Panelák a doktori

TV Joj by som premenoval na TV Panelák. Kam sa len pozriem v programe na týždeň, všade sa skvie Panelák (dnes 121). Nemám nič proti "pozeračom" tohto ani iných seriálov a možno tým, že to nesledujem, o veľa prichádzam. Popravde, nejaké kusy z paneláka som už videl, na niektorých hercov by som si možno aj zvykol, ako si človek zvykne na topánky, ktoré ho najprv tlačili ale potom sa vychodili (alebo vyčaptali).

Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...

Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).

A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.

V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.

Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...

Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...

Píšem, teda som

To tvrdenie z nadpisu je možno trochu prehnané, ale je to tak, píšem a píšem plynulým strojopisom, lebo už nemusím hľadať písmenká na obdratej a neergonomickej klaviatúre ospalého laptopu. Píšem, teda som doma.

Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.

Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.

Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.

V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.

Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.

Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....

.....

More je

More je matkou života na zemi. Je slaná chuť v ústach, a chladný dych rýb. More je báseň s množstvom rýmov, je povznášajúcim rytmom a melódiou vĺn.

Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.

More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.

More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.

To je more...

....

Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...

Skúsenosti

Človek ich zbiera takmer každodenne v nekonečnom kolobehu. Niekedy ich možno považovať za neomylné pravdy... Jedna moja aktuálna hovorí:

- Nikdy nechoď fotografovať historické pamiatky s manželkou, dcérou, alebo frajerkou, lebo sa k pamiatkam nedostaneš a budeš postávať na ulici, alebo čučať na nezaujímavé handry ako dilino... Maximálne ťa môžu obviniť, že práve ich považuješ za ruinu...

Slovo o slove

Tak som si pomyslel, že keby nebolo nedorozumení a konfliktov, ľudská komunikácia by stratila logický zmysel. Nie že by bola úplne nezmyselná, našlo by sa viacero iných zmyslov, iba logika komunikácie by chýbala.

Keby nebolo konfliktov a nedorozumení, stačilo by nám na pritakávanie a podlizovanie sa potľapkanie po pleci, súhlasné zamrmlanie či zakrochkanie, alebo iba opičí škrek šťastia.

Ktovie, ako začala v dávnoveku ľudská komunikácia? Čo bolo skôr - verejný prejav, alebo kritika? Možno to začalo už prvým úderom oponenta kyjakom po chrbte rečníkovi, ako prejav nesúhlasu s vysloveným názorom, alebo naopak - kyjak bol rečou vyhlasovateľa názoru...

A tak nejako mierumilovne to začalo a pokračuje dodnes...