5 korunový príbeh

Hovorí sa, že kto nemá v hlave, má v pätách... Zaparkoval som auto v garáži a pokračoval som do mesta na poštu zaplatiť niekoľko podlžností a niečo si aj vyinkasovať... Žiadne veľké peniaze, ale ostal som v pluse, tak som sa chystal aj na malý nákup potravín.

Kým som sa dostal k okienku, všetko som si spočítal a odčítal, aby som tak trénoval svoje matematické neuróny... Kufrík som položil na dolnú poličku pod okienkom, hotovosť som si riadne prepočítal, všetko sedelo, dokonca som urobil niečo, čo nezvyknem robiť - nechal som poštárke 5 Sk...

Odkráčal som spokojný sám so sebou, naštartoval som svoj 35 ročný bicykel a zľahka som sa presunul proti vetru do Kauflandu, o pár ulíc ďalej. Pri košíkoch som začal cítiť, že mi niečo chýba... Jasné - kufrík... Okamžite som nabral opačný kurz a rýchlym tempom som trielil k pošte. V duchu som kalkuloval, o čo môžem prísť...

Z hľadiska hodnôt nič moc.. ale sú veci, ktoré sú nenahraditeľné už aj tým, že nikdy naisto nebudem vedieť presne čo tam vlastne bolo... Aj kufrík už má svoje roky, ale drží sa výborne, ľúto by mi bolo za ním...

Matne si spomínam - je tam oceľový meter za 160 Sk, kalkulačka za 25, USB kľúč (64 MB - smiešnosť z dnešného pohľadu...), okuliare a dokonca optická myš za 600, ktorú si nosím do roboty... Neuveriteľné, ale oni mi tam dali k počítaču archaickú myš s guličkou...

Mrzelo by ma, že by som prišiel o návod na obsluhu auta, s ktorým už dva týždne jazdím a neviem zbaviť palubné hodiny letného času... Práve dnes som si zobral domov príručku, že si to doma nalistujem...

To všetko mi prebehlo hlavou kým som sa sklonil k okienku s mojou pokladníčkou, lebo na poličke kufrík nebol... Vzácna pani ma hneď spoznala, vzala kufrík a podala mi ho so slovami, že nejaká pani si to všimla a kufrík jej dala odložiť. Vďaka, nie nadarmo sa hovorí, že za všetkým (dobrým) treba vidieť ženu...

Teraz by ste čakali moje obvyklé klišé, že poštárka sa na mňa pri odovzdávaní kufríka usmiala a ja som sa roztápal vďačnosťou... Nie! Ostala naprosto nezúčastnená, s vážnou tvárou... Za 5 korún sa predsa neusmeje... A ja, spokojný a zadychčaný a vďačný i tej neznámej dobrej žene.

Nejasná správa o konci sveta

Rád si požičiavam osvedčené titulky. V tomto prípade ide len o taký malý svet, o jeden malý byt. Keď chlap ostane dva dni sám doma, myslí si, že svet je gombička, že ten byt, tak ako ho našiel uprataný, o dva dni odovzdá v rovnakom stave na ďalšie používanie. Chyba lávky, alebo ako sa dnes hovorí - chyba v programe.

Keď som sám, môžem si čokoľvek, kdekoľvek odložiť, len tak na moment, veď mi to nikto nepreloží inam a o chvíľu to tam nájdem. Ani tanier, či príbor netreba za každým použitím hneď umývať... Vlastne načo príbor? Stačia ruky a povedzme si, ešte nôž, maximálne lyžica, na vojne zvaná "bager". Veď načo sa zaoberať detailami, my chlapi riešime dôležité veci...

O dva dni prichádza Sodoma a Gomora v podobe spustošeného bytu... Tu sú reklamné letáky na stoličke, tam kopa neumytého riadu (kde sa vzala?), omrvinky z chleba tam, kde by sa vôbec nemali dostať, videokazety roztiahnuté na podlahe v obývačke ako vejár, ostatná technika s klbkom pospletaných káblov okolo...

Nehovorím o šatstve, tu niečo domáce, tam zase "out", veď ešte dnes pôjdem von... Lenže čas slobody sa neúprosne skracuje, byt sa musí dostať nejakým zázrakom do pôvodného stavu... Kedy to mám zvládnuť, kde začať a ako na to? To sú horúce otázky dneška. Neviem, aký na to majú systém ženy? Hej, musí to byť v systéme...!

Tak mi napadlo, že na vytvorenie systému je najlepší počítač... On má rozum a veľa si pamätá... Otváram líščie okná, automaticky nabieham na blogy... čo je nové? Po pol hodine unavený z čítania podobných táranín o ničom, ťukám na voľbu "Nový príspevok" a píšem tieto svoje táraniny... To je bludný kruh, to je koniec sveta... Vzdávam to a zajtra sa budem kajať.

Preložte si...

No nevyskúšal by som to?

Zakliata Trnava

Dva kilometre pred Trnavou, v smere od Šelpíc, sa zastavil život. Kolóna áut sa vôbec nehýbala, potom po kúskoch, proste nuda. Vtedy som dostal nápad , zdokumentovať ten postup...

Po prvú svetelnú križovatku za pol hodiny...


Celkový čas prejazdu mestom: 60 minút... Ráno to bolo ešte horšie, pokazila sa svetelná signalizácia na prechode trate v smere do Šelpíc. Závora hore, ale červené svetlo bliká... Pohlo sa to až keď dvaja železniční policajti nastúpili namiesto blikajúcich červených svetiel.

V nasledujúcich dňoch sa budem vyhýbať Trnave širokým oblúkom.... ale všade to bude zlé. Šťastné cesty ! ... a vráťte sa od svojich zosnulých živí a zdraví...

24 hodín a jedna radosť

Rád by som urobil hrubú čiaru za dnešným dňom, ale v živote hrubé čiary nefungujú. Život sa skladá iba z malých a veľkých radostí a bolestí. Niekedy mám pocit, že radosť je len jedna, ani malá, ani veľká, lebo radosti sa nedajú porovnávať veľkosťou, ale iba okolnosťami, v ktorých prichádzajú.

Práca mi dnes dala to, čo sa od nej očakáva (okrem výplaty) - uspokojenie plynúce z úspešného doriešenia projektu, hoci aj v osemnástom variante, vyjadrené pochvalou od zväčša neprístupnej šéfky, pred rozvinutou hasičskou zástavou... Myslím, že jedno takéto uspokojenie na deň stačí.

Záver môjho dňa bol poznačený zlosťou na istého pána architekta, ktorý postavil dva rady garáží s takou malou medzerou, že ani také malé auto ako je Peugeot 206 nie je ľahké vopchať do chlievika. Je to stará história, ale až teraz prišlo aj na mňa.

Keď si predstavím, že dvakrát za deň tam budem cúvať, je mi zle. To rozhodne musí vyvážiť nejaká "veľká" radosť v každom z budúcich dní... alebo aspoň taká maličká... pani vedúca prosím, aspoň úsmev...