ona!)
Zaujímavé je, že aj umelá inteligencia je ženského rodu (aspoň gramaticky), takže kto sa má v nej vyznať? Toľko by hádam stačilo ako úvodné slovo k úvodnému slovu (a nielen k nemu) septembrového časopisu Quark, ktorý má byť takou malou časticou (ako kvark) z 30 ročnej histórie tohto časopisu, tak toto číslo je aj o tom jubileu.
Je sympatické, ak autorka uvádza, že informácie získala aj od umelej inteligencie a tie si (podľa nej) treba poriadne overiť, lebo umelá inteligencia rada halucinuje. (Halucinácie sú nepravé zmyslové vnemy, ktoré sa môžu zdať reálne, ale v skutočnosti vznikajú v centrálnom nervovom systéme jedinca. U umelej inteligencie zrejme vznikajú "halucinácie" nesprávnym posúdením relevancie nadmerného množstva dostupných informácií.) Vyjadrila presvedčenie, že v určitom smere umelá inteligencia ešte dlho nenahradí človeka z pohľadu ľudského chápania vecí a ich významu, nenahradí naše myslenie, spomienky či zmysel pre humor (podľa mňa nikdy). Preto ju logicky musíme brať stále ako stroj.
Druhý významový styčný bod v "úvodnom slove" Quarku som našiel v súvislosti s mobilnými telefónmi, ako sa ich svet (a náš tiež) zmenil za posledných 30 rokov od "telefónov" typu tehlička, až po "smartfóny", ktoré sú síce aj na telefonovanie ale aj na mnoho iných vecí a nosíme ich vo vrecku (všade) ako mobilnú kanceláriu a zábavné centrum (niekto viac a niekto menej užitočne). A kazia nám deti. Otázkou je, aká je a bude v mobiloch bezpečnosť našich vlastných dát (správy, fotky, názory a pod.), ale to je rovnaký problém ako u počítačov a tabletov.
História vývinu mobilných telefónov je celkom zaujímavá. Kedysi sa rozprávali vtipy, o mobiloch, že vraj v Rusku majú najväčší mobil na svete, ale história sa oklamať nedá: Ruský mobilný telefón (1957) vážil iba 70 gramov a zmestil sa do dlane. Jeho predaj sa začal už v roku 1963 a mal dosah 30 kilometrov. Samozrejme, vývoj mobilov začal na opačnej svetovej strane, aby nedošlo k omylu. Môj prvý mobil Nokia 5110 ma potešil až v roku 2007, keď sme odhlásili pevnú linku, takže ešte nemá 30 ročné jubileum.
Ostávajú mi na klávesnici ešte antikvarky. Neviem čo s nimi, ale sa mi to páčilo, že ako všetko na svete má svoj protiklad - hmota antihmotu, dobro má zlo a tak musia mať aj kvarky svoje antikvarky. Nepomýľte si ich s antikvariátom, alebo s akváriom...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára