Reakcia na "Smútok..."

6. marca na Bútľavej vŕbe...

Dotýkal sa hádam každého blogera v tomto priestore... Nedávno som si poznačil námet na blog "Čo bude potom?". Otázka stále visí vo vzduchu, ale už na ňu nehľadám odpoveď. Odpovede môžu byť smutné, ale spomienky ostanú...

Reálny svet

Dostal som sa zo zajatia monitora, sadám si k nemu až večer. Cítim sa zbavený závislosti na písaných slovách, čo sa tvária láskyplne, smutno, všedne i vzrušujúco, deprimujúco, umelecky voľne aj viazane vo veršoch. Celý deň ma nevzrušujú cudzie osudy, žijem svoj vlastný.

Nie je to so mnou také zlé, žiadne abstinenčné príznaky, nepotrebujem pomôcky na "odblogovanie". Nehovorím o počítači, lebo ten ma naďalej živí, hovorím o blogoch a o internete, ktorý mám v práci zakázaný... Som odstrihnutý, žijem a voľne dýcham. Nech žije reálny svet...!

Nie, tu ani tam nekončím...

Titulkovanie

Hrozné je, keď vždy pri vstupe na blog mi zasvieti titulok "Hrozné veci..." Som hrozný, také niečo napísať do prvého riadku, ktorý by mal pútať pozornosť (takto skôr odpudzuje) a naznačiť o čom to vlastne bude. Vymýšľať titulky článkov je umenie, nesmú byť nenápadné, ani nudné, ale nemali by skĺznuť ani do výkriku kamelota...

"Dvadsať mŕtvol panien a dvesto nahých tiel...!" to by mohol byť bulvárny výkrik na článok o filme Parfum... Nebol to zlý film, ak hodnotím podľa toho, koľkokrát som sa počas premietania pozrel na hodinky... Iba dvakrát a aj to až v druhej polovici... Neberte to ako recenziu, toto vôbec nie je o filme, toto je o mojich nadpisoch...

Na dnes by som mohol zvoliť titulok článku: Slováci sú dobrí podnikatelia... Tankoval som super, aj keď nie som bohvieaký nosáč, zaplatil som a odskočil si na vecko. V kabíne sa chystal chlap čúrať rovno na "prkno", ale keď ma zbadal, slušne ho zdvihol a po odznení jeho dažďových kvapiek začal marketingovú debatu.

Vraj či nepotrebujem zaskliť okná, lebo že on je sklenár... V duchu som prešiel všetky plastové okná v byte a boli celé, tak som pekne poďakoval... Ospravedlnil sa, že on je predsa podnikateľ a musí si robiť reklamu. A možno by ten dnešný titulok mal byť O záchodovom marketingu... A možno vôbec nešlo o okná...

Hrozné veci

Dal som sa do blúdenia po plážach blogosféry, v nádeji, že nájdem nejaké perly... Tušil som, že Slovenské spravodajstvo na webe prerástlo rozsah novín. Zaujímavá rozprava o tom, ako to chodí na SME, PRAVDE na Bleskovkách a inde...

Blogy ako médium v médiu...
Číslo 1: blog.sme.sk, za ním sa šplhá blog.pravda.sk , ale podrobnosti aj o iných sú tam.

Blog.sme.sk netreba v tejto komunite predstavovať, je všeobecne známy, blog.pravda.sk je pre mňa novinkou, tak trochu prekvapením a tiež aj istým sklamaním. Zaujal ma projekt fotoblog Pravda.sk, ale po prečítaní pravidiel a podmienok som stratil záujem... možno neskôr... Prekvapilo ma zlúčenie pravdy a blog.sk, ak som tomu dobre rozumel.. a sklamala ma úroveň zopár blogov, ktoré som si prečítal.

Zvlášť jeden, ktorému nechcem robiť reklamu, tak radšej bez linky. Aby som aspoň niečo naznačil, ide o blogera presťahovaného z blog.sme.sk, ktorý si potreboval na novom smetisku najprv porozsýpať smeti zo sme a nakydať.

Najnovší (a najodpornejší) článok, plný invektív a osobných nenávistných útokov tam našťastie vydržal iba chvíľu, zrejme ho admini stiahli, lebo to boli texty žalovateľné...Hrozné a ešte k tomu v piatok...

Na druhej strane pripadol mi celkom zaujímavý parazitný projekt k Hogovmu projektu Ženy o mužoch... Aby sa v tom človek vyznal...

A tiež Osudovosť vo vysoko odbornom výklade na diamonione...

Pre prípad, že sa hrozne nudíte a nemáte do čoho pichnúť...

:)

Mechanická pamäť v prstoch

Som pravák, ale ani ľavú ruku celkom nezanedbávam, napríklad pri vyťukávaní písmen na klávesnici. Klávesnica je asymetrická, viac úloh má pravá ruka a naviac do pravej patrí aj myš. Ruky a ich prsty majú svoju vlastnú mechanickú pamäť, získanú praxou, zvykom a ten nepustí. Bolo by asi náročné preprogramovať mechaniku prstov...

Nie je mi celkom jasné, prečo je niekto ľavák a niekto pravák, ak to má byť len otázka zvyku..? Možno v tom bude niečo viac, nejaký vrodený predpoklad. Nedávno som chcel zadať 10 číslic (heslo, ktoré veľmi dobre poznám), ľavou rukou, nepodarilo sa. Po tretej číslici som bol úplne mimo, a nevedel som to číslo vôbec zadať, ako by som ho práve v tej chvíli zabudol. Po výmene rúk, sa všetko vrátilo do starých koľají.

Iný príklad mechanickej pamäte mi spôsobil dosť nepríjemné prekvapenie - niekto "inovoval" klávesnicu tak, že umiestnil ovládanie napájania na veľmi neobvyklé miesto. Pre porovnanie je tu obrázok - vľavo moja obvyklá klávesnica, vpravo "inovovaná":

Okolnosti ma donútili použiť kolegov počítač a túto zmenu som zaregistroval až potom, ako som nechtiac, namiesto Delete automaticky stlačil Power... Počítač sa komplet odporúčal a všetky nezapísané úlohy som nenávratne stratil... trikrát..., napriek tomu, že už som o tom vedel. Odvtedy odmietam sadnúť si k takejto "inovovanej" klávesnici...