Divadlo tanca a histórie

Tančiareň - zvláštne slovo, nepoznám ho z vlastnej praxe, skôr som sa stretával s pomenovaním "tanečná sála", alebo "parket" (aj parketový lev). Na dedine to bývala jednoducho "tanečná zábava", neskôr sa to všeobecne zvrhlo na "diskotéku".  Tak či onak, "Tančiareň" je názov starej divadelnej hry, ktorá sa na scéne SND hrá už skoro 10 rokov a ja som ju videl až teraz. Čo už, kultúrny pilier mám trochu kratší, ale doháňam zameškané.


Málokedy idem do divadla s nechuťou a predsudkami, ale teraz sa mi to podarilo. Zvlášť, keď mi povedali, že je to divadelné predstavenie, kde herci nepovedia ani slovo. Tak som si predstavil pantomímu aj balet, len sa mi to nejako nehodilo do činohry. Skutočnosť bola zvláštna a presvedčila ma o tom, že úspech tohto predstavenia je v samotnej hre, ale aj v hereckom obsadení. Stačí, že tam hral Ladislav Chudík, Kamila Magálová, Juraj Slezáček, Lukáš Latinák a iní, ku ktorým neviem priradiť ich mená. Nie som sledovač novodobých seriálov...

Prvé dejstvo, po krátkom pomalom úvode sa krásne rozbehlo, tancovali sa všetky tance z obdobia sto rokov a tým sa písala na javisku história. Nádherne to gradovalo, až tak, že som dúfal, že nebude prestávka. Bola.  Bohužiaľ, po nej už udalosti nenabrali stratený druhý dych. Alebo to bolo vo mne? Lebo obecenstvo aplaudovalo aj v druhej časti rovnako, aj keď niekedy na miestach, kde vlastne odmeňovali svojich hereckých miláčikov už len za to, že sú.


K samotnému predstaveniu chcem povedať len toľko, že herci podali výborný tanečný výkon. Byť pri takejto prehliadke módnych tancov storočia bolo úchvatné a niekedy aj zdvíhajúce zo stoličky, s chuťou pridať sa. Ak by som mal čosi vytknúť, tak vari len nadmerné decibely hudby, čo sedí k diskotékovému obdobiu, ale ja tú nadmernú hlasitosť nemám rád. Záver bol zo strany publika naozaj veľkolepý (plná sála činohry ND), naviac ešte vystúpil režisér Martin Huba s kyticou a s blahoželaním okrúhlo jubilujúcej Kamile Magálovej. Aj ja pridávam svoju virtuálnu kyticu. Rástli sme spolu v čase, každý na svojom piesočku... 

.

Zásady bez zásad

Mojou hlavnou zásadou pri blogovaní je, nedržať sa žiadnych nemenných zásad. Je to podobné ako v živote, keď som za volantom, nemôžem si myslieť, že auto je najdôležitejšie, lebo keď na ňom zamknem dvere, už som chodec. Tak som dnes v meste chodil po drobných nákupoch, všade plno áut, parkovacie miesta obsadené na 101% a ja som sa pohodlne votrel kamkoľvek, aj so svojim bicyklom.

Nejaký starší pán, tiež s bicyklom, sa posťažoval, že vari tie ulice budeme musieť rozšíriť kvôli otravným autám a čakal, že sa vyjadrím. Chvíľu som nerozhodne uvažoval čo som, či chodec, cyklista, alebo šofér? Priamej odpovedi som sa vyhol, asi som jeden v rôznych podobách (som všetkým, čím som chcel byť a čím ma osud poveril). Budem si musieť pre budúcnosť modifikovať odpovede na všetky funkčné prípady osobitne.

V žiadnom prípade však nechcem nadávať a sťažovať sa na šoférov, cyklistov, alebo na chodcov. Božechráň, bolo by to, ako by som sa sťažoval sám na seba. V tejto chvíli nechcem ostať bez auta, ale vedel by som si predstaviť tú situáciu - cestovať verejnou dopravou a byť vždy pripravený čakať. Už raz som na tom bol podobne a celkom som to zvládal v pohode. Chce to len iné plánovanie, iné ciele a iné smerovanie financií. 

Dnes je sobota, carija-juchacha, ten posledný deň... Volebné guláše sú vylízané, nasledovať bude umývanie riadu a upratovanie. Zásada, že najprv práca - potom pláca, je pri voľbách postavená na hlavu - najprv guláš, potom sa modli a pracuj.

Metamorfózy

Dnes vôbec nemám náladu na písanie. Vlastne už je to minulý čas, práve som spočítal moje doterajšie články na wabovinách a s prekvapením zisťujem, že ich je 599. Tento bude mať číslo 600, to už stojí za to... Najprv osvetlím, prečo som nemal chuť do písania. Náladu mi pokazili televízne noviny. Bolo by to skôr na úsmev, keby to nebolo vážne. Ak ste dnes pozerali TV noviny (M), možno ste si všimli, že už máme definitívne novú vládnu televíziu, aj keď k tomu nabiehala už dávno...

Škoda si kaziť náladu, prepínam kanál, ale aj tak nič nové nemám. Len to okrúhle jubileum. Zapálim si 600 sviečok. Symbolicky a virtuálne, na pomyselnej torte a potom to nič, v ktorom je skomprimované nekonečno sfúknem do singularity. Alebo takýto krátky a bezobsažný príspevok sa nepočíta? Ej, keby si každý bloger položil takúto otázku pred zverejnením článku a potom by aj podľa toho konal.

Sebakriticky ho púšťam von...

:)


Príjemný večer, hádam som vás dlho nezdržal. 

Dotiahnuť, premazať a spať

A je to tu opäť. Kyvadlo týždňa dorazilo do krajnej polohy. Zo skrine sa čo nevidieť, o chvíľu ozve tik-tak sobota. V tele mi doznieva chrípkové demo, čo obvykle nasleduje po vpichnutí vakcíny. Netrvalo to dlho, už sa zase cítim očistený ako softwér po rozhrešení v antivíruse. Hviezdna brána ma posiela rozloženého do ďalekých svetov fantázie. Čo to trepem, sedím doma a študujem návod na obsluhu postele... Mysleli by ste si, že je to jednoduché, odostelieš a ľahneš, ale nie je to tak. Aj taká jednoduchá vec ako návod môže byť inšpiratívny. Veď posúďte sami, čo hovorí návod na použitie novej postele (úryvok z diela):

"Pravidelne kontrolujte dotiahnutie všetkých dostupných skrutiek a matíc."
      (pred spaním, po spaní, alebo len po...?)
"Pred prvým použitím postele obnovte premazanie čapov kovania kvapkou oleja".
      (je nutný 'panenský' olej, alebo stačí obyčajný...?)
"Na predĺženie životnosti opakujte tento proces najmenej dvakrát ročne."
      (stačí opakovať proces dvakrát do roka...?)

Netušil som, že aj s posteľou môže byť toľko starostí. Vrátilo ma to do starých čias, keď sa predávali české autá (S100 a odvodeniny) spôsobom "dotiahni doma", u ktorých podobne upozorňovali užívateľa na pravidelné doťahovanie skrutiek a matíc. Dnešné autá sú už vyspelé a netreba doťahovať. Doťahujú ich vo výrobe spoľahlivé automaty.

Chystám sa do kina, len ešte neviem kedy. Zaujala ma česká avantgardná produkcia, predovšetkým film, resp. seriál "Co by kdyby" v ktorom má režisér Peter Kerekes (Ako sa varia dejiny) popustil uzdu historickej fantázii, čo by bolo, keby sme sa napríklad v 1938 Hitlerovi ubránili, alebo keby sme druhú vojnu prehrali. Taká malá fantazijná história, žáner his-fi (historická fikcia). No a zaujala ma aj správa o filme zvrhlá Babička. Ten však neodporúčam, asi to chce otrlejšieho diváka.

Kašlite na kino, veď máme televíziu a skôr, či neskôr tam dajú všetko. A držte sa, ideme z kopca. O chvíľu tu bude sobota spojená do únie s nedeľou...

Novembrové chryzantémy

Na Nove majú taký zvyk, v deň štátneho sviatku vynechajú niektoré seriály, tak sa mi v tomto čase vytvoril priestor na blogovanie. Nova dnes dala priestor namiesto "môjho" seriálu iným rozprávkam. Všetci sa v tento sviatočný deň snažia byť aj trochu národní a detskí. Nova to dala na javo rozprávkami, Prima filmom Kráľ Šumavy. ČT1 s Karlom Krylom iste ani večer neurobí chybu.  ČT2 sa venuje novembru tématicky a dokumentárne, podobne ako naša Dvojka.

A čo naši "komerčáci"? Joj skostnatela so svojimi "Kosťami" a obvyklou seriálovou polievkou, len na Pluske zaspomína na "tisíc klarinetov" a na dávneho hrdinu Majora Zemana. Markíza tiež, ako by sa nechumelilo, dáva americké komédie a obvyklý program opečiatkovaný Adélou, čo ešte nevečerala... Ktovie s kým bude dnes? To se nikto (kto ju nemá rád) nedoví... Len naša milá Jednotka sa slávnostne odela do spomienok cez domácu historickú produkciu. Celkom sympatické diela, po rokoch dobre padnú.

Pred obedom som si pozrel príbeh Podivné okolnosti z roku 1982. Zvláštny mikro-obraz obdobia po vojne, ale aj nadčasová karikatúra vzťahu ženy a muža... Žena nič nechce (muž iba ženu), ale aj tak to dosiahne. Presne podľa múdrej vety z dialógu dvoch žien vo filme:

"Aj ten najobyčajnejší chlap sa premení na zázrak, keď iného nemáš".   

Kde už je "November 1989"? Zaknihovaný v spomienkach, občas vytiahnutý z archívu. Aj fotky v hlavách už vybledli. Len neukojení kariéristi by ho radi vrátili. Lebo život je raz taký... Nič nie je reálnejšie ako minulosť a tak to má byť. Načo dúchať do pahreby, keď máme ústredné kúrenie? Taký je obraz života v civilizovanej ľudskej spoločnosti. Sám človek je stratený, len spoločenstvo s inými mu dáva nádej na prežitie. Nezabudnime preto, že sloboda v konaní jednotlivca je spoplatnená zodpovednosťou za spoločnosť.