Vraní orech

V záhrade nám vyrástol orech. Stáva sa, že vrany si niekde nájdu kvalitné orechy a nesú si ich v zobáku na bezpečné miesto, aby ho tam skonzumovali. A stane sa aj to, že niektorá ho za letu stratí. Tak pomáhajú migrácii orechov.

Ten náš oriešok vyrašil poblíž hrozna už pred štyrmi rokmi. Bol krásny, ako každý mladý orech. O starých orechových stromoch sa to nedá povedať, lebo pod svojou rozložitou korunou nedovolia vyrásť žiadnej inej rastlinke.

Náš krásny oriešok, vo svojej prvej sezóne pekne vyrástol, ibaže to bolo na nesprávnom mieste. Veruže, aj u orechov platí, že je dobré byť v správny čas na správnom mieste a nie naopak. Tak som ho na záver sezóny nemilosrdne odstrihol (bolo mi ho ľúto, ale čo už...).

V ďalšom roku, ako by sa nechumelilo, z orechového pníka vyrástli nové výhonky a tak sa snažil, že do jesene bol vyšší ako ten jeho vlaňajší predchodca. Pri oberačke hrozna padlo opäť hrozné rozhodnutie: Odstrániť orech! A stalo sa.

Nebudem vás napínať, všetko sa opakovalo každý rok - strom rástol, ja som strihal (ešte mi stačili nožnice, aj keď som sa pritom ponamáhal) až dodnes. Orech tam opäť stojí ako víťaz, väčší a krajší ako vlani a predvlani a predpredvlani a ja stojím znova pred osudovým rozhodnutím...

Byť, či nebyť orech....?

Možno by to ešte šlo - niekam ho presadiť, niekam, kde by ani po rokoch nezavadzal. Keď je taký odolný, možno by to vydržal. Hovorí sa, že mrcha zelina nevyhynie a zdá sa, že aj to, čo podstúpi v mladosti útrapy a ponižovanie, nakoniec predsa odolá a vyrastie na vysokého silného jedinca...

Zabudnuté hrozno

V záhrade nám rastie hrozno. Správne som to napísal, ono rastie, teda napriek môjmu nezáujmu oň, takmer po celý rok. Skoro na jar ho síce ostrihám, tak ako sa strihajú hlavy u holiča - proste to, čo je dlhé - skrátiť...

Študoval som niekoľkokrát odbornú literatúru o spôsoboch strihania viniča, ale ako naschvál, vždy ma tá teória zastihla až keď bolo po praktickej činnosti a do roka som to zase zabudol. Tak tam ten vinič rastie, na jar rozkvitne, na jeseň dozreje a napriek všetkému, niekedy celkom bez problémov.

Nie je ho veľa, iba štyri korene akéhosi značkového klasického viniča stolovej odrody. Tento rok sa naň nejako zabudlo, lebo sme si zmysleli, že ideme na dlhú dovolenku, práve keď ono začalo dozrievať. Tak sa nám väčšina bobúľ zosušila a ostalo na strapcoch iba zopár tvrdo vyvolených.

To zabudnuté hrozno sme dnes objavili a po prvom ochutnaní sme pri ňom zakotvili, až kým sa nám nepodarilo pojesť takmer všetky sladučké a voňavé bobule... Bolo to super, loviť tie gulôčky a rovno s nimi do úst.

Žiadne umývanie, to hrozno nezažilo za celú sezónu žiadnu chemikáliu, okrem skorého jarného postreku a aj ten ma trochu mrzí a tá trocha usadeného vesmírneho prachu na jeho povrchu nám aspoň nahradí potrebný prídel minerálov...

Pri tejto príležitosti som si spomenul na jednu pozdne jesennú oberačku, z fabriky nás vyhnali do obrovského družstevného družobného vinohradu, kde sme v sychravom čase zbierali vraj to najvzácnejšie hrozno na výrobu vzácneho "ľadového" vína.

Naše zabudnuté hrozno je taká koncentrovaná spomienka na slnečné dni mladosti, je to niečo ako neskorá láska, ktorá príde, aj keď ju už skoro nikto nečaká, ako sladký a voňavý koncentrát. Vlastne, aj v tých zabudnutých hroznách je chémia, ale taká prírodná, slnečná a vyvážená, ktorá je základom príťažlivosti, podobne ako u zamilovaných...

Panelák a doktori

TV Joj by som premenoval na TV Panelák. Kam sa len pozriem v programe na týždeň, všade sa skvie Panelák (dnes 121). Nemám nič proti "pozeračom" tohto ani iných seriálov a možno tým, že to nesledujem, o veľa prichádzam. Popravde, nejaké kusy z paneláka som už videl, na niektorých hercov by som si možno aj zvykol, ako si človek zvykne na topánky, ktoré ho najprv tlačili ale potom sa vychodili (alebo vyčaptali).

Seriály ma až tak netrápia, aj keď som ich oponent, možno by som mal byť za ne televíziám vďačný, lebo mi šetria čas na iné, moje vlastné aktivity, ku ktorým patrí aj tento blog. Tu naokolo sa všeličo dozviem, dávam si dohromady mozaiku udalostí, veru je to niekedy lepšie ako prieskum verejnej mienky, alebo psychologický test...

Plynie tu zmysluplný život, pohybujú sa tu ľudia, amatérski aj profesionálni novinári, len si človek musí dať pozor, aby všetkému na prvé prečítanie neuveril. Samotný blog by mal byť interaktívnym priestorom medzi autorom a čitateľmi, ale niekedy stačí svoje myšlienky nahodiť do siete len pre vlastné potešenie (aby ste si nemysleli, že musíte k tomuto niečo povedať v diskusii :-).

A to je tá, moja dnešná pointa - mať každý deň z niečoho potešenie... Či na blogu, alebo v práci, v ľubovoľnej profesii. Logicky teda, ak niektorý deň nič nenapíšem, tak je jasné, že ma potešilo niečo ešte zmysluplnejšie... Ale ak veľa píšem a často píšem, nedostáva sa mi potešenia podľa vlastných predstáv inde... No tak povedzme, že to približne tak funguje.

V každej profesii musí mať človek občas nejaké potešenie, svetlé dni, vydarenú prácu, za ktorú ho pochvália, alebo len tak jednoducho sa ráno zobudí a idúc do práce zistí, že má čisté svedomie (na staré hriechy sa zabúda...). Taký je povznášajúci pocit z dobre vykonanej práce.

Včera u lekára ma prepadla taká myšlienka - kedy majú doktori dobrý pocit zo svojej práce, keď k nim chodia stále iba chorí ľudia? Aj keď sa vyliečia, po čase opäť prídu s tou istou, alebo inou chorobou. Musí to byť skľučujúce, zisťovať pacientovu anamnézu, kde ho bolí, potom záverečne skonštatovať diagnózu stanoviť terapiu a prognózu...

Prognózu vlastne ani pacientom nehovoria, ostáva často iba v ich svedomí.... Tak som včera, sediac oproti dobre vyvinutej slečne v čakárni, skúmal aký pacient je pre doktora ten najlepší a dospel som k názoru, že najlepší je pacient, ktorý príde s tým, že včera ho bolelo, ale už ho nebolí. Pre takých pacientov(tky) by som bol rád liečiteľom...

Píšem, teda som

To tvrdenie z nadpisu je možno trochu prehnané, ale je to tak, píšem a píšem plynulým strojopisom, lebo už nemusím hľadať písmenká na obdratej a neergonomickej klaviatúre ospalého laptopu. Píšem, teda som doma.

Stručný pohľad na moju dovolenku sa dá vydedukovať z mojich predchádzajúcich krátkych vstupov na túto pôdu, ktorá znamená svet.

Boli to nádherné týždne plné zážitkov a spoznávania európskej histórie, navyše s príjemnou pridanou hodnotou vo forme - ako inak - slnka a morskej vody... Vážne, to more je pre mňa nenahraditeľné z viacerých pohľadov, ale o tom som sa už v stručnosti vyjadril.

Musím povedať, že návrat do relatívne chladnej jesene z južných krajín, bol skokom z rozprávky do reality. Bol to však aj tak návrat celkom príjemný, aj vďaka pokojnému letu v zmodernizovanej verzii A319.

V najbližších dňoch, týždňoch a možno i mesiacoch ma čaká ťažká práca na usporadúvaní mojich vizuálnych spomienok, organizovanie archívu, triedenie, hodnotenie a vyraďovanie nekvalitného materiálu.

Lebo nie je umenie nasnímať vo Vatikáne 500 záberov, ale vybrať tých 10, ktoré majú čosi do seba. Bude to ťažká práca, ale už sa na ňu teším, lebo ma opäť povedie Talianskom od hlavy až k päte a k Etne.

Tak mi držte palce, aby mi ostal čas aj na pár slov o tom, ako žijem a kde ma tlačí topánka....

.....

More je

More je matkou života na zemi. Je slaná chuť v ústach, a chladný dych rýb. More je báseň s množstvom rýmov, je povznášajúcim rytmom a melódiou vĺn.

Veľa iných prirovnaní sa mi núka k tomu pocitu, byť súčasťou morského sveta na pobreží. More je aj pláž, ktorú mám rád, a mám ho rád, ako batéria čo miluje svoj elektrolyt, keď sa dobíja energiou.

More sú lode, lodičky a bárky kolíšuce sa na vlnách až po hranicu tolerovanú mojim žalúdkom. More sú tajomstvá dialok a vysnívané romantické ciele.

More je "more" nádherných žien zaliatych slnkom ako mušky v jantáre a každá je kráľovnou svojej krásy a každý deň, víly rodiace sa z peny morských vĺn, zvádzajú moje zmysly.

To je more...

....

Venované moru, Slieme a iným miestam, aj maltskej Venuši...