Písala mi Iveta

Je to tak, dostal som list od Ivety, v ktorom mi píše, že to spolu dokážeme. Viem, že žijeme v zlomovom období, ale viem aj to, že takých zlomových období sme už veľa prežili. Čo nás čaká, nikto nevie, ale je lepšie čakať ťažké časy a potom byť príjemne prekvapený.

Po starom to už nepôjde, aj to je stará pravda, ale pokiaľ sa neupresní, čo je staré a čo nové, tak sa to ukazuje na rovnako. Z nového sa rýchlo stáva staré. Najrýchlejšie sa veci menia zo starého na nové revolúciami a tie aj lámu časy radikálne.

Len toť, nedávno sme prešli zlomovou revolúciou, aj keď nežnou, nie som presvedčený, že permanentná revolúcia je to pravé javorové. My, obyčajní ľudia sa denno denne staviame k práci a tak sa snažíme dostáť svojmu právu na slušný život. Aj k tomu je treba odvaha a hlavne chuť do života. Vnútorná osobná energia.

Naše Slovensko chceme mať čo najkrajšie, vzdelané a spravodlivé. Vždy a v každej dobe sme to chceli. Len to sebavedomie nám paradoxne v istých časoch mocných vládcov chýbalo. Dnes máme ombudsmana na obhajovanie záujmov a práv občanov, preto by náš prezident mal byť trochu inak orientovaný, v zmysle ústavných povinností.

Iveta je pripravená a chce byť aktívna doma aj v zahraničí, aby sa postavila za všetkých slušných ľudí v tejto krajine. A v tom je problém... Kto sa postaví za tú ostávajúcu väčšinu? Kto sa postaví za mňa? Lebo keď si riadne vyspytujem svedomie, zistím, že občas kašlem na slušnosť, niekedy dokonca použijem aj neslušné slová...

Pravda je a s tým súhlasím - spolu to dokážeme, ale v prvom rade každý za seba a až potom hodiť kameňom. Máme už svoje skúsenosti, mali sme tu už raz konfrontačnú kombináciu prezidenta a vlády a ja si hovorím, že nikdy viac. Prezident je povinný zastávať záujmy tejto krajiny, doma i vonku a nerobiť len vláde politickú opozíciu.

Nezdá sa vám to, čo som napísal, také frázovité a bez konkrétneho obsahu? Možno, reagoval som len na témy z listu a navyše som tým porušil svoje predsavzatie, že k voľbám sa už nebudem vyjadrovať, ale čo som mal robiť, keď som dostal list, patrí sa napísať odpoveď...

Neuveriteľné

Miloslav Kalousek, český minister financií:

"Trápí mě, že nadpoloviční část zisku českých bank není z úvěrového byznysu, ale z poplatků..."


Zdroj:
Lidovky (ČTK)

Koho bude voliť Wabt...

Nadpisom článku som urobil zadosť masovému trendu veľmi dôležitých ľudí, vyjadrovať sa aj opakovane a verejne o svojich volebných preferenciách v našich blížiacich sa prezidentských voľbách. Touto dlhou vetou bez konkrétnej odpovede som tu skončil túto zaujímavú tému, aj keď bez tej jedine správnej odpovede.

Oveľa zaujímavejším námetom mojej úvahy je dobré jedlo, hlavne v čase, keď som dobre najedený a dobre naladený, čo spolu dosť súvisí. Viem, že na okolí (tu, tu, tu aj tu) sa nachádza väčšie množstvo gurmánov, gurmetov a tiež kuchárov a kuchárok, ktorým nechcem a ani nemôžem konkurovať, ale mi, po dnešnej večeri nedá. Inšpiroval som sa v Bratislave.
Neviem, ako sa to volá, videl som to v reštaurácii Jánošíkov dvor, pri ružinovskom cintoríne, veľmi slušný, malý rodinný podnik. No ale k veci... Na tanieri sa to leskne bielymi a zelenými haluškami od špenátovej omáčky a v tom špenáte sú kúsky kuracích pŕs, rovnako veľké ako halušky. Dá sa na to pri prvom pohľade pozrieť dvojako, ale ochutnávka presvedčí.

Súmrak na plátne

Včera sme boli v kine, na filme Súmrak. Nevedel som na čo ideme, nechal som sa presvedčiť bez predchádzajúcej prípravy. Skončilo to neslávne, moja prvá reakcia po skončení filmu bola, že je to neskutočná somarina (chcel som napísať kravina, ale to sa nehodí).

Nemusím opisovať dej, je v recenziách, vraj to je film pre tínedžerov, tak to by sedelo. Od istého času nemám rád upírske filmy, lebo je to spojenie neskutočna s realitou (kto verí na upírov, môže mi oponovať). Scifi mi nevadí, lebo tam je to jasné, všetko je vymyslené, je to zvyčajne o vzdialenej technickej budúcnosti, ktorá má s realitou spojitosť iba cez všeobecné ľudské myslenie.

V závere filmu je scéna, kde sedí otec Belly pri stole a oproti nemu upír, ktorý miluje jeho dcéru. Nič zvláštne, len chvíľu ticho sedia a to vyvolalo tínedžerské pišťanie všetkých (okrem nás dvoch), ako teraz v Eurovíznej súťaži na STV. Doteraz som nepochopil, čo ich vzrušilo... Fakt je, že upír mal taký smiešny účes, ale to sa teraz nosí...

(Zajtra idem k holičovi, lebo už sa začínam ponášať na tínedžera).

Jediné, čo ma na filme potešilo, boli pekné panoramatické zábery lesov a hôr, trikové sekvencie a akčné scény, také rýchle, že ich bolo ťažké sledovať... Upíri sú vraj neskutočne rýchli.

Málo slov...

Dnes je ten starý dobrý sviatok žien, ktorý sme v minulosti povinne a uniformne oslavovali. Sviatok sa zachoval dodnes, ženy sú stále krajšie a krajšie, iba forma pripomínania našej krajšej polovice sa trochu zmenila. Už sa neorganizujú tie spoločenské večierky zmiešaných pracovných kolektívov, už to nie je povinné...

Trvalo to dlho, tak som sa ešte nevymanil celkom zo súkromnej opozície voči tomuto sviatku, ktorý som vtedy považoval za oficiálny štátny, ale nech je to tak, ako sa to vyvíja, v duchu želám ženám stále to isté, čo som želal vždy, totiž lásku, úctu a zdravie a nezáleží na poradí, najlepšie všetko spolu a ešte na dôvažok, každej žene toho správneho muža podľa jej predstáv. Bez formalít, iba tak, úprimne.