Mravce v obývačke

Nebojujte proti mravcom v byte, chovajte si ich... Je to jednoduché, ak si kúpite umelú mravčiu výživu v špeciálnom "akváriu". Potom stačí nachytať v záhrade zo dvadsať mravcov a o ostatné, i o vašu zábavu sa už postarajú oni...

zdroj: foto alza

mea culpa

Mám taký zlozvyk, že vo svojich článkoch rád prechádzam z jednej témy na druhú a niekedy to vypáli do nepochopenia. Takže sa ospravedlňujem a vysvetľujem:

Môj predchádzajúci článok mal dve témy, ktoré inak spolu absolútne nesúvisia. Pod pojmom "drahí analytici" som myslel v dobrom na všetkých čitateľov blogov, ktorí čítajú a hodnotia, na nikoho konkrétneho. Konkrétne ručím iba za seba :) lebo som pravidelný čitateľ mnohých blogov a trochu sa poznám.

Partition o "mastičkároch" bola úplne, ale úplne o iných životných situáciach, mimo internetu a blogov. Veď kto by sa tu vedel červenať doslova? :) Táto časť, napriek tomu, že vyznieva ako oslava falošných úsmevov, je v skutočnosti o spoločenskom takte a vychádza z mojej pozitívnej životnej skúsenosti.

Ale nič v blogoch netreba brať do slova a do písmenka...

Takže ešte raz, mea culpa...

Drahí analytici a mastičkári

Hneď na začiatku musím "dovysvetliť" v názve použitý pojem "analytik". V mojom aktuálnom vnímaní sveta a ľudskej spoločnosti, si skrývam pod tento pojem pravidelných čitateľov môjho blogu konkrétne, ale je to možné aplikovať na všetky blogy. Keďže aj zem je guľatá, podobne ako internet, možno hovoriť o blogovej sfére.

Pre menej chápavých (vy to nečítajte...) malé vysvetlenie - každý pravidelný čitateľ blogu si postupne vytvára akýsi psychologický obraz autora. Pravdaže, ide aj o témy, aj o informačný, alebo kultúrno-zábavný obsah blogu, ale mentálny obraz autora si vytvárame v podvedomí, na ktoré často zabúdame a odrazu zistíme, že hop - a je tu lidoop...

Teda témou tohto môjho krátkeho písomného vstupu na vaše monitory, ste vy sami (v pozadí za kulisami aj ja). Za prívlastok "drahí" sa ospravedlňujem, lebo je to taký malý krôčik do súkromia, za hranicu intimity. Veď sme ešte neboli ani predstavení a niekto nemá rád rúcanie spoločenských stereotypov...

Ja viem, že vy, aj vy tam a tu, ma už máte prečítaného, ale tvárime sa spoločne, že sa tu iba náhodne stretávame. Tváriť sa, je veľmi užitočný a často príjemný stav ľudskej neverbálnej komunikácie. Viem to, zažil som to neraz aj na vlastnej koži, presnejšie na vlastných očiach.

Stane sa vám napríklad nejaký hrozný "priešvih" (česky průšvih, franc. pépin, íli máleňkaja katastrófa po russki), alebo sa dopustíte neodpustiteľného fopa (v originále foeaux peaux) a myslíte si, že ľudia, hlavne známi a ešte viac priatelia sa na vás budú mračiť a zazerať, nedajbože sa vysmievať, vášmu zdravému rumencu?

Nie!

Všetci sa na vás budú milo (existuje aj pojem "mílius", ale o tom potom) a blahosklonne usmievať aby ste si mysleli, že svet je len váš a je plný krás... Uvedomíte si ako vás všetci milujú a s vďakou prijmete túto nádhernú spoločenskú pretvárku, ako dar Boží a svet bude opäť krajší.

Nevadí, že viete čo je za tými úsmevmi, úsmev je aj tak mastičkou na dušu.

Medziholie volieb

Je tu medzivolebný čas, tak sa hádam ani neoplatí písať o niečom normálnom. Všetci agitátori na blogoch už druhýkrát zdôraznili verejne, že budú voliť Ivetu.. Hádam iba jedna výnimka, čierna ovca na smeblogu, bude voliť Ivana, veď mu aj v diskusii nandali, až to nie je zaujímavé. Horšia je viróza, ktorá si v závere minulého týždňa na mňa sadla obkročmo. To zase nezaujíma čitateľov môjho blogu...

Mohol by som písať niečo o prírastku do rodiny, ale ešte neboli krstiny, tak radšej počkám... Akosi nemám chuť venovať sa viacerým témam odrazu a každá jednotlivá nie je dostatočne nosná. Postupujem per partes, čakám na vyriešenie jedného problému, potom príde na rad ďalší a ďalší. Nekonečný rad problémov.

Možno budú aj nejaké príjemnejšie témy, možno naozaj príde jar a snáď aj leto.

Príroda je stále fádna, nemám chuť vziať do ruky, fotoaparát, ani štetec. Hádam len staré zrúcaniny sa teraz lepšie vypínajú za stromami bez lístia. Chcelo by to nejaký trhák kontrastujúci so šedou realitou. O jednom viem, je z oblasti vedy a výskumu a bude šokujúco prekvapivý. Už nejaký čas tvrdo pracujem na štúdiu istých dokumentov.

Úsmevy, reklama a darované kone

O význame úsmevu v komunikácii ľudí, hádam nikto nepochybuje. Aj tu som sa úsmevom zaoberal, štatisticky už 10 krát a najpodrobnejšie v článku Návrat úsmevu. Nie vždy je význam úsmevu jednoznačný, alebo je asi v mojej povahe, vykladať si jednoduché gestá zložito...

Mám na to tri čerstvé príklady, jeden je od mojej zubárky, ktorá sa poctivo zaoberala jedným mojim zubom, na tri etapy skúšala, dobrusovala a vŕtala a zakaždým nešetrila ani úsmevmi. I ja som nešetril, ak mi dala na chvíľu vydýchnuť, snažil som sa byť vtipný.

Pointa prišla v závere prác, keď som sa zaujímal o technológiu, aby som pochopil, prečo to treba urobiť tak dôkladne. Odpovedala mi v zmysle, že to musí byť urobené dokonale, lebo však si za to platím z vlastného vrecka. V tom momente som sa asi neusmieval... Asi je rozdiel, či platím keš, alebo moja poisťovňa. I tak še da...

Tak aj bolo, zaplatil som si za úkony v plnej výške, aj keď tomu celkom nerozumiem, lebo tentokrát mám porobené všetky povinné preventívne prehliadky. Dotknutý zub bol niekoľko dní potom dosť nepríjemne citlivý, ale už to prešlo a opäť som schopný úsmevu.

Druhý prípad je od obvodného lekára. Snažil som sa byť verný svojmu celoživotnému zdravotnému obvodu, ale posledný rok sa tam menia lekári ako na bežiacom páse, len sestra je rovnaká a to taká, ktorá sa nikdy neusmeje.

Včera som sa rozhodol, že predsa prejdem do iného obvodu, k mladej perspektívnej lekárke a ešte mladšej a krajšej sestričke. Veď som ešte celkom perspektívny pacient. Na starom obvode som chytil starú (služobne) sestru a požiadal som ju, aby ma vyškrtla z ich evidencie.

Urobila to bez slova a keď mi podávala kartu, prvýkrát čo ju poznám, sa milo usmiala. O význame toho úsmevu som potom premýšľal nasledujúci poldeň, ale aj tak ostal pre mňa záhadou.

Hovorí sa, že darovanému koňovi sa nemá pozerať na zuby, ale po včerajšej príhode z Tesca odporúčam, pozrieť sa každému koňovi na zuby. Odchádzal som zo supermarketu s prázdnymi rukami, tak som sa zastavil pri celkom známej "tetke", ktorá tam predáva svoje tekvicové jadierka.

Vzal som si balíček v igelite za 2 €, tetka sa na mňa usmiala a podala mi ešte jeden menší balíček, že som dnes prvý zákazník u nej, tak mi to dáva navyše. Keď dávajú, treba brať. Vzal som ten reklamný balíček a doma som ho hneď otvoril. A to som nemal robiť, lebo tam boli jadierka nechutné, niektoré s nádychom pliesne, z nejakých starých zásob.

S úsmevom darovaný konský reklamný balíček vzápätí putoval do netriedeného komunálneho odpadu. V tomto prípade dodatočne konštatujem, že úsmev tetušky bol reklamne kyslý a falošný, ako jej darovaný balíček a už sa pri nej nikdy viac nezastavím. Niekedy má reklama aj opačný účinok, ako sa očakáva.