Úsmevy, reklama a darované kone

O význame úsmevu v komunikácii ľudí, hádam nikto nepochybuje. Aj tu som sa úsmevom zaoberal, štatisticky už 10 krát a najpodrobnejšie v článku Návrat úsmevu. Nie vždy je význam úsmevu jednoznačný, alebo je asi v mojej povahe, vykladať si jednoduché gestá zložito...

Mám na to tri čerstvé príklady, jeden je od mojej zubárky, ktorá sa poctivo zaoberala jedným mojim zubom, na tri etapy skúšala, dobrusovala a vŕtala a zakaždým nešetrila ani úsmevmi. I ja som nešetril, ak mi dala na chvíľu vydýchnuť, snažil som sa byť vtipný.

Pointa prišla v závere prác, keď som sa zaujímal o technológiu, aby som pochopil, prečo to treba urobiť tak dôkladne. Odpovedala mi v zmysle, že to musí byť urobené dokonale, lebo však si za to platím z vlastného vrecka. V tom momente som sa asi neusmieval... Asi je rozdiel, či platím keš, alebo moja poisťovňa. I tak še da...

Tak aj bolo, zaplatil som si za úkony v plnej výške, aj keď tomu celkom nerozumiem, lebo tentokrát mám porobené všetky povinné preventívne prehliadky. Dotknutý zub bol niekoľko dní potom dosť nepríjemne citlivý, ale už to prešlo a opäť som schopný úsmevu.

Druhý prípad je od obvodného lekára. Snažil som sa byť verný svojmu celoživotnému zdravotnému obvodu, ale posledný rok sa tam menia lekári ako na bežiacom páse, len sestra je rovnaká a to taká, ktorá sa nikdy neusmeje.

Včera som sa rozhodol, že predsa prejdem do iného obvodu, k mladej perspektívnej lekárke a ešte mladšej a krajšej sestričke. Veď som ešte celkom perspektívny pacient. Na starom obvode som chytil starú (služobne) sestru a požiadal som ju, aby ma vyškrtla z ich evidencie.

Urobila to bez slova a keď mi podávala kartu, prvýkrát čo ju poznám, sa milo usmiala. O význame toho úsmevu som potom premýšľal nasledujúci poldeň, ale aj tak ostal pre mňa záhadou.

Hovorí sa, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, ale po včerajšej príhode z Tesca odporúčam, pozrieť sa každému koňovi na zuby. Odchádzal som zo supermarketu s prázdnymi rukami, tak som sa zastavil pri celkom známej "tetke", ktorá tam predáva svoje tekvicové jadierka.

Vzal som si balíček v igelite za 2 €, tetka sa na mňa usmiala a podala mi ešte jeden menší balíček, že som dnes prvý zákazník u nej, tak mi to dáva navyše. Keď dávajú, treba brať. Vzal som ten reklamný balíček a doma som ho hneď otvoril. A to som nemal robiť, lebo tam boli jadierka nechutné, niektoré s nádychom pliesne, z nejakých starých zásob.

S úsmevom darovaný konský reklamný balíček vzápätí putoval do netriedeného komunálneho odpadu. V tomto prípade dodatočne konštatujem, že úsmev tetušky bol reklamne kyslý a falošný, ako jej darovaný balíček a už sa pri nej nikdy viac nezastavím. Niekedy má reklama aj opačný účinok, ako sa očakáva.

Písala mi Iveta

Je to tak, dostal som list od Ivety, v ktorom mi píše, že to spolu dokážeme. Viem, že žijeme v zlomovom období, ale viem aj to, že takých zlomových období sme už veľa prežili. Čo nás čaká, nikto nevie, ale je lepšie čakať ťažké časy a potom byť príjemne prekvapený.

Po starom to už nepôjde, aj to je stará pravda, ale pokiaľ sa neupresní, čo je staré a čo nové, tak sa to ukazuje na rovnako. Z nového sa rýchlo stáva staré. Najrýchlejšie sa veci menia zo starého na nové revolúciami a tie aj lámu časy radikálne.

Len toť, nedávno sme prešli zlomovou revolúciou, aj keď nežnou, nie som presvedčený, že permanentná revolúcia je to pravé javorové. My, obyčajní ľudia sa denno denne staviame k práci a tak sa snažíme dostáť svojmu právu na slušný život. Aj k tomu je treba odvaha a hlavne chuť do života. Vnútorná osobná energia.

Naše Slovensko chceme mať čo najkrajšie, vzdelané a spravodlivé. Vždy a v každej dobe sme to chceli. Len to sebavedomie nám paradoxne v istých časoch mocných vládcov chýbalo. Dnes máme ombudsmana na obhajovanie záujmov a práv občanov, preto by náš prezident mal byť trochu inak orientovaný, v zmysle ústavných povinností.

Iveta je pripravená a chce byť aktívna doma aj v zahraničí, aby sa postavila za všetkých slušných ľudí v tejto krajine. A v tom je problém... Kto sa postaví za tú ostávajúcu väčšinu? Kto sa postaví za mňa? Lebo keď si riadne vyspytujem svedomie, zistím, že občas kašlem na slušnosť, niekedy dokonca použijem aj neslušné slová...

Pravda je a s tým súhlasím - spolu to dokážeme, ale v prvom rade každý za seba a až potom hodiť kameňom. Máme už svoje skúsenosti, mali sme tu už raz konfrontačnú kombináciu prezidenta a vlády a ja si hovorím, že nikdy viac. Prezident je povinný zastávať záujmy tejto krajiny, doma i vonku a nerobiť len vláde politickú opozíciu.

Nezdá sa vám to, čo som napísal, také frázovité a bez konkrétneho obsahu? Možno, reagoval som len na témy z listu a navyše som tým porušil svoje predsavzatie, že k voľbám sa už nebudem vyjadrovať, ale čo som mal robiť, keď som dostal list, patrí sa napísať odpoveď...

Neuveriteľné

Miloslav Kalousek, český minister financií:

"Trápí mě, že nadpoloviční část zisku českých bank není z úvěrového byznysu, ale z poplatků..."


Zdroj:
Lidovky (ČTK)

Koho bude voliť Wabt...

Nadpisom článku som urobil zadosť masovému trendu veľmi dôležitých ľudí, vyjadrovať sa aj opakovane a verejne o svojich volebných preferenciách v našich blížiacich sa prezidentských voľbách. Touto dlhou vetou bez konkrétnej odpovede som tu skončil túto zaujímavú tému, aj keď bez tej jedine správnej odpovede.

Oveľa zaujímavejším námetom mojej úvahy je dobré jedlo, hlavne v čase, keď som dobre najedený a dobre naladený, čo spolu dosť súvisí. Viem, že na okolí (tu, tu, tu aj tu) sa nachádza väčšie množstvo gurmánov, gurmetov a tiež kuchárov a kuchárok, ktorým nechcem a ani nemôžem konkurovať, ale mi, po dnešnej večeri nedá. Inšpiroval som sa v Bratislave.
Neviem, ako sa to volá, videl som to v reštaurácii Jánošíkov dvor, pri ružinovskom cintoríne, veľmi slušný, malý rodinný podnik. No ale k veci... Na tanieri sa to leskne bielymi a zelenými haluškami od špenátovej omáčky a v tom špenáte sú kúsky kuracích pŕs, rovnako veľké ako halušky. Dá sa na to pri prvom pohľade pozrieť dvojako, ale ochutnávka presvedčí.

Súmrak na plátne

Včera sme boli v kine, na filme Súmrak. Nevedel som na čo ideme, nechal som sa presvedčiť bez predchádzajúcej prípravy. Skončilo to neslávne, moja prvá reakcia po skončení filmu bola, že je to neskutočná somarina (chcel som napísať kravina, ale to sa nehodí).

Nemusím opisovať dej, je v recenziách, vraj to je film pre tínedžerov, tak to by sedelo. Od istého času nemám rád upírske filmy, lebo je to spojenie neskutočna s realitou (kto verí na upírov, môže mi oponovať). Scifi mi nevadí, lebo tam je to jasné, všetko je vymyslené, je to zvyčajne o vzdialenej technickej budúcnosti, ktorá má s realitou spojitosť iba cez všeobecné ľudské myslenie.

V závere filmu je scéna, kde sedí otec Belly pri stole a oproti nemu upír, ktorý miluje jeho dcéru. Nič zvláštne, len chvíľu ticho sedia a to vyvolalo tínedžerské pišťanie všetkých (okrem nás dvoch), ako teraz v Eurovíznej súťaži na STV. Doteraz som nepochopil, čo ich vzrušilo... Fakt je, že upír mal taký smiešny účes, ale to sa teraz nosí...

(Zajtra idem k holičovi, lebo už sa začínam ponášať na tínedžera).

Jediné, čo ma na filme potešilo, boli pekné panoramatické zábery lesov a hôr, trikové sekvencie a akčné scény, také rýchle, že ich bolo ťažké sledovať... Upíri sú vraj neskutočne rýchli.