Karty sú už rozdané

Keďže je dnes piatok, chcel som pôvodne zaradiť túto úvahu do novej rubriky označenej ako "piatnik", analogicky ako "sobotník", ale včas som cúvol, keď som si spomenul na svoju "pravidelnú" rubriku "sobotník". Asi nie som stvorený pre pevne zošnurované poriadky. Preto ma ani niekdajšia povinná vojenčina vôbec, ale vôbec nebavila. Napriek tomu to nepovažujem za stratené roky, lebo som tam získal svoje najúplnejšie elektronické dovzdelanie z logických obvodov, a to v čase, keď ešte logike kraľovali miniatúrne elektrónky.

Poďme však k novotvaru "piatnik", ktorý som zavrhol aj pre zhodu s názvom tradičnej viedenskej firmy PIATNIK na výrobu hracích kariet. Už keď som bol malý, som si všimol na kartách tento názov, lebo karty boli vtedy našou domácou televíziou, učebnicou postrehu, len nie modlitebnou knižkou ako v piesni o balíčku kariet. Ostali mi len pekné kartárske spomienky. Dnes už máme karty založené v spodnom šuplíku ako rodinnú relikviu.

O niečo menej optimisticky, ale o to skutočnejšie na mňa zapôsobil nedávny článok Ludvíka Vaculíka o jarnom uvažovaní na sklonku jesene:

"Pořád píšu: o všem, co mě napadne. Vůbec nečekám, že to bude mít nějaký účinek. Dělám to pro sebe, osvědčilo se mi to: je to zdravé. A jsem i jinak jaksi smířlivější. Nemusím mít na všecko názor, a co si myslíte vy, to mi už vůbec nevadí."     (zdroj: Literárky v síti)

Niekedy je to tak, že karty sú už rozdané a človek nazrie do seba a svet si to ani nevšimne a točí sa ďalej ku svojmu nekonečnu. V pravidelných cykloch podľa mayského kalendára sa blížime k niečomu veľkému. Uvoľnite sa preto prosím, začína víkend. Možno poprší, tak vytiahnite svoj balíček kariet a vstúpte do seba. Lebo je dôležité, v prvom rade, poznať seba samého.

K. M.

>>> nerušiť prosím, som v hrobke od k. moss<<<

Onegin

Zo študentských čias mi pri spomienke na Eugena Onegina stále naskočí list Tatiany Oneginovi. My sme sa ho učili v slovenskom preklade. Škoda, možno v originále podľa Puškina to zneje lepšie. Z Puškina  mi ostal iba originál kompletného "Pamjatnika". Nech už boli metódy našich učiteľov aké boli, niečo večné nám predsa do mladých hláv natlačili.

Tento večer v SND som neorganizoval ja a až do poslednej chvíle som si myslel, že ideme na operu. S operou som už v priateľskom vzťahu, s baletom si až tak nahlas netykám. Dôležité je, že i tam je hudba, v tomto prípade hudba ruského velikána Čajkovského. Preorientoval som sa teda na balet a môžem povedať, že som s potešením kvitoval, že nemusím čítať libreto na sveteľnej tabuli.

Prvé dejstvo bolo pre mňa takým skúšobným, aby som sa zorientoval v deji cez hudbu a tanečné gestá i kreácie. Musím ale povedať, že scéna v prvom dejstve príliš neoslnila, bola maximálne jednoduchá a chladná, ničím nepripomínajúca ruské reálie. Zato začiatok druhého dejstva priniesol v snových predstavách Tatiany, scénickú dynamiku vytvorenú veľkorozmernou projekciou a bohatým zadymením. V hudobnej zložke s tým ladila tretia veta z Čajkovského symfónie č. 3 D-dur, op. 29 s perfektným precíteným huslovým partom. Orchester svoju rolu zvládal perfektne až do konca a plná sála SND ho ocenila búrlivým potleskom pri klaňačke dirigenta Martina Gigaca.

Baletné predstavenie Onegina mi napriek zmene mojich prvotných očakávaní prinieslo plný zážitok zo  symbiózy Čajkovského hudby s baletnými výkonmi súboru a s Puškinovým príbehom. Vďaka za príjemný večer aj mojej rodine a známym, ktorí boli s nami.

________________
Balet SND v Bratislave a Balet ŠD v Košiciach: A. S. Puškin, P. I. Čajivskij, V. Medvedev - Onegin. 
Baletná dráma v dvoch dejstvách 

Martinove štruktúry a detaily

Také je zameranie výstavy fotografií Martina Nikodýma. Maxi formát fotografií je pôsobivý, ale aj náročný na technické spracovanie. Nemyslím tým možnosti počítačovej digitálnej tlače, tie sú bez pochyby schopné všetkého, ale myslím na kvalitu prvotného záznamu na digitálny snímač. To znamená aj kvalitne kresliaci objektív a dostatočne veľký počet zosnímaných pixelov. Na makro zábery k tomu ešte špeciálny makro objektív. Čerešničkou na torte je potom videnie autora, jeho nápad a kompozícia.

Veľkoformátové fotografie Martina Nikodýma sú na prvý pohľad jednoduché, ale dá sa v nich nájsť autorský zámer. Zaujala ma napríklad štruktúra popraskanej vysušenej pôdy. Takmer pravidelné vzorky prasklín vypĺňajú plochu v perspektívnom zmenšovaní, ale v celej hĺbke ostré. Iný zámer je vidieť na zábere rozkvitnutej lúky s minimálnou hĺbkou ostrosti, ktorá vrství kvietky do dvoch rovín - ostrej a neostrej. Inak zvláštny je obraz púpav, na prvý pohľad neurčitá kompozícia núti pozorovateľa hľadať autorský zámer a ak sa podarí, nájde ho.

Je trochu rizikové takto opisovať výstavu fotografií, keď to nie je možné dokumentovať obrazom. Tak na záver spomeniem už len niektoré motívy, a môžete si ich vlastnou predstavivosťou vykresliť (pre mňa je to skúška vizuálnej pamäte) - pohľad zhora na kľačiacich moslimov v bielom, pohľad do koruny stromu so širokého uhla (pekné), jediný trs trávy, okolo neho okruh červenej zeme a zvyšok obrazu je suchá tráva (super). Mozaiku plní aj niekoľko vcelku zaujímavých detailov s rybami.

Na obraze vyplnenom chili papričkami sa mi zbehli slinky, ale na detailnom zobrazení červených baraních rohov som si všimol, že technika nezvládla kresbu v červenej farbe.Ešte hádam treba spomenúť detail obyčajného trávnika, zelená štruktúra, ale pre moje oko nič zaujímavé, len tá odvaha dať to na výstavu. Táto bola u mňa hodnotená najnižšie, ale vypočul som si aj presne opačný názor. Možno, že niekto má rád zelené...

Galéria aj z vystavených fotografií je na galery.art.sk
 

Time out

Včera som si vzal oddychový čas. Odmietol som obrábať záhradu, radšej som sa vybral do slnkom vyhriatych ulíc. A veru, bolo tam skoro ako v lete, 22°C na slnku. Zvláštne bolo, že som tam šiel pešo, lebo môj bicykel pred pár dňami vypustil zadnú dušu. Prvý jarný defekt ma trochu potrápil, našiel som síce doma súpravu na lepenie duší, ale lepidlo bolo úplne vyparené. Tak som si z pozície pešca vychutnával iný pohľad na svet a na ľudí, lebo ulice boli plné príjemnej človečiny.

Medzi ľuďmi si človek musí vypočuť všeličo. Napríklad, dvojica mladých ľudí, ona s pončom na krku, on s ruksakom, keď ma míňali konverzovali zvláštnym spôsobom. Zachytil som vetu slečny: "Nebudem predsa s tebou chodiť za každou (p... píp)". Hádka na ulici mi pripadá úplne samozrejmá, poznám to, ale to slovo z úst dámy, ktorá bola inak krásna ako figurína vo výklade, ma prekvapilo. On zrejme chcel zabočiť a ona ho upodozrievala, že len preto, lebo... Nemohol som odolať potešeniu z "dežavú".