Prší

Najhoršie pre blogera je, keď nemá o čom písať, keď chce písať a nemyslí mu to v písmenách, ale len tak inak. Je to blogersky zlé, lebo bloger je len vtedy blogerom keď píše. Keď nepíše, už nie je. Ako tá stará múdrosť hovorí, že ten kto nemyslí, nie je. Alebo je to naopak, podľa klasika: "Myslím, teda som". Cogito. Ešte že myslím a píšem, teda som. Lenže málo píšem, teda málo som. Je to niečo podobné, ako keď človek ochorie, hneď má hlavu plnú starostí, ako sa z toho dostať a myslí na všeličo, aj na zdravotné sestričky. Keď je zdravý, ani ho nenapadne, že existujú aj doktori a lieky, nemocnice a zdravotné poisťovne. Tie síce neliečia, ale sú.

Riadne som sa tu zamotal do vlastného krížového výsluchu, vlastnej mlčiacej entity... Tak mi treba! Teraz už naozaj neviem, či som, alebo nie som a pritom je sobota a toto nie je sobotník. Leda ak nejaký humorník. Kurník. Vôbec nemám tušenie, čo som (psst). Ticho po chodníku, všade je pokoj. Nič mimoriadne sa v poslednom čase neudialo a nedeje sa. To je tak, keď po vzrušujúcich dňoch a zážitkoch nastane akési duchovné vákuum. Duša, ktorá počas spoznávania cudzích krajín rastie nezvyčajne rýchlo, sa potom musí prispôsobiť obyčajnej všednej strave. Zdá sa, že všetko je naozaj tak ako má byť. Byť, či nebyť? Nie Hamlet, to dnes nie je aktuálna otázka. Všetko riadne plynie, záleží len na počasí... 

Čo bolo, to bolo

Teraz už iba spomíname. Na wabovinách som, v práve minulom roku, napísal 96 článkov. Prekvapuje ma to, lebo som mal skoro dvojmesačný výpadok z aktívnej činnosti. Na začiatku bola Novoročná úvaha, dosť málo podobná tejto, ale aj tak jej platnosť trvá naďalej. Tomu sa hovorí "trvalé hodnoty", alebo inak: klasika. Na ilustráciu, aby ste nemuseli klikať o rok späť, je tu malý výňatok z malej, rok starej úvahy:
     
       "... čo sa vlastne stalo? Skoro nič. Slnko je tam, kde býva vždy a mesiac svieti v noci."

Vo verejných vyjadreniach je vždy najdôležitejšia pravda a tá tam je ako vyšitá. Klamať by som si tu ani nedovolil... A to isté by mohli konštatovať všetky médiá. Nespočetné výnimky potvrdzujú toto pravidlo, lebo aj zamlčanie pravdy je často príznakom úmyselného klamstva. A vôbec, je dôležitá pravda alebo fakty?

V tejto súvislosti by som chcel pripomenúť nový zdroj úvah a komentárov na našom internete, ktorý ma nedávno zaujal. Začal som ho sledovať, lebo niektorých autorov, ktorí tam píšu, poznám ešte z éry minulej. Napríklad Milana Markoviča a z novodobých "humoristických" postáv Rasťa Piška. Ale to sú len "hviezdy", ktoré priťahujú pozornosť. Píšu tam aj iní.

Píšem o "AM reporte" preto, že sa tam práve píše o "bulvarizácii" médií (taká sympaticky otrepaná téma), tak ako to vidí magazín Axess. Stručne asi toľko, že klesajúci dopyt po papierových novinách sa snažia vydavatelia zvýšiť "bulvarizáciou", čo však účinkuje len krátkodobo a paradoxne vedie k dlhodobej strate záujemcov o noviny.

Druhá myšlienka, ktorá ma v AM reporte zaujala je, že noviny z hľadiska správ strácajú zmysel, lebo píšu o tom, čo sa už aktuálne opísalo na internete (v televízii ukázalo). V novinách sa tak objavujú správy až s niekoľkohodinovým oneskorením. Budúcnosť teda majú, podľa Axess, hlavne "intelektuálnejšie" časopisy (dnes sú u nás aj tie značne zbulvarizované). Dobrá správa by to bola, ak dovtedy nezabudneme čítať.

Aj Pavol Múdry (šéf IPI na Slovensku - medzinárodný novinársky inštitút) hovorí, okrem iného, že najviac mu chýbajú v našich médiách žánre a vadí mu ich povrchné informovanie. Tiež si myslím, že spravodajstvo sa často mieša s komentárom. To má iste aj politický kontext, lebo ak sa niečo podáva ako správa a pritom je to v skutočnosti zaujatý (stranícky) komentár, je jasné, že ide o skrytú agitáciu.

V protiklade s článkom v AM reporte, Pavol Múdry tvrdí, že noviny sa u nás robia pre intelektuálov a nie pre bežného čitateľa. Veľmi zaujímavý článok, aj keď so všetkým nesúhlasím.

Vari by som už mohol prezradiť dnešnú pointu, ale neurobím to, lebo kde nič nie je, ani "google" neberie. Ale predsa sa dotknem istého otrepaného faktu, že na internetových spravodajských serveroch sa niektoré správy (väčšina "dôležitých") pohybujú ako loptička na ping-pongu. Ešte lepšie by bolo prirovnanie s hrou "3D Pinball", ktorá sa nedávno vrátila do "okien". Rozdiel oproti hre je výrazný, za ping-pongové správy čitateľ nič nedostane. Nuž, ale všetci chcú písať o tom istom, lebo svet je len jeden. Preto aj ja niekedy kompilujem (múdro som to povedal).

:)

Veľa šťastia pri čítaní v roku 2013!  Aj inde, aj všade. Len pri práci hýbte hlavne rozumom.

PF 2013

Teória konca

Čo robiť? Neviem čím to je, ale mám chuť na pivo. Také správne vychladené v orosenom pohári. Som asi rozmaznaný, už mi ani zmrzlina nestačí. Voda z vodovodu niekedy dobre padne, ale nie každá chutí rovnako. Najlepšia je v Petržalke, tam si dám vždy naliať plný pohár. Voda je základom nášho života, bez jej tekutej formy by sme nemohli existovať. Nielen my, ale aj celá celučičká naša živá príroda.

Voda koluje v prírode na zemi, v oblakoch v riekach a v oceánoch. Aj v našom tele. Je v neustálom pohybe, až na jej ľadovú formu. Ale aj pri zamrznutí sa chová jedinečne, na rozdiel od iných látok pri mínusových teplotách voda zväčšuje svoj objem. Robí nám problémy chápania aj inak. Trochu sme si to s ňou rozhádzali, začína sa chovať extrémisticky. Prší keď nechceme a neprší keď chceme. Hrozné.

Voda ako taká však za nič nemôže, to my svojou aktivitou jej kladieme prekážky do cesty a nevieme čo s tým. Niektorí vedia, ako napríklad pán Kravčík. Poznám ho len z jeho článkov na blogu a z niekoľkých záberov v televízii. V žiadnom prípade s ním nechcem polemizovať, jeho teórie sú mi jasné, celkom logické a pochopiteľné. Škoda len, že s nimi prichádza, keď je takpovediac skoro neskoro.

Myslím na to, že jeho vodno-logické úvahy a názory sú v poriadku, len realizácia bohužiaľ nie je v jeho profesionálnej moci. Nie je v žiadnej našej moci vrátiť sa späť do čias, keď sa cesty a námestia nebetónovali, keď sa lesy nerúbali. S tými lesmi to asi nebude celkom tak ako píšem, tie sa klčovali a vypaľovali,  odkedy sa človek začal zaoberať pestovaním plodín. Zdá sa, že je to neriešiteľný problém.

Problém je aj v tom, že každý jedinec myslí za seba a tí čo národy vedú, tiež myslia na seba. Riešenie neexistuje, dokonca ani ja ho nepoznám. Inak by som to povedal tak, že cesta je známa, ale všetci sa ňou vydať nevieme, či nemôžeme, alebo nechceme a jeden nič nezmôže. Žiaden národ, žiadne spoločenstvo ľudí nemyslí tak ako jeden múdry jedinec. V matematike platí, že 2x2 je 4, ale v napredovaní spoločnosti nie.  Tam je výsledok najprv 2,5 niekedy mínus, ale štyri nie a nie.

Čo teda robiť, keď mám chuť na pivo a do krčmy je ďaleko. Teória hovorí, že by som sa mal vykašľať na moderný oblbovák internet, obliecť sa a ísť do krčmy (alebo aj do pubu). Som síce jedinec, ktorý myslí ako jedinec a keď sa mi nechce z domu von, tak ma k tomu ani teória nedovedie. Teórie si niekedy zahrajú s človekom poker. Ako toť, včera som doma objavil dve knihy s titulom "Teória konca" Načo sú mi dve a prečo mám dve, to netuším. 

Zvyčajne tvrdím, že najradšej čítam knihy, ktoré majú históriu, ktoré sa ku mne dostanú zvláštnou cestou. Táto si vybrala dvojprúdovku. Mark Albert si vybral do svojej knihy Teórie konca citát z Alberta Einsteina:

Nespútaná sila atómu zmenila všetko okrem nášho spôsobu myslenia. 
Preto sa nezadržateľne rútime do katastrofy, aká nebude mať obdoby.

Poviete si, že veľa slov pre nič. Naozaj? Mýliť sa je ľudské, ale mýlil sa aj Einstein?

Elektronika a blogy

Po ťažkých témach v posledných článkoch by sa žiadalo niečo na uvoľnenie, lenže kde vziať a nekradnúť? Vie niekto aspoň nejaký dobrý vtip? Vidím, že sa nikto nehlási. Tak to niekedy bývalo aj v škole. Mali sme jedného profesora, ktorý nás učil elektrotechniku. Bol to "trnavák", so všetkým čo k tej reči patrí. Veľmi rád rozprával a filozofoval o čomkoľvek. Bolo mu jedno či je to o vyšívaní krížovým stehom, alebo o atómových ponorkách.

Najlepšie na tom (vtedy pre nás) bolo to, že keď rozprával on, tak nás neskúšal. Ale ani neprednášal tie odborné záležitosti. Podstatnou našou úlohou bolo predkladať mu témy rozhovorov - naše otázky, na ktoré on potom odpovedal vyčerpávajúcim monológom. Čím neobvyklejšia bola téma, tým väčšie bolo jeho rozprávačské zanietenie. Na konci hodiny nezabudol pripomenúť: naučíte sa od strany tej a tej, po stranu tú a tú a budem skúšať.

Nabudúce sme si vopred pripravili nové otázky a kým mal o čom rozprávať, tak zase neskúšal. Zlé bolo, keď sme už vyčerpali našu mladú fantáziu a už sme nevedeli čo nás ešte môže zaujímať z tohto i z onoho sveta, tak začalo tvrdé skúšanie. Napriek takémuto vyučovaniu som nezanevrel na elektrotechniku. Čírou náhodou ma neskôr na vojne dali do kurzu elektroniky. Tam som dostal základy logických obvodov, čo je vyššia forma elektroniky. A nové hobby bolo na svete.

Keby to tak šlo aj na blogu: dajte mi otázku a ja budem o tom písať! Ak mi ju nedáte, budem písať o všetkom, čo mi napadne. Len vás nebudem skúšať, to sľubujem.

Tradičná kuchyňa

Opäť ma napadla (alebo mi napadla?) dobrá myšlienka, ako urobiť príťažlivý titulok článku. O jedlo, teda o kuchyňu sa zaujíma každý. Jesť sa musí, aj keby na chlieb nebolo. Popravde však nechcem uvažovať o receptoch, ani by som práve teraz, po obede a po patričnej sieste nemohol. Lebo už som ja raz taký kuchár, že varím (dobre) len vtedy, keď som hladný. Tak, či onak, skromne očakávam prílev čitateľov priamo z vyhľadávačov google a nudle, ale aj z iných. Samozrejme, že tých pár stálych čitateľov, ktorým nevadí občas prežuť aj prázdnu slamu, vítam osobitne srdečne.

Sranda musí byť, hlavne keď je človek najedený a má dobrú náladu. Vraj smiech trénuje bránicu a podporuje trávenie. Otázne je len to, čo sa v takej sýtej hlave urodí. Veď posúďte sami, lebo mne to teraz má rodiť a vy by ste mali zbierať plné klasy. Neašpirujem na žiadnu literárnu cenu, len si robím radosť z každodenného. No nie celkom z každodenného písania, lebo svoje plodné dni striedam umne s neplodnými. Viem, že je to strata času a života podľa zásady "carpe diem". Žiť sa musí pravidelne, kontinuálne a každodenne (v noci sa zväčša spí). Aj stretnúť človeka s básňou každodenne.

Každodenné písanie vo všetkých známych dejinných epochách ústilo do písania "denníčkov". Pamätám si však, že "vtedy" si "denníček" písali hlavne dievčatá. V denníčku nesmelo chýbať ani vážne varovanie: Môj denníček v úcte maj, listy z neho netrhaj! Taký denníček putoval od prispievateľa ku prispievateľovi a písali sa do neho hlavne vtipné všeobecne známe venovacie frázy. V autorkách sa už vtedy rodili poetky a výtvarné umelkyne, až kým neprišli na tie iné radostné stránky života. Dnes sa zápisníku odborne hovorí "diár" (zápisník s kalendárom na denné záznamy) a píše sa tam spravidla pravidelne a každodenne. Teda aspoň by sa malo.

Bol som onoho času na vojne, presnejšie na základnej vojenskej službe, tak mi akákoľvek pravidelnosť dodnes trochu zaváňa prísnosťou a rozkazovaním. "Diárujem" preto radšej nepravidelne. V kasárňach sme mali vylepené veľké čínske heslo: Urob každý deň jednu vec proti svojej vôli a plnenie tvojich povinností nebude pre teba ťažké. To heslo je mierne kontraproduktívne a možno aj kontra-indikované voči pohodlnému životu. Proti "gustu" však neplatia žiadne námietky, tak si každý hľadá svoju cestu k čiastkovým i ku konečnému cieľu. Aj v diári. 

Keď som už vymyslel taký úderný titulok článku, musím na chvíľu aj do kuchyne. Tradičná kuchyňa v našej (staršej) generácii je založená na varení vo veľkom hrnci (na Vianoce a Veľkú noc v kotli), aby bolo aj na večeru a na zajtra a niekedy aj na pozajtre a popozajtre. Na ospravedlnenie si potom vymysleli slogan, že guláš je najlepší na tretí deň. To je síce pravda, ale nie každé jedlo je guláš v tom lepšom zmysle slova. Lebo musíme myslieť aj na kvalitu. To isté sa hovorí aj o "silvestrovskej" kapustnici (mňam), ale tým končím a žiadne iné jedlo nepripúšťam do kategórie "repete".

Som totiž mladý (duchom) a preto sa dožadujem iného, inovatívneho prístupu. Napríklad také rýdzo "minútkové" varenie, iné na každú príležitosť a náležite pestré, len pre daný počet osôb a jeden, maximálne dva chody. Ľahko sa mi to hovorí lebo už nemám (telesne) osemnásť a tobôž moje telo už nepožaduje enormné množstvo energie pre enormné množstvo aktivity. Preto nemám rád ani reštaurácie, kde sa predbiehajú vo veľkosti mastných porcií, len aby bola aj cena mastná. Preferujem kvalitu pred kvantitou.

Hádam som to tu a teraz "jazykovo" príliš neprehnal, nepatrí sa používať za každú cenu množstvo cudzích slov, keď máme dosť aj tých našich. Hlavne takto po predvolebnej kampani. Je to tak, ale takýto blogový "denníček", ergo diár musí niečim upútať pozornosť čitateľa a to v každom odseku. Len autor musí prísť na to, čo je v danom okamihu prekvapujúce a príťažlivé. V každom prípade však najväčšie prekvapenie musí prísť v pointe. Tam musí článok celkom logicky skončiť a bodka nestačí. Len vymyslieť a nekradnúť... Opäť teda hľadám pointu, ale nečrtá sa mi žiadna. Leda ak tá, že po dobrom jedle a sieste sa niekedy treba ponáhľať niekam. Tak sa tu majte, ja bežím.

      

Zajtra

Čo bude zajtra? To niekto tuší, ale nikto to nevie s istotou. Hovorí sa, že netreba odkladať na zajtra to, čo môžeme spraviť dnes. Lenivci poznajú aj variant so slovíčkom pozajtra. Neodkladať na zajtra, čo môžem spraviť pozajtra. Ďalej sa to môže stupňovať popozajtra a tak ďalej až do nekonečna. Keď si poviem, že zajtra to urobím, tak sa mi v duchu vynorí niečo veľké, takmer nekonečný časopriestor. Ešte sa na to môžem vyspať. Zajtra je v mojom ponímaní času vzdialené ako svetelný deň.

Tá predstava priestoru, ktorý je predo mnou až do zajtra je neskutočne lákavá. Zajtra je skoro ako nikdy, zajtra vôbec nemusí prísť. Relativita času servírovaná  po sekundách však uberá z predstavy časopriestoru "zajtra". A pritom ide len o 24 hodín. Aký zmysel má teda urobiť veci dnes? Nepredbiehame tým čas, ktorý by sme mohli žiť? Veď ak to odložíme, hoc len na zajtra, získame deň pre seba. To čo je urobené, to sa stráca v minulosti. Vpred nás posúva len to, čo nás čaká. Len perspektíva zajtrajška je motorom života. 
 

Štyri mačky

Včera mi prebehli cez cestu štyri mačky, našťastie ani jedna nebola čierna. Aj tak som očakával následky, ale nič zlé sa nestalo. Už som si myslel, že párny počet sa vzájomne vynuluje, ale nie je tomu tak - tento zvrat je z minulej éry a je mi protivný ako všetky mačacie povery dohromady, lebo mačky mám rád. Aj kočky v Česku (ale aj doma).

Dnes sa mi mačacie prebehy vypomstili, dopadol som ako insitný minister. Najprv som odišiel do garáže a až tam som zistil, že nemám kľúč. Ponáhľal som sa do práce, čas na cestu som mal presne vypočítaný do poslednej sekundy, takže to bol škrt cez rozpočet s návratom domov a znovu do garáže. Potom som musel letieť ako minister a nakoniec som aj tak meškal 10 minút.

Porada, na ktorú som sa ponáhľal skončila ako "hoplapo", tak sa kedysi hovorievalo poradám, ktoré boli o ničom, bez efektu. Som zrelý na ministerské kreslo. Alebo je to len obyčajná "hosipa", či združený mačací efekt?

Prorocký paradox

Niekedy je dobré, vzdialiť sa od všedných problémov a zaoberať sa problémami ľudstva, a našej planéty. V krajnom prípade sa možno zamýšľať aj o Vesmíre a možno aj o jeho Stvoriteľovi, ale v prípade Boha sa vlastne vraciame "červou dierou" späť na Zem, lebo Boh je síce stvoriteľom Vesmíru, ale má našu podobu (boli sme stvorení na obraz boží), teda je naviazaný na našu Zem a na svojho Človeka.

Úvodom som sa vzniesol do výšav a spadol späť na čiernu zem, dnes ma však zaujíma z nadhľadu všetko čo bolo a najmä to čo bude. Od čias kráľovnej zo Sáby a možno aj oveľa skôr sa traduje predpovedanie budúcnosti ľudí, ľudstva. Nadväzuje to na večnú ľudskú otázku: "Kto sme a kam kráčame?", lebo kým nevieme kam ideme, nevieme ani kto sme.

Pomenovať veci a javy neznáme, sa ľudia snažia odvtedy ako začali myslieť vo filozofických a abstraktných pojmoch, odkedy si začali uvedomovať seba a svoju výnimočnosť. Priviedli na zem celý rad rôznych božstiev, majúcich moc nad silnými a obávanými prírodnými silami. Snažili sa byť dobrí, aby ich tie sily netrestali a to bol počiatok civilizácie a ľudskej kultúry. Až neskôr sa dospelo k názoru, že jeden Boh stačí, lebo je všemocný...

Čítal som jednu zaujímavú knihu o štruktúrach vákua, v ktorej sa okrem iného píše aj o predpovedaní budúcnosti. Autorka dospela k názoru, že budúcnosť sa síce dá prognózovať na základe znalosti a kombinácie minulých dejov s istou pravdepodobnosťou, ale nikdy sa nedá predpovedať s určitosťou. Tvrdí dokonca, že do budúcnosti nevidí ani Boh, že aj on vie iba prognózovať, aj keď s ohľadom na "vševedenie" prognózuje veľmi presne.

V praxi sa často hovorí o tých proroctvách, ktoré sa naplnili. To preto, lebo nenaplnené proroctvá vlastne dodatočne nie je možné považovať za proroctvá a lepšie je o nich mlčať a zabudnúť. Je to prorocký paradox. Dobrý jasnovidec (jasnovidka) vždy predpovedá budúcnosť dostatočne nejasne, v náznakoch, aby jeho proroctvo mohlo byť ťažšie spochybnené v súčasnosti a lepšie napasované na realitu v budúcnosti.

Múdre predpovede vlastne pomenúvajú iba trendy a na základe minulého prognózujú budúce. Otázka teda znie, na čo je dobré poznať budúcnosť? Poznať trendy vývoja je určite prospešné, ale predpoveď budúcnosti (proroctvo), to je niečo iné, fakticky záväzné, ale načo by sme mali vedieť aká bude budúcnosť, ak by sme ju nemohli zmeniť?

Ak zmeníme budúcnosť, poznajúc proroctvo, tak sa predpovedaná budúcnosť nekoná, teda proroctvo bolo falošné. S problematikou budúcnosti a minulosti sa museli vyrovnať aj autori sci-fi príbehov o cestovaní v čase. Prišli na ošemetnosť zasahovania do udalostí v minulosti, lebo by to znamenalo zmeniť aj budúcnosť, ktorá je vlastne tiež minulosťou, lebo všetko je minulosť a budúcnosť neexistuje.

Niektoré veci sa vracajú

Niektoré veci sa vracajú, škoda, že mladosť nie. Nemusia to byť len "Dobří holubi, co se vracejí...", urobil som si dnes holubník z ordinácie môjho zubára... Vletím dnu a o pol hodiny som von, ale opäť sa vraciam a tak stále dokolečka, zase o týždeň, až kým niekoho (niečo) nepohryziem.

Nie je to také horúce, ako sa ľahko napíše, jednoducho som po dlhšom čase pristúpil na údržbu svojho chrupu. Je to chvíľami otravné, zvykám si na pachuť gumových rukavíc v puse, držím sa operadiel, keď ide vrták do živého, ale dúfam, že výsledok bude stáť za to a čoskoro budem celkom spokojný človek (Csc).

Chvíľu som si posedel v čakárni a snažil som sa, ako obvykle, nadviazať pozorovací kontakt. Najkrajší objekt študoval zo svojho veľkého zošita múdrosti ekonomiku marketingu. V tom som dosť veľký laik, tak mi to ako predmet konverzácie veľmi nesedelo. Začal som sa preto vyzvedať na školu a tak. Veľa som sa nedozvedel, zubárka nás po chvíľke rozdelila, ale mali sme na seba šťastie ešte dvakrát, raz v čakárni na zubný RTG a potom medzi dvermi ordinácie, kde sme sa striedali.

Nebudem tu popisovať, ako vyzerala tá mladá, pekná študentka, veď mladosť je krása a krása je mladá bez výhrad... Na poslednú chvíľu som jej ešte stačil vložiť do dlane vizitku s adresou môjho blogu, tak sa tu možno objaví pod nejakým záhadným "nickom" a opäť sa stretneme...

Číslo 5 ešte žije

...sú také dni, keď sa nič nedarí a potom prídu lepšie, alebo aspoň nádej na ne...
...len blázon čas medzitým odpláva do neznáma v spomienkach...

Včera, dlho po polnoci som sa pokúšal oživiť môj starý skener na porte LPT1, pod systémom windows XP a nešlo to, tak som sa vzdal a skúsil som v oknách nainštalovať windows 98 na virtuálnej mašine. Zase nič.

Dnes ráno (10:30), po normálnom štarte windows XP som ho skúsil znovu zapnúť a on žije! Rozbehol sa a pracuje ako nový... Primax Colorado 600p, Made in China.

Panta rei

Opäť sneží (dnes 10:00)
Nebolo by na tom nič zvláštne, veď ešte nie je apríl - najkrajší mesiac, ale zvláštne je, že moje pocity sa zhodujú s počasím a možno nielen moje.

Zastavil sa čas, alebo len hodiny idú pomalšie? V jednej diskusii som čítal, že pri prechode na letný čas sa čas posúva o jednu hodinu... Aký to omyl ľudskej relativity.

Čas je vesmír a svetlo je odvrátenou stranou tmy. Čas nás núti premýšľať o podstate... Vesmír je živá hmota a má dušu, lebo základnou vlastnosťou živého je pohyb a vesmír je v neustálom pohybe.

Bez pohybu nič neexistuje, všetko je hmota a energia v rôznych formách a prejavoch. Základnou časťou hmoty, menšou ako atóm a jeho známe zložky, je častica život - motor pohybu, sila príťažlivosti a podstata všetkého...

Neexistujú nehmotné veci, duša vecí je v nich, sú však veci a vzťahy, ktoré my (ešte?) nepoznáme, alebo nechápeme (a možno nikdy chápať nebudeme), lebo nám to naša hmotná podstata neumožňuje..

Sám si oponujem - veď myslenie, predstavy, vedomosti a fantázia s ktorou narábame sú prejavy ducha... Áno, aj duchovno a filozofiu sme si vymysleli, naučili sme sa rozprávať a písať, aby sme ovládli slová, ktoré tvoria dušu, aby sme vyjadrili a zaznamenali zložitosti nášho vnímania v procese vlastného uvedomovania.

To všetko existuje v nás a všetka fantázia a múdrosť je uväznená v našom tele. Bez neho to prestáva existovať, ostávajú iba stopy uložené v iných živých bytostiach. Všetky filozofické úvahy o vzťahu tela a duše skončia ako otázky vyslovené z nepochopenia súvislostí a času. Napriek tomu sa budeme pýtať...

Všetko je v pohybe, všetko sa vyvíja, všetko plynie. Z toho pochádza všetko vo vesmíre. Na počiatku možno stačil závan motýlích krídel, jedno jediné slov a všetko ostatné zariadil život vnútri hmoty.

Napriek všetkému tu povedanému, nie som vyznaním materialista, lebo myslím a cítim pohyby okolo a moja hmota sa prejavuje navonok zdanlivo nehmotnými prejavmi.

Človek si uvedomuje svoje bytie a sám si vytvára dušu, vymýšľa si teórie a hypotézy o pôvode sveta i o tom, kto je a kam kráča. Vyznáva všeobecné ľudské duchovné hodnoty, ale to mu nebráni myslieť individuálne a absolútne voľne...

...

Prestal padať sneh, svieti slnko...

_______
Panta rei - všetko plynie je Platónova skrátená interpretácia tvrdenia antického filozofa Herakleita, že "zostupujeme i nezostupujeme do tých istých riek, sme to my i nie sme to my, lebo sa nedá dva razy vstúpiť do tej istej rieky". Platón to chápe tak, že všetko sa neustále mení, a preto neexistuje bytie v pravom slova zmysle.