Tajomný ranč

Hlboko v temnej doline Slovenského Krasu sa skrýva tajomný ranč. Prvý dojem akoby moderného hotela stratíte po vstupe do jeho vnútra, keď sa dozviete, že ten štíhly mladík je recepčný, čašník a možno aj upratovačka v jednej osobe...

Mladík vám ukáže vašu izbu s príslušenstvom, ak súhlasíte s platbou vopred za celý pobyt, dá vám kľúč a tým to pre neho skončí, batožinu si po stodvadsiatich schodoch navláčite sami až na vyvýšené poschodie.

Prekvapenie vás čaká s príchodom noci, keď sa chcete uložiť k spánku, po namáhavom dni... Vonku, pod vašimi oknami vyteká voda z potrubia a z výšky dva a pol metra hlučne dopadá na hladinu jazierka. Cez deň si to veľmi nevšímate, ani kašírovaný bocian na brehu jazera vám príliš nevadí, veď je to tak romantické, ale v noci je vodopád úderom pod pás...

Po prebdetej noci premýšľate o tom, ako odtiaľ zmiznúť, druhú noc spíte v lete za zatvorenými oknami, ale po polnoci sa niekde v dome spustí agregát, ktorý vám spôsobuje podobné rozkoše ako padajúca voda... Mám dojem, že aj v mestách sa vodotrysky na noc vypínajú...

Nasledujúci večer sa odhodláte vyskúšať kvalitu hotelovej kuchyne. Bravčová pečeň je tvrdá ako kameň a čiernohorský rezeň, zhotovený z troch najhorších kúskov mäsa, aké sa v okolí našli, chutí ako žuvačka.

Po všetkom ste ešte stále tolerantní nesťažujete sa a znesiete ďalšiu noc na ranči. Ráno sa však vyskytne problém s autom, kvôli ktorému musíte nutne skočiť do najbližšej dediny, tak žiadate recepčného o pomoc... Zbytočne. Už vás ani neprekvapí, že majiteľka sa nechá zaprieť, aj so svojim autom...

V posledný večer máte šťastie, stretnete sa s majiteľkou aj s vedúcou prevádzky... Posťažujete sa, reakciou je nepochopenie a nesúhlas. Počas pobytu ste si všímali okolie, aj vnútro hotela. Okolo budovy je bohatá kvetinová výsadba, ale na schodišti mraky zdochnutých múch a za kreslom na chodbe, centimeter riadne starého prachu.

S pocitom úľavy odchádzate do civilizovaného sveta... Aj tak sa dá realizovať vidiecka turistika... Ešte, že to Slovensko je tak krásne a je toľko iných bezchybných možností...

Slnce, seno...

...jahody už nie sú, ale seno je riadne vysušené napriek tomu, že stojí na vlastných nohách. Nedávny krátky dážď a mierne ochladenie nám priniesli úľavu, ale paprike sa darí aj v horúčavách a paradajky sa tiež červenajú v rýchlom tempe. To je dôležité, lebo aj Marián Greksa napísal: Amerika Afrika, paradajka paprika...

Celkom vážne, v záhrade vyschýna trávnik, len vo fóliovníku bujnie aj burina. Nedávno som si navliekol pracovnú rukavicu a začal som vytrhávať plevel po okraji, kde už prerástol papriku a netušil som, čo objavím. S vytrhnutým trsom rastlinstva som zdvihol aj prisušenú hrudu zeme a pod tým sa ukázalo 8 krásnych jašteričích vajíčok..

Neodolal som, odfotil som ich a hneď som zem upravil do pôvodného stavu, aby sa im nič nestalo. Miesto som označil, aby ich nikto nevyrušoval... Už niekoľko rokov sa pravidelne zdržiava vo fóliovníku a na okolí jašterička, s ktorou dobre vychádzame. Tento rok sa objavila aj malá žabka zelená rosnička, ktorá skákala z listu na list ako veverička. Práve som nemal po ruke fotoaparát, tak možno keď trochu podrastie...

Viete, čo je kurvítko?

Lukáš Faltýnek na svojom blogu píše o tom, že moderné spotrebiče a výrobky sa osadzujú "kurvítkami". Nenašiel som slovenský ekvivalent, tak to slovo preberám do nášho jazyka, aj keď je to vlastne "čechizmus", ale taký nenápadný, lebo aj u nás sa veci občas k..azia.

Aby bolo jasné, je to taká súčiastka v elektronike, či v inom výrobku, ktorá zaručene vydrží dva roky, do skončenia záruky a potom sa zaručene pokazí... To slovo mi pripomenulo nedávny rozhovor s istým odborníkom na elektroniku, ktorý rozprával o tom, ako sa mu pokazil DVD prehrávač a privolaný ešte väčší odborník prístroj otvoril, vybral z neho to kurvítko a prístroj odvtedy šlape ako hodinky.

Bežne to však servisáci tak nerobia, lebo aj ich záujem je, aby sa veci kazili, aby ich spotrebitelia znovu a znovu nosili do opravy.. Jednoducho to staré kurvítko vyberú a dajú tam namiesto neho nové, ktoré sa zase o dva roky určite pokazí...

Nechoďte do Bambusa!

Trochu dodatočných, možno už celkom zbytočných počtov...

Nikdy nechoďte do Bambusa, iba ak by ste mali od smädu umrieť ! Malá pizzeria, v tomto čase terasa na nič, prehriata napriek zakrytiu reklamným plátnom pivovaru, tak sme volili aspoň chládok vnútri. Obsluhu tvorili dvaja mladí, asi brigádnici, mládenec a dievča, obaja štíhli ako prútiky...

Pred dverami propagované denné menu: kurací vývar a údené mäso so šošovicou mi padlo do oka, tak som si objednal a k tomu veľkú čapovanú kofolu. Manželka si objednala pirohy s bryndzou a malé pivo. Po vypití nápojov, asi po polhodine bol obed na stole. Vcelku slušné jedlo a horúco, tak som si dal ešte jednu výbornú kofolu.

Zvláštne bolo, že kofolu čapovali do hrubých značkových pohárov pivovaru Stein, ktoré boli pravdepodobne vopred prehriate. Hlboko chladený nápoj sa tak v krátkej chvíli dostal na úroveň vhodnú k pitiu a po uchopení pohára ucho ešte bolo horúce. Veľmi interesantné... Tým ale pozitíva tejto pizzerie končia.

Pri platení som si všimol, že za šošovicu bez polievky mi účtoval len o 1 korunu menej, ako bolo na pútači, teda 89 Sk. Myslel som si že ide o žart (polievka za korunu, alebo zvýhodnenie pre bezdomovcov), tak som sa tváril, že som si to nevšimol, nebudem sa hádať pre jednu polievku, bol som rád, že ju nemusím jesť, zaplatil som spolu 300 Sk (v tom 6 korún sprepitné a plus tá polievka pre čašníka k dobru...).

Keď som u polievky, asi dve hodiny pred tým som odchádzal z bufetu v jednej nemocnici, keď tam práve vošla žena chatrne oblečená s kýblikom a prosila vedúcu bufetu o trochu polievky. Neviem, ako sa dohodli, len od ďalšej sediacej dvojice pýtala 5 korún....

Nedali jej, že nemajú drobné. Tak som jej podal 10 korunáčku, ktorú som práve dostal späť pri platení... Nechcem sa vyťahovať, to nebola žiadna charita, len som si sám a možno aj tej žene na chvíľu, urobil také malé potešenie a to len za 10 Sk....

Potom začal iný príbeh, možno v niečom podobný, v niečom úplne iný, na opačnom konci spektra dobroty... Vrátim sa do pizzerie Bambus a keďže som zvedavý, tak som sa doma pozrel na internetovú stránku tejto zvláštnej letno praštenej pizzérie a nestačil som sa čudovať....

- čapovaná kofola 0,5 l podľa stránky: 25 Sk, mne účtovali 35, za dve je to 70 Sk - zisk 20 Sk
- malé pivo Stein - podľa stránky 18, účtované 25 - zisk 7 Sk
- pirohy s bryndzou podľa jedálneho lístka 90 Sk, účtoval 110 Sk - zisk 20 Sk
- zlatý kliniec - menu podľa ponuky na reklamnej tabuli (polievka + údené so šošovicou) 90 Sk, údené so šošovicou bez polievky účtované 89 Sk... teda polievka za jednu korunu... (na jedálnom lístku na internete stojí 39 Sk).

Keď to všetko spočítam, odpočítam a porovnám, zisťujem, že som zaplatil naviac 85 Sk, ak nepočítam sprepitné... Slušný lup za pol hodinu... Len sa čudujem, kde sa tí mladí ľudia naučili kradnúť vo veľkom (lebo 29% z ceny, to je už dosť), bez mihnutia oka. Len mi nehovorte, že kradnú všetci, to by bolo príliš jednoduché.

Uhorková sezóna

Horúčavy neprestávajú, so zmenou na daždivo a chladno sa čaká na začiatok mojej dovolenky, tak by som mal ísť... :) Aj tak nejdem, nech si počasie vystrája ako chce. Radšej ešte vyplním uhorkovú sezónu na blogu "oslavnou" spomienkou na svoj prvý blog, tak ako to v tomto čase robia niektorí iní... Dnes mi padla do oka "reťazovka" o tvorivých on-line začiatkoch:

Bloger si má spomenúť, kedy začal s on-line tvorbou, kedy začal používať internet, čo ho vtedy najviac zaujalo, čo robil a čo si cení na svojej tvorbe najviac... Potom pošle reťazovku ďalším 3-4 tvorivým blogerom... (voľne podľa pravidiel na sieťooku)

Niekde v hlavičke "wabovín" sa píše, že blogujem od apríla 2006, pravda je však taká, že prvý blog som si založil najmenej o rok skôr.. Ale to nie je dôležité, na tejto histórii si vôbec nezakladám. K blogom som sa dostal pri hľadaní možnosti a spôsobu zverejňovania (rodinných) fotografií. Potom sa to nejako tak zvrtlo, že som sa stal čitateľom a neskôr aj autorom vlastného blogu.

Nemám veľké pochopenie pre takéto hry, nanajvýš ak na uhorkovú sezónu... Nemyslím si, že by niekoho (okrem autora) až tak zaujímali odpovede na dané otázky, ale je to vec názoru, na blogu sa smie všetko, nič nie je predpísané, ako o tom píše aj Ivana Kralova vo svojom prvom článku na blogu: "Úprimne, neviem čo je blog... a ani nemyslím, že je to dôležité. Na nete sa všetko stále mení..."

Ivana svoju cestu našla. Myslím, že to je najdôležitejšie aj na blogu, nájsť svoju cestu a nebyť len podobný na niekoho...