Kam sa stráca elán?

Nielen môj, ale aj v najbližšom okolí. Je to realita, alebo je to iba moje zdanie? Čítam dosť blogov, ale mnohé iba povrchne zhodnotím a idem ďalej... Nedokážem sa začítať do únavnej šedej vrstvy tejto sféry, nedokážem hľadať ihlu v kope sena, čakám na gejzír, alebo aspoň vodopád. Čakám na burácajúci zvuk a spŕšku jemných kvapiek vody.

Nemám rád články, ktoré sa tvária múdro, mám rád tie čo múdre sú. Nevoňajú mi tie s ambíciou, ako by chceli získať honorár za počet slov, lebo chápem veci aj keď sú vypovedané stručne a jasne. Mám rád tie, ktoré vedia pútať každým nasledujúcim slovom. Jednoducho by som povedal, že ma oslovujú "kvalitné" veci, ale to som už na šikmej ploche definície kvality.

Sebakriticky - chyba je asi vo mne... Napriek tomu sú dni, v ktorých objavujem skvosty prozaického ducha, alebo nádielku múz, ktoré otvárajú hlavy básnikom. Klenoty ako stvorené pre človeka, ktorý si nepotrpí na okrasy, ale rád vníma krásu v jej podstate. Tak prosím, nemlčte klenotníci, určite tu nie som jediný zákazník..!

Neopúšťajte svoje domény

uchmatnú a zneužijú ich iní...

Zdržíme sa minimálne

Chodíte do spoločnosti? Páni si nahodia slušný oblek, dámy veľkú róbu a odkráčame na kultúrne a spoločenské podujatia. Ak máme psa, tak ho musíme chodiť pravidelne venčiť. Ak máme auto, aj s ním musíme chodiť do spoločnosti...

Kultúrny človek sa za prácou i za kultúrou vozí vo svojom aute. Naštartuje ho, dá ho umyť, naleje doňho benzín a vyrazí do práce. Do práce sa chodí jednotne, v takzvaných dopravných špičkách, čo je čas určený na spoločenské stretnutia áut. Je to podobné ako u blogerov - bloger môže písať doma samostatne, ale kým nechodí na tzv. blogostretká, nie je kompletným blogerom...

Autá sa v kolóne posúvajú pomaly, krok za krokom, chvíľu postoja, vzájomne sa okukávajú, občas na seba zablikajú od vzrušenia a tie najviac nabudené energiou do seba aj ťuknú... Sú autá, ktoré chcú byť všade prvé, náhlia sa po rýchlostných cestách i diaľniciach bez ohľadu na prekážky, vydávajú zo seba kinetickú energiu po milióny rokov nahromadenú v surovej nafte..


Niektoré autá sú na cestách každý deň, iné iba na veľké sviatky. Sviatočné autá jazdia opatrne, až provokatívne, čím zdržiavajú tie rýchle, každodenne venčené... Pri venčení autá vydávajú rôzne zvuky, z výfuku im vystupujú splodiny horenia a občas kvapká aj akási tekutina... V kolóne a v zápche sa navzájom otravujú výfukovými plynmi. Kyslíka je však zatiaľ dosť.

Šoféri po sebe pokukujú, sledujú svojich predjazdcov, radia, zrýchľujú a brzdia. Počúvajú pri tom hudbu z jemných melódií prekladanú správami o dopravnej situácii, o haváriách na cestách, o mŕtvych ľuďoch aj o mŕtvych autách..

Slová sa jemne obtierajú o uši...

"Na križovatke sa zrazili tri autá, dvaja ľudia zomreli na mieste nehody a dvoch odviezli do nemocnice s ťažkými zraneniami... Jeden pruh je neprejazdný, dopravu riadia policajti.... Zdržíte sa minimálne..." Zdržíme sa minimálne, tak len rýchlo vpred, k nášmu cieľu, veď ešte nie sme na rade...

Veľa slov

Veľa slov môže uškodiť myšlienke. Ak pri rozhovore začnem premýšľať o človeku, ktorý rozpráva a nemyslím na význam jeho slov, môže byť na príčine príliš rozvláčne rozprávanie (alebo je to príťažlivá žena :). Ľudia, čo svoj príbeh "šperkujú" množstvom zbytočných slov a odbočeniami od témy, sa obvykle radi počúvajú.

Za všetko môže synchronizácia verbálneho prejavu s myslením. Človek nemôže rozprávať rýchlejšie, ako myslí, ak sa o to pokúsi, odbočuje, opakuje sa, alebo tára hlúposti... Dobrý rečník musí byť ako dobrý hráč šachu - musí vidieť niekoľko viet dopredu... Rozdiel je len v rýchlosti - šachista má na myslenie pohodu a čas, rečník nie. Jeho myslenie musí mať synchrónny predstih.

Vypovedané slovo už nemožno stiahnuť späť ani stádom volov. Písomný prejav je oproti ústnemu v obrovskej výhode. Napísané slová a vety je možné vygumovať, prepísať, nikomu neukázať a zahodiť... Svoj text si môžem pred zverejnením viackrát prečítať a vnímať ho z pozície čitateľa. Výhoda, ktorá čitateľa oprávňuje k prísnejšiemu posudzovaniu...

Ako v starom Ríme

Všetci berú, ako za dávnych čias keď senátori, štátny úradníci a hádam aj sám cisár brali úplatky a provízie za vybavenie vecí žiadateľov... Senátor, či úradník, keď zobral úplatok, cítil sa zaviazaný tú vec vybaviť. Pokladal to za vec svojej cti...

Tí čo brali sa báli iba tých, ktorí nebrali... Kto neberie, je podozrivý, lebo za tým postojom je niečo neobvyklé - kto neberie, chce sa odlíšiť od masy, je to fanatik čo kašle na rodinu a sleduje len svoje vysoké politické ciele, je to nebezpečný karierista...



______________________________________________________

"...ak sa v zdravotníctve zaužíva, že kvalitne ošetrený je len ten, kto dá úplatok, čo marginalizované skupiny? Chudobní sa v korupčnej spoločnosti dostávajú ešte viac na perifériu." (KN)

"Dnes každý slobodne hlavne nadáva, študuje sa s pomocou peňaženiek a kradne sa verejne a podľa zákona. Kedysi som bol aj proti úplatkom..." (Marek)