Bodka za Eurom

Po dnešku som si povedal, že o Eure nechcem do Nového roku ani počuť, ale nedá mi, aby som sa nezmienil o milej vecičke, ktorá dnes prišla poštou. Je to konverzná karta, čo je podľa mňa veľmi praktická pomôcka pre orientáciu v cenách Sk a €

Je to hologram, na ktorom sú hodnoty v Sk aj v €. Na tejto nekvalitnej snímke v hornej časti vidieť hodnotu v korunách, dolu vidieť (bold) hodnoty v €. Obe hodnoty sa zobrazujú tak, že sa kartička nakláňa a porovnáva sa príslušné pole tabuľky. Jednoduchšia "kalkulačka" pre približnú orientáciu už hádam ani nemôže byť.

Made in China

Keď som povedal, že o Eure nič viac, tak to platí, odteraz budem písať iba o zábavných vecičkách. Takou je aj "magnetický podávač" Made in China.

Je to vec, ktorá by mi v minulosti bola náramne užitočná pri hľadaní drobných magnetických predmetov (skrutky, matice, klince a pod.). Na obrázku je teleskopický podávač zložený, po roztiahnutí má dĺžku asi 80 cm.

Na konci je silný magnet, ktorému nič neodolá. Pri prvej skúške som touto vecičkou roztriedil nerezové príbory od železných... Nehrdzavejúca oceľ totiž nie je magnetická.

Užitočná vecička za pár šupov, akurát neviem, na čo mi teraz bude, ale možno sa zíde, pre prípad. Jediným problémom ako u podobných maličkostí bude - nájsť ju práve vo chvíli, keď je potrebná. Len ju nesmiem odložiť k starým magnetickým disketám 3,5", ak sa ešte vôbec dajú čítať, musím si to overiť, preveriť antivírusom staré typy vírusov...

Posteľ

Nedávno som dostal za úlohu zmontovať novú posteľ, rozloženú v niekoľkých balíkoch. Operácia sa podarila, posteľ sa narodila zdravá a silná. Stačil k tomu obyčajný, ale aj elektrický skrutkovač, aby to šlo rýchlejšie. Mal som súčasne zmontovať aj nočný stolík, ale v návode mal napísané, že k tomu potrebujem aj vodováhu... Netuším na čo, lebo je to iba pár dosák, ale predpis je predpis, tak som to zatiaľ odložil a zháňam vodováhu. Môže byť aj Made in China...

Eurobalíček prvého dňa

Na blogoch sa rozhorely fakle novej eurokampane. Do predaja prišli eurobalíčky a to je príležitosť natrieskať po hlavách dôchodcom... Čo už, keď tých príležitostí, byť nad vecou nie je až tak veľa.

Pošta plná nervóznych dôchodcov... Píše Zuzana, aj germa sa sťažuje, že sa už minuli... Je mi to ľúto, ale také veci sa stávajú. Vážne, je to úžasná udalosť, ktorú nemožno obísť mlčaním... Srandy nikdy nebolo dosť, tak si tu aj ja pribalím jeden eurobalíček (alebo štyri), ako to vidím a ako som zareagoval.

Šiel som na poštu okolo obeda, balíčky už nemali, vraj ich vypredali počas dvoch hodín, hneď ráno. Nepýtal som sa, kto ich vykúpil, ani ma to nezaujímalo, keď nemajú, idem ďalej. Ten balíček mi pripadal ako vhodný suvenír, či pamiatka na pohnuté dni vstupu do eurozóny... Balíček prvého dňa, tak nejako to aj filatelisti majú zaužívané.

Nie som naozaj numizmatik, na to je už príliš neskoro, ale mať taký balíček prvého dňa, prečo nie? Tak som zašiel do prvej banky z desiatich na námestí, posadili ma na stoličku a že vraj, koľko chcem tých balíčkov? Tak som sa rozhodol pre štyri... Naozaj iba na pamiatku pre seba, pre ženu a pre rodinu, ktorá dočasne žije v zahraničí (v eurozóne... :), nech neprídu o ten adrenalín.

Na reálnu platbu už dávno mám poodkladanú kopu mincí zo zahraničných ciest a na začiatku roka aj tak budú brať aj Slovenské koruny, veď nikto si to nenačasuje tak presne, že by na Silvestra o polnoci minul posledný slovenský Halier a použil prvý Eurocent...

Pri nákupe eurobalíčka som nezažil žiadne tlačenice (asi som nekonfliktný typ...), ani dôchodcovia mi nenanávali, tak načo o tom píšem? To sa predsa nenosí...



Doplňujúci dovetok z médií (2. 12. 2008):

"Vzhľadom na mimoriadne vysoký záujem o kúpu štartovacích balíčkov vo veľkých množstvách (stovky a tisíce kusov), sa Národná banka Slovenska rozhodla obmedziť ich predaj na svojich pracoviskách na 10 kusov na osobu," informovala agentúru SITA hovorkyňa NBS Jana Kováčová.

Zdroj: Aktuality (SITA)

Cinka panna

Bol som na kultúre, videl som film Cinka Panna. Je to vcelku pekný romantický príbeh, zasadený do historickej reality 18. storočia. Môj celkový dojem však nebol príliš dobrý, čo má na svedomí, okrem iného aj fakt, že film pôsobí dosť nesúrodo. Nie je to film typicky slovenský (nech sa na mňa režisér nehnevá), ani maďarský, ani český, aj keď tie tri vplyvy sa tam dajú vypozorovať.

Jemne farebne tónované scény sú v súlade s romantikou, náladové sekvencie s koňmi sú výborné. Čo sa týka zostrihania, trochu mi vadilo dvojnásobné zaradenie (inak peknej) identickej snímky letu bocianov a fakt, že spočiatku dávala filmu umelú dynamiku "freehand" kamera až tak, že som si to začal uvedomovať.

Najslabším miestom filmu sú herecké výkony, predovšetkým hlavná predstaviteľka (Anna Gurji) ma nepresvedčila, ale ani typovo sa na tú rolu príliš nehodila. Myslím Cinku Pannu v jej dospelom veku, nie malé dievča, ktoré hralo veľmi dobre rolu dievčaťa odháňaného od huslí... Jej otec bol dobrý a tiež Martin Huba v úlohe zemepána, hlavne v závere exceloval.

Úsmevná bola snaha kameramana a strihača, nasnímať zábery hrajúcej Cinky s huslami tak, aby to bolo v synchróne a realistické, napriek tomu sa to nedarilo. Práve v týchto záberoch mi veľmi chýbal výraz huslistky, ktorá má talent a oddáva sa hre... Ona pri hraní celkom nezaujate aj konverzovala, ale možno sú moje predstavy príliš "súčasné"...

Film je označovaný ako "hudobný", ale hudba okrem záveru zväčša pôsobila len ako "filmová", dotvárajúca atmosféru. A to už radšej nehovorím o Gottovi pod záverečnými titulkami... Skoro by som zabudol, v krčmových scénach bol zaradený aj akýsi Juraj, ktorý sa chystal bohatým brať a chudobným dávať... Priam Jakubiskovský moment...

Môj celkový dojem kazilo aj kino, ktoré bolo zaplnené do posledného miesta a v mojom okolí sa náhodou nachádzalo niekoľko rušivých elementov - za chrbtom si občas dosť hlasne komentovali dej, vpravo i vľavo dvakrát zvonil mobil a dve dievčatá predo mnou mi niekoľkokrát zasvietili do očí mobilom, lebo nemohli vydržať 120 minút bez sms komunikácie. Ale to už je o kultúre v inom zmysle...

King size

Niekedy je ťažké, trafiť sa presne do čierneho, inokedy sa to podarí, ani nevedno ako. Vždy keď som mal príležitosť zasadnúť s kolegami, alebo s inak spriaznenou spoločnosťou do pohodlných kresiel "pubu", mal som svoju neprekročiteľnú hranicu pre dodržanie pitného režimu, teda ten správny objemový formát.

Trochu odbočím od témy, neviem či ste si všimli, že tie správne "puby" (po starom krčmy), dnes majú celkom pohodlné sedenie, aby odtiaľ chlap (to zdôrazňujem...) len tak rýchlo nezutekal. Marketing a menežment sa dnes nosí a bez týchto propriet sa podnikateľ s ľudským šťastím (a nielen on...) ďaleko nedostane.

Spomínam si (ďalšie odbočenie...) na roky tesne nasledujúce po "nežnej revolúcii", keď sa istý známy podnikateľ so šťastím iných podnikateľov vyjadril, že už prišiel na to, že on sám, pán Podnikateľ, si nemôže ceny dávať len tak od brucha, ale musí pri tom aj trochu uvažovať... Mal šťastie, že na to prišiel včas, asi preto prežil vo svojom "raji" dodnes.

Ale nie o tom som chcel, chcel som o svojej norme pitného režimu pri spoločenských sedeniach s kamarátmi, o svojom formáte... Nie som (už) konzument tvrdého alkoholu, ani "betónovej" kombinácie borovička s pivom, ani na víno som sa neprisal. Stačí mi dobré pivko a k tomu nejaké tie slané mandle, alebo keď to inak nejde, stačia "buráky".

Pivo totiž treba zajedať, aby to mal žalúdok vyvážené. Tu neplatí to známe diétne "oddelená strava". Kedysi sa dokonca hovorievalo (pri pive), že na obličkové problémy je najlepšia "plzeň", lebo po konzumácií troch "plzní" správne obličky vylúčia 2 litre prefiltrovanej kvapaliny s ďalekým dostrelom. Neviem, či je to pravda, ale vie to v konečnej fáze urobiť ten správny tlak.

Nejako sa neviem dostať k pointe tejto zmätenej úvahy... Ide mi o vyjadrenie toho formátu. V minulosti mi vyhovovali tri pivá na dobrý večer, preto mi fľaškové pivo doma nikdy nechutilo. Buď sa človek narobí s otváraním fliaš, a kam s nimi potom a treba ich vrátiť do predajne, jednoducho, samá komplikácia. Alebo tú jednu nestojí za to ani otvoriť.

To všetko je už minulosť. Došlo k naplneniu mojich pivných snov a pivovary začali plniť svoje výrobky do 1,5 litrových plastových fliaš, ako ekvivalent formátu troch pív... To je ten správny rozmer, ten správny formát! Keby to boli cigarety, bol by na nich honosný nápis: King size... Takže, chlapci a dievčatá (nad18), ak sa vám podarí zanedbať pitný režim, je tu dobrá rada: dajte si King Size...

A bolo svetlo

Nedávno som opisoval svoj servisný deň, kde hral hlavnú úlohu spínač svetiel v aute. Po výmene v servise, ten nový vydržal dva týždne. Presne ako pôvodný, aj on vypovedal funkčnosť v dosť nepríjemnej situácii. Do predajne nábytku v Bratislave som prišiel v odpoludňajších hodinách. Nejaký čas som sa tam zdržal a keď som odchádzal, nedali sa mi v aute rozsvietiť svetlá. Je povinné svietenie, tak čo teraz?

Nepríjemnú situáciu som na mieste nevedel nijako vyriešiť, tak som to riskoval, ešte bolo svetlo, prešiel som cez niekoľko križovatiek, asi dva kilometre do dcérinho bytu. Keďže nebola doma, zvolal som telefonicky zbytok rodiny, aby mi pomohli. Cestou som prikázal kúpiť nový spínač a ja som zatiaľ v garáži odmontoval palubnú dosku s nešťastným spínačom.

Nebol to problém, dokonca som to zvládol v oveľa lepšom čase ako nedávno odborník v servise. Niekedy sa oplatí majstrom pozerať na prsty. Spínač som zo zvedavosti rozobral a zistil som, že je vnútorne poškodený, neopraviteľný. Môj rodinný pomocník mi priniesol spínač, ale ako naschvál, nebol to ten, ktorý som potreboval.

Nevhodný spínač mu v predajni vymenili bez problémov, hneď som ho odskúšal, fungoval... Ale iba chvíľu. Po montáži sa ukázalo, že už neprepína, vlastne áno, ibaže sa nevracia späť, pri prepnutí som ho musel vyťahovať, akoby tam nebola vratná pružinka. Ako sa neskôr ukázalo, sú tam dve, ale jedna pri montáži nejakou náhodou vypadla...

S nedokončenou montážou, ale so svetlami som už po tme došiel domov. Na druhý deň nastala fáza jemnej mechaniky - rozobral som z cvičných dôvodov ešte raz pôvodný spínač do najmenších detailov a potom ten najnovší. Pochopil som princíp, odhalil som dôvod nefunkčnosti, okrem pružiny to bola aj malá nepresnosť na jednej dôležitej súčasti, ktorá sa našťastie dala opraviť...

A bolo svetlo, ako po akcii za starých čias... Pamätám si ešte na časy starých Škodoviek, keď bolo nanajvýš potrebné jazdiť, hlavne na dlhšie cesty, so sadou dôležitých náhradných dielcov a nielen to, šofér musel vedieť opravu zrealizovať na mieste v teréne... Takmer všetko sa dalo (niekedy muselo) urobiť šikovnou svojpomocou.

Staré Škodovky boli stavané s heslom "dorob si doma". Dnes je to fajn. Kúpite si auto a na prvú prehliadku idete po 30 tis. km, medzitým iba tankujete benzín, dolievate vodu do ostrekovača, dáte nahodiť sezónne pneumatiky a počítač vás upozorní na každú náhodnú anomáliu, aj na termín servisnej prehliadky...

Spoľahlivosť áut sa po technickej stránke približuje lietadlám. Len keby sa niektorí šoféri nesnažili tromfnúť pilotov.