Každý deň stretnúť úsmev

Niekedy je to tak, že odrazu je tma... Znie to až neuveriteľne, že včera išlo o to, stretnúť človeka každodenne a nielen to, stretnúť človeka s úsmevom.. Čo môže byť viac? Doma, v meste kde som prežil život, takýchto ľudí stretávam často, možno aj každý deň.

Sú to starí známi, kolegovia z práce, alebo len ľudia, ktorých rozoznávam z diaľky podľa spôsobu chôdze, podľa zvyčajného oblečenia a nakoniec aj podľa tváre a niekedy aj podľa mena. Stačí len naznačiť úsmev, byť prvý a stretnem človeka s úsmevom. Je jedno, či na ulici, či v obchode, ale aj hocikde inde, lebo všade tu som doma.

Tak som si pomyslel, aké by to bolo, presťahovať sa do iného mesta, do neznáma... Bol by som odrazu sám? Kto z ľudí by mi bol človekom a kto by opätoval môj úsmev?

Zastavenie

Viem, že by sa patrilo napísať viac ako jednu vetu, ale niekedy aj tá jedna stačí podnietiť fantáziu. Niekedy dokonca aj fantáziu diskutujúcich.. O diskutéroch však len v dobrom, lebo oni sú korením blogu, ich si treba vážiť a ja si ich vážim.. Tých verných, aj tých druhých, ktorí sa tu len tak náhodne zastavia (zastavili) a pridajú (pridali) svoj názor počas uplynulých 17 mesiacov k mojim 162 zamysleniam na wabovinách...

Ďakujem...
___________
motto pod čiarou:

"Kvalita a osobnost bloggera formuje i kvalitu komentářů. Pod skvělým blogem jsou skvělé komentáře, pod hloupým blogem jsou hloupé komentáře..."

(z diskusie k článku "Psát blog je stále těžší a těžší")

Osud

Osud existuje, skladá sa zo samých náhod...

Stav pohody a večne mladé ženy

Vždy keď sa dostanem do stavu pohody, čas začína plynúť zdanlivo pomalšie, všetko stíham, nič mi neutečie, na všetko mám čas... Zakaždým však nasleduje druhá fáza - zistenie, že čas sa kamsi stratil a už ho niet, že dobré predsavzatia odplávali spolu s ním... Nasleduje fáza tretia, naháňanie zmeškaného času a stres.

Stav pohody sa dá pri niektorých nepríjemných, ale nevyhnutných činnostiach aj vsugerovať. Jednou z takých je pre mňa aj návšteva lekára, presnejšie povedané: vysedávanie v čakárni. Niekedy mi pomôže autosugescia pokoja, inokedy sledovanie spolutrpiacich, málokedy pomôžu krížovky, alebo sudoku a nikdy mi nepomôžu noviny.

Noviny ma vťahujú do imaginárneho rozporuplného sveta politiky, ktorý je v týchto chvíľach čakania tak veľmi vzdialený. Noviny rušia môj stav pokoja. Najradšej sledujem ľudí, niekedy ma priťahujú rozhovory s nimi, sú takí (zvyčajne opačného pohlavia :), ktorí priam vyzývajú k príjemnému rozhovoru.

Včera to nedopadlo celkom podľa tejto schémy, vedľa mňa síce sedela žena z dvojice (podľa mňa v rovnakom veku), ale keď som ju oslovil, či ona čaká na lekára, alebo jej manžel, ohradila sa, že to nie je manžel, ale syn... Aj tak vynikajúco môžu vyzerať niektoré ženy v istom príťažlivom veku... Ostal som z toho značne prekvapený, nenachádzal som ďalších slov, až ma zachránila výzva:

Ďalší, prosím...

Letecký večer

"Deň bez áut" som venoval autu, aby si trochu užilo, tak som v ňom presedel 350 km... Povinnosť nepustila... Inak to bolo v pohode, dvakrát som prekvapil rakúskych policajtov slušnou jazdou s neprekročením maximálne dovolenej rýchlosti... Inak pochodil istý kolega z Levíc, ktorému vypísali pekne mastný šek.

Na našich cestách bol vcelku pokoj, teda aspoň na mojej trase. Chcel som sa previezť kompou z Vojky do Kyselice, tam bolo nabité a plavci si práve dali polhodinovú pauzu, to ma rozladilo, radšej som prešiel do Gabčíkova. Gabčíkovo, ako naposledy, iba jedna komora v prevádzke, na druhej sa stále pracuje a zistil som, že riadiaca veža VD je rajom pre netopiere, v podvečer mali letecký večer spolu s čajkami.