Opakovanie je...

Matka múdrosti mi radí, aby som odľahčil waboviny niečim jemnejším ako politika, tak som načrel do iných múdrostí z dávneho času, takmer poézia. Nie je to z internetu, je to z mojej knihy (hlavy), teda tie myšlienky sú moje, možno o nich pochybovať, polemizovať s nimi, prípadne ich vyvrátiť, nič sa nestane, život pôjde po svojich chodníčkoch...

* Osud je to, čo bolo a nie to, čo bude. To, čo bude je stále otvorené nášmu zásahu.

* Žena je ženou, až keď má muža. A naopak.

* Bol ako slovenská ekonomika, príliš otvorený svetu, teda závislý na vonkajších stykoch.

* Slová lásky môžu časom stratiť platnosť, ale slová nenávisti ostávajú navždy zapísané.

* Nebyť tela, boli by sme len kus duše v nohaviciach a saku.

* Ideál je to, čo nebolo, nie je a nebude.

* Čo človek nezažije na tomto svete, na druhom márne čaká.

* Minulosť je všade okolo nás a rastie. Je stále silnejšia ako budúcnosť.

* Človek nemusí nájsť všetko, ale mal by vedieť, čo našiel.

* Úsmev je priateľ, len keď je sám a adresne smeruje k nám.

* Ženy sú jemné stvorenia a niektoré sú ako vánok - ani lístok na strome sa bez nich nepohne.

* Strata každého priateľa bolí. Výnimkou sú priatelia na sociálnych sieťach.

* Geniálny paradox teórie relativity: Keby sme boli všetci géniovia, nebolo by géniov. 

* Nehľadajte múdrosti v knihách, váľajú sa v prachu vedľa nás. 

* Človek je čiastočne slobodný, až keď dosiahne na svoj starobný dôchodok. Absolútne slobodný je, až keď mu ho prestanú vyplácať.

* Každá múdrosť má svoju achilovu pätu. Aj táto...

 

 

 

 

Simona, včera a dnes

Inšpirovalo ma vyjadrenie, že Simona je prvá "stendapistka" na Slovensku. Neviem, kto to povedal, len som to začul z niektorého reproduktora v domácnosti. Zaujalo ma to poradie, ale veď aj blogeri sú tak trochu "stendapisti", akurát, že ich scénou nie sú dosky "čo znamenajú svet", ale obyčajný monitor a klávesnica.    

Simona je fajn, srandu potrebujeme k životu ako soľ do bryndze, inak by nechutila ani Slovákom. Či je však Simona prvá, to je otázka. Byť, či nebyť, to je otázka... To hádam ani nie. My niektorí sme ešte nezabudli napríklad na Magdu Pavelekovú, bola to síce herečka a komička, to sa nevylučuje, ale vedela ľudí zabávať aj sama "na pódiu" a huba (ústa) jej chodila aspoň tak ako dnešným moderátorkám. 

A mali sme aj zopár "stendapistov" (ergo ľudových rozprávačov). Ani o tých v minulosti nebola núdza, myslím (a viem), že v žiadnom období nám nechýbali. Ja si pamätám, za svoj krátky pobyt na Slovenskej zemi Uja z Detvy (Ľudo Zelienka), Andera z Košíc (Ján Pisančin), Strýca Marcina z Pezinka (Milan Mlsna) a Ďuriho Štachitku (Elemír Erby z Košíc), ktorý šíril východniarsky humor. 

S Milanom Mlsnom som sa raz aj stretol v krčne v Pezinku, ja na pivo, on na vínečko. Proste ide o komikov (zabávačov, dnes stendapistov), ktorí nás vedeli zabávať a hlavne rozosmiať v ťažkých časoch. V ich rozprávaní bol humor, ľahká irónia a tiež zrkadlový obraz vtedajšej spoločnosti. Dnes je to podobné, len sa mi zdá, že tí odvážnejší do toho nahodia aj kúsok vysokej politiky, ale to len keď vycítia takú náladu obecenstva. Sú slobodní, bez obmedzení až do úrovne vlastnej odvahy.  

Povedzme si však na rovinu, čo sú to ťažké časy? Hádam si niekto prizná, že tieto terajšie sú ľahké? Ľahké boli vždy len tie staré dobré časy.  Ľahké to dnes nemajú ani humoristické (sic) časopisy, ako také Woloviny (preboha, to je skoro ako Waboviny), alebo Kocúrkovo. Ale ani iní to nemajú ľahké, aj p(P)ravda sa dá kúpiť. Dnes som to výnimočne skúsil a neprekvapila ma len cena 1,40 €, ale aj titulok (asi takto):"... Naše F-16 môžu zostať v USA do roku 2026". Padol mi kameň na otlak, len na čo sme ich vlastne kupovali? Nabudúce si radšej kúpim to Kocúrkovo... 

Zalovil som v pamäti a prepadol som sa do roku 1968. "Pravda na weekend" vtedy stála 1 Kčs. Podobnosť čisto náhodná:

 

Ten rok bol zázračný. Zaujal ma v Pravde z 1. novembra 1968 aforizmus: "Pri nedostatku holej pravdy je aj striptýz dobrý".  Alebo aj tento (už vtedy): "Niektoré noviny sa tlačia iba preto, aby kryli prechodný nedostatok iného papiera".  

p.s. - p.f. 2024

 

 

Bratislava

Keď v Bratislave stretnete peknú ženu, neotáčajte sa za ňou, oproti vám idú ďalšie. To je starší vtip o bratislavských kráskach. Ale pravdivý, aspoň v časoch našej mladosti to tak bolo. Ako je to teraz? Sú krásne, alebo ešte krajšie? 

V Bratislave som stretol okrem krásnych žien aj niekoľko známych osobností. Napríklad v Slovenskej národnej galérii som prehodil pár slov s fotografom Jurajom Bartošom, Magdou Vasáriovou, Stanislavom Štepkom a s ekológom Mikulášom Hubom. Je aj mnoho iných vzácnych ľudí, ktorých som mal to šťastie stretnúť. 

Je to tak, ja si ich pamätám, ale pre nich a mnoho ďalších som len zrnko maku v prachu ulice.

Štyri pády natvrdo

Slovenčina má 6 pádov, predtým mala sedem. Ja mám štyri, ale tvrdé.

Prvý pád (NOMINATÍV): Kto? Čo? Ja, bicykel a taška so zeleninou. Bolo to dávno, náhlil som sa na bicykli s textilnou taškou so zeleninou na riadidlách (presne tak, ako sa to nemá). Skončilo to ako číslo z cirkusu - artista šliape do pedálov, naberá rýchlosť a keď je dostatočne veľká, taška za zachytí do otáčajúceho sa predného kolesa. Koleso ostáva stáť na mieste, ja a zvyšok bicykla sme sa pohybovali ďalej okolo osi predného kolesa. Nádherným oblúkom som letel dopredu. Moja zotrvačná hmota je dosť veľká, preto som dopadol ako prvý, bicykel za mnou. Vo vzduchu som sa otočil a chystal som sa dopadnúť ako keď sa nacvičuje džudo-kotúľ. Prvé je pravé plece a kotúľať sa plynulo po chrbte. Skončil som vzorne natiahnutý ako na žinenke v telocvični. Okamžite som vstal, bol som celý, ani ranka, žiadna bolesť, žiadne odreniny... Pozdravil som slušne prítomné obecenstvo s vystrašenými tvárami. Po malej úprave bol aj bicykel pojazdný. Následky teda prakticky žiadne, až na to nedobrovoľné predstavenie pred susedmi v záhrade. Poučenie č. 1 – nedávať tašku na riadidlá bicykla.

Druhý pád (GENITÍV): Od koho? Od čoho? Opäť bicykel a ja. Tiež to bolo dávno, v historickej dobe. Spúšťal som sa dolu miernym svahom z mosta a chcel som odbočiť doľava. Obzrel som sa za seba, nič nešlo, tak som ešte predpisovo ukázal zmenu smeru ľavou rukou (neviem pre koho). Trochu som to prehnal, balans bol príliš veľký, nezvládol som rovnováhu a skončil som na kolenách a na rukách, ako Ján Pavol Druhý, keď pozdravil našu rodnú zem pri prvej návšteve Slovenska. Hneď mi toto prirovnanie napadlo ako som tam bol sklonený k zemi, takmer som sa dotýkal ústami slovenského cestného asfaltu. Mal som šťastie. A následky? Na prvý pohľad nič, ešte hodinu som bicykloval po meste. Až doma som zistil že mám zodraté nohavice na ľavom kolene a pod tým už zaschnutú odreninu. A opäť som si z nehody niečo odniesol – poučenie č. 2, že na ceste netreba podceňovať ani jednoduché nacvičené manévre.

Tretí pád (DATÍV): Komu, čomu? Bez bicykla, ale s českými turistami. Český raj, zámok Humprecht na kopečku a silný dážď. Ako turisti sme čakali na otvorenie zámku postávajúc na úzkom ochodze s výškou asi 0,7 m. Z dlhej chvíle som fotil. Fotografista potrebuje odstup, tak som urobil úkrok dozadu a už som letel horeznačky dolu. Chránil som fotoaparát ako oko v hlave a spomínal som si na pieseň Ivana Mládka „… padaj trochu doprava, pod náma je výprava…“ Českí turisti v nemom úžase sledovali toto kvalitné divadlo, ale žiaden potlesk. Padanie v daždi bolo jemné, nič sa mi nestalo a prehliadku zámku som absolvoval s ostatnými.Už si pripadám ako nepoučený.

Štvrtý pád: (AKUZATÍV) Koho, čoho? (dúfam, že posledný). Už sa aj bojím napísať, že to zase bolo z bicykla. Na vine bola zelenina. Zvolil som inú trasu do supermarketu ako obyčajne. Odbočil som z cesty na úzky betónový chodník v pravom uhle. Zadné koleso sa zošmyklo z chodníka (do diery asi 10 cm) a tak som tú zákrutu nevybral. Odniesla si to pri dopade na betón ruka. Poučenie? Dajte pokoj, už žiadne neberiem, je to asi osud...

Odseky prakticky

Pred 13 rokmi sa tu písalo čosi o odsekoch v článkoch na blogu. Niečo z tej teórie sa už asi dostalo aj do literárnej praxe. 

Citujem voľne z článku z júla 2009 (waboviny):

"Niečo na tých odsekoch bude, aj keď klasická literárna veda má iste v odsekoch jasno, internet a zvlášť blogy si žiadajú svoje, iný prístup k textu. Aspoň si to myslím... Pravdou je, že ja som sa ku krátkym odsekom dopracoval celkom logicky ako čitateľ blogov. Možno až úporne sa snažím dodržiavať istú maximálnu veľkosť odseku. Niekedy je to dosť obtiažne, lebo odsek za odsekom by mali predsa na seba logicky nadväzovať a zároveň byť akousi samostatnou myšlienkou. Ako čitateľ, nemám rád dlhé odseky, lebo sa to ťažko číta. Písanie by malo byť tak trochu aj o empatii, pochopiť čitateľa a pritom nestratiť zo svojej výpovede autorskú myšlienku a nezahodiť pointu."

1. Praktická ukážka z knihy vydanej v roku 2022, dlhé odseky, klasik píše dve stránky, len dva odseky:

 2. Praktická ukážka z knihy vydanej tiež v roku 2022, krátke odseky ako v mojich článkoch na blogu:

...

 

Archív cloud

Pozrel som sa na definíciu cloudu: 

Definícia cloudu sa môže zdať nejasná, ale v podstate je to termín používaný na opis globálnej siete serverov, z ktorých každý má jedinečnú funkciu. Cloud nie je fyzická entita, ale namiesto toho je to rozsiahla sieť vzdialených serverov po celom svete, ktoré sú navzájom spojené a majú fungovať ako jeden ekosystém.
    Tieto servery sú navrhnuté tak, aby ukladali a spravovali údaje, spúšťali aplikácie alebo doručovali obsah alebo službu, ako sú streamované videá, webová pošta, kancelársky softvér alebo sociálne médiá. Namiesto prístupu k súborom a údajom z miestneho alebo osobného počítača k nim pristupujete online z akéhokoľvek zariadenia s pripojením na internet – informácie budú dostupné kdekoľvek a kedykoľvek ich budete potrebovať. 

Napriek tomu, že tá definícia je nejasná, je z nej všetko jasné. Všetci sme v "oblakoch", keď používame gmail a s tým spojené všetky služby:

Vyhľadávanie - Mapy - YouTube - Správy - Gmail - Meet - Chat - Kontakt - Disk - Kalendár - Prekladač -  Fotky - Duo - Chrome - Finance - Dokumenty - Tabuľky - Prezentácie - Knihy - Blogger - Hangouts - Keep - Jamboard - Trieda - Earth - Zbierky - Umenie - Google Ads - Cestovanie - Formuláre

Našiel som tam aj tie, ktoré bežne používam (bold).  

Google nie je jediný, kto ponúka cloud. Má to výhodu, že cez internetové spojenie sa k týmto dátam dostanete z každého svojho zariadenia a kdekoľvek na svete, kde je prístup na internet. Ak ten zmizne, nedostanete sa nikde. Čo je však doma, to je doma a to sa počíta. Rozhoduje sa každý sám za seba. 

Čo bude zajtra, neviem.

Archív 002 - HD

Organizácia vlastného archívu fotografií je základ budúcej prehľadnosti a schopnosti, nájsť v ňom veci podľa tém, alebo času vzniku. Keď som začal zhromažďovať svoje fotografie v archíve, vedel som, že si musím zvoliť jednoduchý systém, ktorý vydrží dlho a bude tak jednoduchý, že ho dodržím aj pri maximálnej lenivosti, proste za každých okolností. Vtedy som začal používať na úpravu fotografií program Zoner. Označovanie adresárov som zjednotil na formáte:

rok-mesiac-deň-názov lokality, alebo heslo, napr. 2022-02-22_Bratislava

formát premenovaných súborov, premenovaných hneď po stiahnutí z karty do počítača podľa databázy exif: 2022-02-22_08-15-06-001 - posledné trojčíslie je rozlišovacie poradové číslo pre prípad, že dva súbory vznikli v rovnakej sekunde a zároveň to vyjadruje pôvodné poradie snímku na karte. 

Z HD počítača treba súbory občas zálohovať na externý disk, minimálne raz do roka. Držať dlhodobo archív na HD by asi bolo zbytočné. Aktuálne súbory na internet sú vždy upravené a uložené v špeciálnej databáze. 

V prípade potreby vstupu do archívu stačí pripojiť externý disk. Vyhľadávanie súborov prostredníctvom Windowsu je najhoršie aké poznám, tak som skúsil FileLocator Late odporúčam toto riešenie.

Zajtra pôjdeme do oblakov, teda do cloudu...

 

Archív 001

Archív je pamäť, uloženie toho, čo stojí za zachovanie pre seba, alebo aj pre iných. To, čo je v archíve obvykle časom nadobúda vyššiu hodnotu a stáva sa zaujímavým. Archívne sú aj spomienky (tie dobré). Ak hovorím o archíve, myslím tým hlavne na archív fotografií. V ére klasickej fotografie išlo o archív negatívov, ktoré sa museli starostlivo uložiť označiť a zaevidovať, lebo orientácia v položkách archívu je v budúcnosti veľmi dôležitá.   

Popri archívnych negatívoch sa ukladali rodinné fotografie do fotoalbumov. Albumy rodinných fotografií bývali spestrením rodinných návštev, niekedy možno pre návštevníkov trochu nudné, ale bývali svedkom absolvovaných dovoleniek, rastu detí, obvykle až do doby kým sa osamostatnili. Keď to zhrnieme, v dobe "analógovej" nebol problém s archiváciou. Najstaršia zachovaná fotografia v našom archíve je cca z roku 1870. Zachovala sa v papierovej forme. V dnešnej dobe nie je problém preniesť obrazy do digitálnej podoby.

Fotografovanie v tej dávnej analógovej dobe bolo úspornejšie, kinofilm síce bol drahý a mal len 36 políčok (Exakta a pod.). Filmový formát 6x6 (Flexaret a pod) ich mal ešte menej. Digitálne fotoaparáty priniesli pohodlné fotografovanie, ale priniesli aj obrovské plytvanie zábermi, lebo prakticky to nič nestojí, na kartu sa zmestí veľa fotiek. Posledným výkrikom modernej techniky sú mobilné telefóny so zabudovaným fotoaparátom a kamerou, ktoré sa už pomaly vyrovnávajú kvalitou bežným kompaktným digitálnym fotoaparátom. 

Staré analógové fotoaparáty sa presunuli do múzeí (česť výnimkám), podobne aj analógové a po nich aj digitálne kamery. Mobilný telefón uspokojí väčšinu amatérskych fotografov a kameramanov. Publikuje sa na internete, obvykle na sociálnych sieťach.

Výsledkom technickej modernizácie je, že dnes fotí každý aj "kameruje" každý a to v každej dennej i nočnej dobe. Vzniká tak obrovské množstvo balastu, veď to nič nestojí, a potom to vytriedime... Triedenie je značne prácna záležitosť, tak sa to málokedy urobí. Zodpovednejší jedinci spomedzi fotografov amatérov svoje fotky archivujú na počítačových HD, upravujú v špeciálnych programoch. Ešte zodpovednejší si robia zálohu na externých diskoch. Vyznať sa po rokoch v tom množstve je veľký problém, ak sme si hneď na začiatku nezaviedli jednoduchý, prehľadný, trvale udržateľný archívny systém a poriadok. 

O jednom archívnom systéme digitálnych fotografií nabudúce.

1870

fotoalbum 1958