Hrivňákoviny

Holub hrivňák patrí do čeľade holubovitých (vcelku je to jasné...). Hniezdi v severnej Afrike, v západnej a centrálnej Palearktíde, v Oriente a hlavne u nás na sídlisku, pod oknami na vysokých topoľoch, ale chcel by aj na našich okenných sušičoch bielizne. Už si začali stavať hniezdo u suseda. U nás ešte nie, zatiaľ náš vešiak používajú hlavne na milostné hry. Celé dni hrkútajú a potom hučia ako piliňáky. Keď sa stretnú na našom vešiaku (láka ich), hrkútajú ostošesť, až sa ona prikrčí, on využije príležitosť a je to "co by dup", ako sa hovorí v Česku. Ona potom odstúpi a o chvíľu odletia, aby sa prevetrali.

Hrivňák je najväčší európsky holub, vraj sťahovavý vták. Na Slovensko prilieta v prvej polovici marca a začína hniezdiť v polovici apríla, odlieta v septembri až v októbri, najčastejšie do teplejších oblastí juhozápadného Francúzska. Obýva celé územie Slovenska od nížin až po hornú hranicu lesa. Najvyššie hniezdenia boli preukázané vo výške 1 250 mn.m, na Vtáčniku a 1 330 mn.m na Poľane. (wikipedia)

V starších publikáciach sa uvádza, že je plachý, divoký a že žije v prírode ďaleko od miest, kde vyhľadáva vysoké ihličnaté stromy a žije skrytým životom, no v posledných rokoch ho často stretneme aj v mestských parkoch, v blízkosti ľudských obydlí či dokonca v mestách. To je on a žije tiež u nás v meste a vôbec nie je plachý. Naopak, je to trochu ako sídlisková sliepka a v tom konkuruje drozdom čiernym. 

Súžitie dvojice končí výchovou mláďat. Vtedy už sú ticho, žiadne hrkútanie (načo aj?). Ako u ľudí. Potom všetci odletia do teplých krajín (na dlhú dovolenku) a nám tu ostanú len vrabce, sýkorky a tie drozdy. O rok dovidenia a dopočutia na Slovensku (hrkúúú).

 

 

Zo života hmyzu

Za slniečka, skoro zrána,

vstala včielka, vybúvaná.

Vstala – a už letí, hej!
po lúčine zelenej.

(Ľudmila Podjavorinská)

 

 

 

Zajtra bude hydina  a podobné domáce zvieratstvo...

Príroda, krajina

 Príroda nikdy nesklame

 

Zasadil som

V jednej ľudovej opileckej pesničke sa spieva o tom, že "zasadil som liter rumu, vyrástol mi demižón". Ja som zasadil cibuľu sadzačku do krtinca a neviem, či bude cibuľa krtkovi chutiť. Dobrá správa je, že vraj krtkovia nemajú radi vôňu cibule, tak hádam vyrastie. Ak nevyrastie, prídem o investíciu 3,5 €. Budem sa musieť snažiť, aby som zase zarobil na honorároch. Viete si to predstaviť, budeme sedieť okolo krbu v záhrade a zľava i sprava vyťahovať mladú cibuľku. Paráda.

Jarné vánky

 V niektorých záhradách to už ožíva.

foto: T. I.

foto: T. I.

 

 

Ďakujem za jarný (mailový) pozdrav.

Návrat k sebe

Niekto putuje do Santiaga, iný ide na púť do Levoče s cieľom očistiť si dušu. Od čoho? No predsa od hriechov, teda ide o akúsi očistu vlastnej mysle a možno aj o odpustenie  hriechov. Na očistu pred ľuďmi a božím dohľadom sú aj iné inštitúcie. Pre niekoho je to spoveď s rozhrešením, pre iného previnilca polícia a spravodlivý súd. Udelený trest je ľudskou formou rozhrešenia. Podstata je veľmi podobná, spamätať sa a začať znova s čistým štítom, aj keď spoveď ostáva stále v intímnej duchovnej rovine. V skutočnosti ide hlavne o to, očistiť si vlastné svedomie pred sebou samým, nájsť seba samého. 

Pre osvieženie ducha existuje aj niekoľko ďalších možností. Napríklad unaviť telo zmysluplnou manuálnou prácou, alebo športom. Lebo je pravda, že hlavne v zdravom tele môže byť zdravý duch. Veľmi príjemný, pre telo i pre dušu, je vodný relax. Pláž, slnko a morská voda dokážu divy. Aj rieka, jazero, či obyčajné kúpalisko s chlórovanou alebo geotermálnou vodou tiež robia zázraky. Nám starším prináša voda zvláštnu prémiu v podobe vyvolania pocitu "Déjà vu", ktorý nás vracia do mladosti, keď sme chodili na kúpalisko ani nie tak kvôli relaxu, ale skôr pre pohľady na pekné dievčatá.

Vôňa vodného oparu, či s chlórom alebo bez neho, nie je obyčajnou aromaterapiou, je to niečo viac, je to zázračný všeliek na pohodu a príjemné spomienky. Len sa tým nechať unášať a neutopiť sa. Vôňa vody, vyvoláva pocit ľahkosti a splynutia. Voda je omladzujúca. Ponoriť sa na chvíľu pod hladinu, stať sa súčasťou vodného živlu, to je nádhera. V mori síce chýba chlórovaná voda (v mladosti sme aj tak nechodili často k moru), tam nás lieči vôňa a chuť soli. Spoločným menovateľom je stále voda. Voda ako "pitný režim", voda na kúpanie a plávanie a v týchto horúčavách aj osviežujúci dážď a vôňa vzduchu po daždi. Tak som si včera vzdychol a zhlboka sa nadýchol, že konečne prší! 


* Déjà vu -  z francúzštiny, doslova „Už videné“, označuje v psychológii jav, tiež nazývaný paramnézia, kedy má človek z ničoho nič intenzívny pocit niečoho už predtým prežitého, videného alebo počutého. (wikipedia)

Cavalier King

Dnešná horúčava nás vytiahla z domu k vode. Nebola to voda na kúpanie, ale rybníky v jednej dedine medzi Nitrou a Hlohovcom. V tom kraji sú aj krajšie rybníky, ale pri tomto sme ešte neboli. Auto sme odstavili pri kostole, tam je to najbezpečnejšie, Pán Boh a pán farár sú zárukou istoty. Kráčali sme hore ulicou a obdivovali sme veľké dedinské dvory a domy po oboch stranách ulice.

Psy nás veľmi nevyrušujú, predpokladáme, že sú bezpečne na svojom výsostnom území. V tom teple sa im ani nechcelo brechať. Až pri jednom dome sa ozval výstražný štekot. Nevenoval som tomu veľkú pozornosť, bránu sme už míňali, keď odrazu sa ozvalo: "žuch", krátke zavytie a ticho. Hrozivé ticho. Vrátil som sa k bránke a psa nikde. Vedľa brány bola otvorená vodomerná šachta.

Nahol som sa dovnútra a tam dolu, v hĺbke skoro dva metre sa točil dokola Cavalier King. Ticho, zrejme dezorientovaný z náhlej zmeny sa neprestával pohybovať v kruhu. Zapískal som na neho priateľským, upokojujúcim tónom, aj som sa mu začal prihovárať. Po chvíľke ma zaregistroval a prestal sa točiť. Pozeral na mňa už uspokojený, tušil, že sa postarám o jeho záchranu.

Tak sa aj stalo. Trvalo mi chvíľu, než som sa dozvonil domácich. Najprv vyšla žena a keď som jej vysvetlil o čo ide, zavolala manžela a ten psíka zo šachty vyslobodil. Vraj chcel šachtu vyvetrať, aby tam nebolo vlhko a poklop nechal mimo. Psík si v zápale povinností strážcu nevšimol, že v jeho teréne je otvorená diera a skončilo to nešťastným pádom.

Keď sme sa o hodinu vracali k autu okolo domu, King nás zaregistroval z diaľky dvora, ale už sa nerozbehol k bráne, len krátkym priateľským zašteknutím poďakoval za záchranu. Šachta sa vetrala len cez úzku štrbinu. Okolo rybníkov sa udialo ešte všeličo iné, ale táto príhoda, naprosto skutočná bola tým nezabudnuteľným zážitkom dňa.
 

Zmena

Zmena je život, aj tak hovoria múdre vety. V nedávnych dňoch sa mi podarilo uvidieť zmenu, ktorá je už staršia, len ja som ju uvidel po prvýkrát na vlastné oči. Videl som po dlhom čase naše Vysoké Tatry. Bolo to prvýkrát v ére po veternej smršti z 19. novembra 2004 (predtým aj v roku 1915). Skoro 6 rokov po nej. Musím priznať, že Vysoké Tatry, ako si ich pamätám, sú dnes iné. Sú väčšie, vyššie a jasnejšie (relatívne)... Stále sú však nádherné, aj keď trochu inak oblečené.

Občasná dávka emócií

Keď si človek zvykne na svoju dávku emócií, tak musí z času na čas na tie naše hory vybehnúť... Tak sme sa dnes dostali až na jedno výletné stredisko v Považskom Inovci, kde pečú ryby, ktoré si zákazník môže sám chytiť. Rybárčenia som sa vzdal, stačilo mi, že som toho pečeného pstruha jemne poobracal na tanieri...

Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...

Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.

Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!

Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...

Tajomný ranč

Hlboko v temnej doline Slovenského Krasu sa skrýva tajomný ranč. Prvý dojem akoby moderného hotela stratíte po vstupe do jeho vnútra, keď sa dozviete, že ten štíhly mladík je recepčný, čašník a možno aj upratovačka v jednej osobe...

Mladík vám ukáže vašu izbu s príslušenstvom, ak súhlasíte s platbou vopred za celý pobyt, dá vám kľúč a tým to pre neho skončí, batožinu si po stodvadsiatich schodoch navláčite sami až na vyvýšené poschodie.

Prekvapenie vás čaká s príchodom noci, keď sa chcete uložiť k spánku, po namáhavom dni... Vonku, pod vašimi oknami vyteká voda z potrubia a z výšky dva a pol metra hlučne dopadá na hladinu jazierka. Cez deň si to veľmi nevšímate, ani kašírovaný bocian na brehu jazera vám príliš nevadí, veď je to tak romantické, ale v noci je vodopád úderom pod pás...

Po prebdetej noci premýšľate o tom, ako odtiaľ zmiznúť, druhú noc spíte v lete za zatvorenými oknami, ale po polnoci sa niekde v dome spustí agregát, ktorý vám spôsobuje podobné rozkoše ako padajúca voda... Mám dojem, že aj v mestách sa vodotrysky na noc vypínajú...

Nasledujúci večer sa odhodláte vyskúšať kvalitu hotelovej kuchyne. Bravčová pečeň je tvrdá ako kameň a čiernohorský rezeň, zhotovený z troch najhorších kúskov mäsa, aké sa v okolí našli, chutí ako žuvačka.

Po všetkom ste ešte stále tolerantní nesťažujete sa a znesiete ďalšiu noc na ranči. Ráno sa však vyskytne problém s autom, kvôli ktorému musíte nutne skočiť do najbližšej dediny, tak žiadate recepčného o pomoc... Zbytočne. Už vás ani neprekvapí, že majiteľka sa nechá zaprieť, aj so svojim autom...

V posledný večer máte šťastie, stretnete sa s majiteľkou aj s vedúcou prevádzky... Posťažujete sa, reakciou je nepochopenie a nesúhlas. Počas pobytu ste si všímali okolie, aj vnútro hotela. Okolo budovy je bohatá kvetinová výsadba, ale na schodišti mraky zdochnutých múch a za kreslom na chodbe, centimeter riadne starého prachu.

S pocitom úľavy odchádzate do civilizovaného sveta... Aj tak sa dá realizovať vidiecka turistika... Ešte, že to Slovensko je tak krásne a je toľko iných bezchybných možností...

Rozfúkané púpavy

Niekoľko dní som nepísal do wabovín, času nie je nazvyš a hlavne je naplnený udalosťami, ktoré začínajú mať spád smerom k letným prázdninám. Tie udalosti nie sú až také "dejinotvorné", v podstate je to práca a všetko čo s ňou súvisí, vrátane neskutočných horúčav, ktoré sú nepríjemné hlavne pri ceste domov, keď slnko praží najviac.

Na okolí už nesmelo začína žatva, vyšiel som aj ja do polí, zažiť atmosféru dozrievajúceho obilia. O niečo príjemnejšie bolo v parku, v neďalekom mestečku, kde majú rozpadávajúci sa kaštieľ, ešte nie celkom zrúcaninu, ktorý dokonca poskytuje domov, neviem, či útulný - bezdomovcom.

Bol som k nim pozvaný na návštevu, aby som ich odfotil, ako tam bývajú, lenže ja nie som investigatívny novinár a nepoznám miestne pomery, tak som radšej odmietol. Strach som nemal, ten "pán bezdomovec", ako sa predstavil, vyzeral celkom slušne. Obavy na mňa doľahli až dodatočne..

Poslednou zastávkou nedeľňajšej vychádzky do okolia aj do minulosti, bolo posedenie v záhradnej reštaurácii Kotva na brehu rieky, kde hrala živá kapela ako za starých čias. Staré pesničky, ako na želanie, pre nás pamätníkov... Nevadilo mi ani to, že občas skĺzli z notovej osnovy, ale vždy sa im podarilo do melódie vrátiť.

Mám rád takéto dedinské kapely, aj keď hrajú v malom meste. Jediné, čo mi trochu prekážalo, že nemajú cit (ako takmer všetky súčasné hudobné skupiny) pre silu akustického tlaku na blízko sediacich poslucháčov...

Púpavy, čo rástli blízko reprákov, už mali semienka odfúkané vetrom z membrán, a slnečnica za plotom skláňala svoju hlavu hlbšie ako býva v tomto kraji zvykom. Zdá sa mi, že zosilňovače, reproduktory a mikrofóny sa už dávno dostali do nesprávnych rúk...

Notebook

Niekoľko dní príjemnej dovolenky v horách, naplnených až po okraj aktivitami a večer sa nechce ísť skoro spať, keď je človek doma zvyknutý vysedávať pri počítači a písať a písať zážitky všedného dňa.. Hneď na druhý deň som našiel riešenie - kúpil som si notebook. Od tej chvíle som ho nosil so sebou aj na túry a na každej zastávke som si zapisoval čerstvé dojmy.

Neviem, či je to otázka strácania pamäti, ale už pred niekoľkými rokmi som si zaviedol takú prax, že počas dovolenky si zaznamenávam svoje denné dojmy. Verte mi, že po týždni, lebo dvoch sa tie objavné poznatky zlejú do jedného príjemného pocitu a zážitky sa ťažko umiestňujú v čase, aj v poradí. Áno, sú fotografie, na ktorých je presne zaznamenaný dátum aj čas, ale to nadšenie, radosť, tie pocity, aj únavu, to fotografia nezachytí...

Mám taký vzorový príklad zmiešania dovolenkových dojmov a pojmov, keď sme absolvovali niekoľkodennú trasu južnými oblasťami Moravy a Česka až do Prahy. Je tam veľa nádherných hradov a zámkov, miest a mestečiek... Všade som natáčal video, ale dôsledne som nekomentoval miestopis... Po návrate, už o týždeň sme mali problém s identifikáciou...

Odvtedy viem, že existuje jedno veľmi dobré a nenáročné riešenie - pred každou dovolenkou si kúpte notebook a zapisujte si všetko, čo vás napadne, priebeh trasy, dojmy, príhody, ktoré stoja za zapamätanie. Tak sa na záver ešte pochválim svojim novým notebookom, ktorý je na tejto fotografii.....

Deň po...

Je po Veľkej noci, opäť sme prežili pekný rodinný sviatok. Možno nie všetci, lebo ak by sme urobili štatistiku názorov na sviatky Veľkej noci podľa článkov na blogoch, možno by to nevyšlo v prospech sviatkov.

Každý má právo na svoj názor, našťastie blogy nie sú prieskumom verejnej mienky, aj keď ju svojim spôsobom odrážajú. Ja som bol vďačný za 4 dni voľna, lebo týždeň pred sviatkami som mal síce kratší, ale náročný.

Ťažiskom našej Veľkej noci bolo rodinné stretnutie, spojené aj s tradičným "veľkonočným" pochodom na niektorý slovenský vrchol..

Podarilo sa aj v aj tento rok, počasie bolo ako na objednávku, jediné čo ma trochu sklamalo, boli lesy na strednom Slovensku, ktoré ešte nezačali naplno zelenieť, tak celkový ráz lesa bol vlastne jesenný... Stromy priesvitné, lúky vysušené, len miestami sa slabo začala presadzovať zelená tráva.

Našli sa jarné kvietky, hlavne Záružlie močiarne a Prvosienka jarná, ale aj iné. Výhľady do okolia na celkom slušnú vzdialenosť... O apríli som mával inú predstavu, považoval som ho za najkrajší mesiac v roku, ale zdá sa, že tento rok príde trochu opozdený, možno až v máji...

Mince na dne fontán

Fontány ma priťahujú, ale málokedy do nich hádžem mince, aby som sa k nim vrátil. Možno preto, že som poverčivý trochu iným spôsobom. Namiesto mincí vždy niečo zabudnem, alebo niečo nedokončím a to ma núti vrátiť sa znovu na známe miesta a veci dokončiť. Nie vždy je to moje vlastné rozhodnutie, alebo zábudlivosť najčastejšie sú na príčine okolnosti. Tie, čo nám spoluvytvárajú osud.

Niekoľko takýchto fiktívnych mincí mi už umožnilo vychutnať si návraty, ale je aj veľa takých, ktoré ešte len čakajú na svoju realizáciu a niektoré sa už asi nedočkajú.. Medzi tie, ktorým už prestávam veriť je aj výstup na Kriváň. Každý Slovák by tam vraj mal vystúpiť. Snažil som sa, ale tie osudové okolnosti boli proti.

Bol pekný augustový deň, zaparkovali sme pri Troch studničkách. Turistických skúseností sme ešte nemali veľa, tak sme si povedali, že v taký pekný slnečný deň pršať nebude a plášte do dažďa sme nechali v aute. Veľká chyba.

Keď sme už kráčali skalným terénom, s vrcholom takmer na dosah, z ničoho nič sa obloha zatiahla a o päť minút sme boli do nitky mokrí a obsypaní ľadovcom. To už ani nehovorím o bleskoch, ktoré sa preháňali po nízko položených oblakoch nad nami. Spätne to vidím ako bezprostredné ohrozenie života. Nebolo sa kde skryť, ani ostať na mieste nebolo zdravé. Rozhodli sme sa pre návrat. Pršalo, až kým sme nevošli do lesa.

Vtedy som si povedal, že mám dôvod sa tam znovu vrátiť. Okolnosti sa odvtedy nezhodli, pochodili sme veľa vrcholov, hrebeňoviek, nádherných dolín, mnohokrát až do dosiahnutia "svalovice", ale Kriváň stále čaká. Mám na jeho vrchole nevyzdvihnutú mincu. Možno raz...

.

Historický šerm

video.....

Jeseň je tu

Netreba ju pripomínať, ale predsa niekoľkými pohľadmi do záhrady, ktorá začína pustnúť. Je sucho, len listy na stromoch sa ešte držia. Ostatné dopovedia fotografie...











.