Zvláštna kategória

Opäť sa vraciam k blogom, tentokrát chcem spomenúť jednu moju zvláštnu kategóriu. Blogy sa totiž delia rôzne. Nie že by sa rozmnožovali delením, aj keď to niekedy tak vyzerá, ale už hotové články si autor zatrieďuje do kategórií podľa hlavnej témy. Čitateľovi je to už napokon jedno, ak sa odhodlá čítať, už ho zatriedenie nezaujíma.

Moja čitateľská schopnosť je silne ovplyvnená spracovaním témy, teda kvalitou, ale zväčša aj kvantitou. Dlhé veci zásadne odmietam, tie nepatria na blog, ale do kníh a nezaujímavé veci zase do novín a časopisov. Niekedy sa však stane, že ma zaujme aj niečo dlhé, ale práve na to nemám čas či náladu a nerád by som prišiel o to múdro. V takom prípade sa chovám ako škrečok, odkladám si duchovnú potravu na horšie časy.

Na tú škrečkovskú činnosť najčastejšie využívam špeciálny program na snímanie stránok, to znamená, že program "odfotí" celú stránku a uloží ako obrázok vo formáte "png". Preto volím "*.png", aby sa tieto obrázky odlišovali od všetkých ostatných, ktoré používam. Pri hľadaní stačí zadať reťazec "*.png". Ten program má totiž jednu malú chybičku, že tie obrázky ukladá kade tade, podľa aktuálne nastaveného adresára.

Lenže keby... Dnes prvýkrát som sa ich pokúsil nájsť roztrúsené na diskoch v celom počítači a hádajte, koľko ich je? Skoro tisícka... Je mi jasné, že nehrozí, aby som tento objemný archív na voľné chvíle niekedy prečítal a tiež mi je jasné, že časom tie súbory skončia v koši. Vlastne ani tam nie, kôš je tiež len dočasné úložisko. Zvláštna kategória, tieto rozsiahle a zaujímavé články. Budú mať zvláštny, nenaplnený osud.

Postrehy z rezervácie

Tento môj druhý postreh o Facebooku je už trochu zasvätenejší, situácia zovšednieva. Je to pliaga, ani som sa nenazdal a dve hodiny som pri ňom stratil ako nič. Pozitívne hodnotím možnosť diskusie na "závažné" témy, ak sa nájde záujem, ale aj verejné glosovanie udalostí i vlastných záujmov a aktivít.

Príliš ma neoslovujú také tie momentálne stavy členov kolektívu priateľov (práve som vstala a ešte poriadne nevidím..., dnes mám migrénu a pod.) a už vôbec nie hry s legom a iné stratégie, darčeky a iné podobné veci vzdialené realite. Sympatická je možnosť ukázať vlastné fotografie, videá a tiež upozornenia na zaujímavé odkazy.

Facebook je podľa mňa instatné prostredie (do istej miery sterilné) pre spoločenské styky. Je to neustály pohyb v kolektíve, kde niekto hovorí hlasnejšie a iný sa ozve iba občas. Nie je tam miesto, kde by bol človek sám, lebo ak chce byť sám, nelezie tam...

A čo si o tom myslia iní?

V poslednom čase vraj ľudia utekajú z Facebooku, už ich to prestalo naplňovať... Množia sa pochopiteľné obavy zo straty súkromia. Citlivé informácie o nás možno na FB získať aj z nepriamych informácií, zo zdanlivo bezvýznamných maličkostí. Miloš Čermák o tom vtipne píše, že Facebook je nebezpečný rovnako ako doba po 22:00 hod. a niekoľkých pohároch...

Už existujú návody, ako s FB skončiť, aby po nás neostala ani stopa (trochu naivné..), ale pred odchodom z miestnosti je vždy dobré poupratovať. V inom článku, na inom blogu píše Miloš Čermák, že na FB sa môžeme cítiť príjemne, ako medzi priateľmi, pekne za ohradou, ako v rezervácii.

Vojnový dokument

Včerajší večer som strávil sledovaním životného príbehu A. Hitlera a jeho Veľkonemeckej ríše postavenej na chorých a zvrátených ideáloch (ČT2). Je to otrasne neľudský príbeh. Zvláštne je, že v posledných rokoch sa k nám dostáva veľa podobných dokumentov a je otázne, či je to dobré, alebo zlé... Za minulej éry tu boli iba silne ideologizované pohľady na históriu poslednej (?) svetovej vojny, čo znižovalo ich príťažlivosť a dôveryhodnosť.

Z histórie sa v každom prípade treba poučiť, ale ktovie ako je to s ľudskou spoločnosťou, keď jednotlivec má obranné mechanizmy aj v tom, že na zlé veci rýchlo zabúda, aby ho nezaťažovali v napredovaní a radšej spomína na pekné zážitky...

Tento dokument mi pripomenul jednu moju starú myšlienku, že do komplexu moderných ľudských práv by sa malo zaradiť aj právo človeka odmietnuť zabíjať ľudí. K vraždeniu by nemala oprávňovať ani vojenská prísaha, účasť vo vojne by bola výlučne na vlastnú zodpovednosť jednotlivca. Viem, že je to utópia, ale ak má byť zachovaná ľudská dôstojnosť, raz sa to musí stať.

K tejto myšlienke ma priviedla scéna z filmu, kde nemecký vojaci v Berlíne vyliezajú z bunkrov s rukami nad hlavou. Vtedy som mal pocit, že sa z nich opäť stávajú ľudské bytosti, plne zodpovedné za svoje skutky.

Servis

Tak som sa v piatok rozhodol dať svoje osobné vozidlo do servisu. Som teda "bojovník proti kríze", lebo som si ten bicykel nepremastil sám, ale zveril som ho do rúk odborníkom. Vlastne ani nešlo o premazanie, ale o kompletné "prešpicovanie" zadného kolesa, lebo tie drôtiky v ňom sa dostali na hranicu životnosti a každú chvíľu nejaká tá "špica" praskla, až som dosiahol pomerne slušnú "osmičku".

Určite mám na tom, okrem veku (bicykla) aj ja svoj leví podiel, lebo som nedodržal maximálnu povolenú hmotnosť nákladu 90 kg... Dostať sa pod túto hranicu je problém, tak som radšej volil obnovu kolesa. Alternatívou bolo vymeniť celé zadné koleso za modernejší typ s nosnosťou do 140 kg, ale to by ma zvádzalo k nemiestnym radovánkam pri konzume potravy. Popritom aj rozdiel v cene je celkom zaujímavý - kompletné koleso min. 35 € a oprava len 14.

Od včera už opäť jazdím, je to fajn pocit istoty, že všetko je ako má byť. Už len dokončiť bežnú údržbu svojpomocou, lebo niekoľko rokov som nemastil, aj kolíky na stredovej oske treba vymeniť, také drobnosti, čo sa dajú zvládnuť za pol hodinu. Dosť bolo týchto prízemných starostí, pozrime sa teraz ešte do vesmíru...

Naša kozmická stanica sa obávala stretnutia s pozostatkom rakety Ariane 5, tak mi napadlo, že každý samostatný kus (raketa, či satelit, alebo vesmírne WC) vynesený do vesmíru, presnejšie na obežnú dráhu, by mal byť opatrený aktívnym, alebo pasívnym zariadením na návrat do atmosféry a na zem, hneď by bol menší "trafic" na obežných dráhach (ale s citom, aby nám to nepadalo na hlavy).

Odkazujem do pozornosti všetkým vesmírnym dobyvateľom... Veď aj tu dolu sa snažíme o recyklovanie materiálov .

Prorocký paradox

Niekedy je dobré, vzdialiť sa od všedných problémov a zaoberať sa problémami ľudstva, a našej planéty. V krajnom prípade sa možno zamýšľať aj o Vesmíre a možno aj o jeho Stvoriteľovi, ale v prípade Boha sa vlastne vraciame "červou dierou" späť na Zem, lebo Boh je síce stvoriteľom Vesmíru, ale má našu podobu (boli sme stvorení na obraz boží), teda je naviazaný na našu Zem a na svojho Človeka.

Úvodom som sa vzniesol do výšav a spadol späť na čiernu zem, dnes ma však zaujíma z nadhľadu všetko čo bolo a najmä to čo bude. Od čias kráľovnej zo Sáby a možno aj oveľa skôr sa traduje predpovedanie budúcnosti ľudí, ľudstva. Nadväzuje to na večnú ľudskú otázku: "Kto sme a kam kráčame?", lebo kým nevieme kam ideme, nevieme ani kto sme.

Pomenovať veci a javy neznáme, sa ľudia snažia odvtedy ako začali myslieť vo filozofických a abstraktných pojmoch, odkedy si začali uvedomovať seba a svoju výnimočnosť. Priviedli na zem celý rad rôznych božstiev, majúcich moc nad silnými a obávanými prírodnými silami. Snažili sa byť dobrí, aby ich tie sily netrestali a to bol počiatok civilizácie a ľudskej kultúry. Až neskôr sa dospelo k názoru, že jeden Boh stačí, lebo je všemocný...

Čítal som jednu zaujímavú knihu o štruktúrach vákua, v ktorej sa okrem iného píše aj o predpovedaní budúcnosti. Autorka dospela k názoru, že budúcnosť sa síce dá prognózovať na základe znalosti a kombinácie minulých dejov s istou pravdepodobnosťou, ale nikdy sa nedá predpovedať s určitosťou. Tvrdí dokonca, že do budúcnosti nevidí ani Boh, že aj on vie iba prognózovať, aj keď s ohľadom na "vševedenie" prognózuje veľmi presne.

V praxi sa často hovorí o tých proroctvách, ktoré sa naplnili. To preto, lebo nenaplnené proroctvá vlastne dodatočne nie je možné považovať za proroctvá a lepšie je o nich mlčať a zabudnúť. Je to prorocký paradox. Dobrý jasnovidec (jasnovidka) vždy predpovedá budúcnosť dostatočne nejasne, v náznakoch, aby jeho proroctvo mohlo byť ťažšie spochybnené v súčasnosti a lepšie napasované na realitu v budúcnosti.

Múdre predpovede vlastne pomenúvajú iba trendy a na základe minulého prognózujú budúce. Otázka teda znie, na čo je dobré poznať budúcnosť? Poznať trendy vývoja je určite prospešné, ale predpoveď budúcnosti (proroctvo), to je niečo iné, fakticky záväzné, ale načo by sme mali vedieť aká bude budúcnosť, ak by sme ju nemohli zmeniť?

Ak zmeníme budúcnosť, poznajúc proroctvo, tak sa predpovedaná budúcnosť nekoná, teda proroctvo bolo falošné. S problematikou budúcnosti a minulosti sa museli vyrovnať aj autori sci-fi príbehov o cestovaní v čase. Prišli na ošemetnosť zasahovania do udalostí v minulosti, lebo by to znamenalo zmeniť aj budúcnosť, ktorá je vlastne tiež minulosťou, lebo všetko je minulosť a budúcnosť neexistuje.