Krajší svet

Svet je vraj krajší ak sa naň dívame cez ružové okuliare. Môžem to potvrdiť, mám ich nasadené skoro nepretržite. Pred spaním si ich zložím, len vo sne vidím skutočný svet... Je plný rôznych farieb, ľudí úprimných a milých, ktorých mám rád.

Niekde som čítal, že všetky sny sú čiernobiele... Nebudem sa hádať, naozaj si nepamätám scénu zo sna, o ktorej by som mohol s určitosťou povedať že bola farebná, ale veď aj biela a čierna sú farby. Často spoznávam vo svojich snoch skutočných ľudí, tak musia byť takí, ako v skutočnosti... alebo krajší.

Ráno si nasadím svoje ružové okuliare a svet opäť stojí za to. Obloha nadobudne výraznejšie odtiene modrej, biele oblaky sú belšie, tráva je viac zelená a voda, ako zrkadlo znásobuje farby v jemných odtieňoch. Ľudia sú prívetivejší a usmiati... Tak to vnímam aj pri fotografovaní...

Keď prídem domov, sadám k počítaču, dávam si dolu ružové okuliare a vidím iternetový svet taký, aký je bez ružových sklíčok. Vnímam pravdu, úprimné vyznania, radosť, ale aj pózu a občas nenávisť... zbieram sklamania... Našťastie príde noc a sen a po ňom opäť ráno s ružovými okuliarmi.

_____________________________

Obsluhoval som anglického kráľa

Mám za sebou ďalší kultúrny zážitok... ak sa to tak dá nazvať, bol som v kine.

Vopred upozorňujem náročných čitateľov, že toto nie je recenzia filmu, je to iba poprehŕňanie sa vo vlastných dojmoch z filmu a jeho blízkeho okolia... Priznávam, že sám som nenatočil žiaden celovečerný film, moje prvé a posledné filmové veľdielo - dokument, mal iba 20 minút... Neskôr som točil dlhšie formáty, ktoré mávali po spracovaní max. 60 minút, ale to už bolo video...

Poďme však k veci, keď tak nad tým uvažujem, chodíme do kina takmer vždy na nejakú výzvu. Najčastejšie je to spoločenská výzva produkovaná reklamou. Ísť do kina, na to musí byť nejaký dôvod. Nechodíme do kina ako kedysi, že sme si pozreli program a hľadali sme, čo hrajú...

Dnes ideme do kina preto, lebo všetci o tom filme hovoria, v TV je silná reklama, píše sa o ňom v novinách, na blogoch. Už vieme, o čo ide, len to treba vidieť na vlastné oči, aby sme vedeli kde je sever... nezaujímame sa, čo hrajú v kine, ale hľadáme kino, kde hrajú práve tento film...

Stávame sa kolieskami vo filmovom priemysle... Stávame sa súčasťou súčasnej kultúrne-konzumnej civilizácie (aspoň čo sa týka filmu). Nevidieť film, o ktorom sa hovorí, je spoločenský prehrešok...

Tak sme včera videli, ako Huba obsluhoval anglického kráľa. Vlastne to sme nevideli, ale videli sme Hrabala prepísaného do súčasnej filmovej češtiny. Naozaj, prečítal som niekoľko Hrabalových kníh a tie dojmy boli trochu iné. Samozrejme, bol som vtedy o dosť mladší a kniha dáva priestor fantázii... Tým nechcem povedať, že som sa na filme nezabával.

O samotnom filme sa už dosť popísalo, tak nebudem nosiť drevo do lesa... Ja som si ho priradil takmer na úroveň filmu Musíme si pomáhať, aj keď žiadne porovnávanie nie je na mieste.

Skrátka, je to výzva, musíte ten film vidieť...

Zabávajte sa, prosím

Mám pre vás "blog na piatok", tentokrát taký, aby ste sa usmievali, smiali, alebo až (občas) rehotali... Nie nebojte sa, nebudem to ja, kto vás bude chcieť rozosmiať. Moje sú len inšpirácie k humorným génom, ktoré som našiel tuto vedľa...

Najprv odporúčam truľovník, niečo na spôsob Skalického trdelníka, lenže tento nie je zo Skalice a nie je až tak presladený... Ak budete dostatočne trpezliví, zaručene nájdete v zozname "truľovín" tie perly, ktoré vás rozhýbu k smiechu.

Keď budete mať za sebou truľovník, už budete vedieť o čo ide a môžete sa porozhliadnuť po aktualitách tohto nesporne zaujímavého kefowebu. Chvíľami buďte opatrní, aby ste nestúpili do ... niečoho mäkkého... Opatrne treba pristupovať aj k čítaniu takých chuťoviek, ako je Šušňový vlak a podobne...

Zvlášť zaujímavý mi pripadá ročník 2005, alebo rovno môžem poukázať na silikónovú diétu, stať o vplyve kakaa, ale je tam aj (takmer) vážna rozprava o láske a básnikoch a o tom, ako sa rodia lásky... Nebudem vás ďalej unavovať linkami, veď kto chce, si tam všetko nájde... Takže na záver ešte niekoľko pozoruhodných názvov:

- Verejné intímnosti
- Balada o vyváženom vzťahu
- Pochovaný v spomienkach

A dosť... aj tak už nemám čas na vypisovanie, idem čítať kefoweb... je tam toho dosť.

Úplne na koniec malá ukážka z ponožkového cyklu:

Kedysi som z recesie kupil svojej kamaratke balicek nohaviciek s napismi Sunday, Monday... a povedal som jej, ze ak mi to chce oplatit, moze mi k sviatku kupit balicek treniek s napismi January, February ... Bolo to pre nu nieco nepredstavitelne, ale mne to pripada celkom logicke. Len by ma mrzelo, ze februar je taky kratky a neboli by uplne dorazene.

.:))

Reakcia na "Smútok..."

6. marca na Bútľavej vŕbe...

Dotýkal sa hádam každého blogera v tomto priestore... Nedávno som si poznačil námet na blog "Čo bude potom?". Otázka stále visí vo vzduchu, ale už na ňu nehľadám odpoveď. Odpovede môžu byť smutné, ale spomienky ostanú...

Reálny svet

Dostal som sa zo zajatia monitora, sadám si k nemu až večer. Cítim sa zbavený závislosti na písaných slovách, čo sa tvária láskyplne, smutno, všedne i vzrušujúco, deprimujúco, umelecky voľne aj viazane vo veršoch. Celý deň ma nevzrušujú cudzie osudy, žijem svoj vlastný.

Nie je to so mnou také zlé, žiadne abstinenčné príznaky, nepotrebujem pomôcky na "odblogovanie". Nehovorím o počítači, lebo ten ma naďalej živí, hovorím o blogoch a o internete, ktorý mám v práci zakázaný... Som odstrihnutý, žijem a voľne dýcham. Nech žije reálny svet...!

Nie, tu ani tam nekončím...