Rozšírená typológia osobnosti

Jeden z najväčších mysliteľov 20. storočia Carl Gustav Jung usilovne bádal vo vnútornom svete človeka. Zaoberal sa vzťahmi vlastného "ja" na rôznych úrovniach vedomia a nevedomia. Inšpiroval básnikov, filozofov, teológov rovnako ako literárnych vedcov a psychológov. Osobnosti delil podľa temperamentu v závislosti na prístupe k okolitému svetu. Podľa toho stanovil dve základné typológie (wikipedia): 

introvert -  človek žijúcí predovšetkým svojím vnútorným životom, avšak veľmi vnímavý ku svojmu okoliu, premýšlavý, empatický pozorovateľ, rozvážný vo svojom jednaní a opatrný vo svojich citoch. Má sklony k mlčanlivosti v prípade neexistencie relevantného tématu, preferuje nepriamu komunikáciu (e-maily, listy, SMS) pred hovorom... V prípade nutnosti je však po určitú dobu schopný sa správať ako extrovert. Často žije spomienkami na minulosť. 

extrovert - človek žijúcí navonok - povrchný a spontánny. Ľahko komunikuje a dokáže zahajovať a udržovať rozhovor „o ničom“, jedná rozhodne a rýchlo až zbrklo. Po citovej stránke je veľmi otvorený ale jeho city sú taktiež povrchné a je menej vnímavý k svojmu okoliu, ale zato je veľmi adaptabilný... K spokojnosti potrebuje byť v centre diania, najlepšie aj pozornosti, preto sa rád objavuje na akciách s väčším množstvom ľudí. Extrovert je podla Junga realista a praktik.

Niekedy sa hovorí, že každý človek je pre seba aj psychológom.Teda aspoň ja to hovorím, preto skúmam spoločenské javy a pozorujem chovanie ľudí. Nedávno som sa zúčastnil jednej spoločenskej udalosti, na ktorej sa podával kompletný obed aj s polievkou. Taký ten obligátny hovädzí vývar s rezancami.

Pri polievke som periférne sledoval správanie 16-tich  spolujedákov a delil som ich na introvertov a extrovertov. Ako sa to pozná? Introvert, keď dojedá polievku, nakloní si tanier k sebe, aby nabral čo najviac polievky na lyžicu. Extroverti nakláňajú tanier od seba, aby všetci videli, ako im to ide od ruky. Pomer I/E bol 10/4.

Nie vždy sa človek stretne s ľuďmi pri polievke, a potom nevie, či má tú česť s intro-, alebo extro- vertom. Viem však ešte najmenej o jednej zvláštnej situácii, keď sa to dá bezpečne rozoznať. Napríklad v takej záhradkovej osade. Introverti si nechajú všetky zbytky rastlín a zapracujú ich do kompostu, aby neprichádzali o živú hmotu. Extroverti sa snažia vyviesť čo najviac zeleného odpadu do zberného kontajnera. Žiaľ, tento výskum som nedokončil, mám teraz veľa práce v záhrade. Neprezradím však, či kompostujem, alebo vyvážam.

Mám veľa skúseností z priamych i nepriamych pozorovaní ľudí a ako všetci, som teda aj psychológ amatér, tak som si dovolil rozšíriť Jungovú typológiu o ďalší typ:  

kontrovert - je to človek v podstate introvertný, ale navonok sa prejavuje ako extrovert s nadmerne kritickým pohľadom na všetko, čo on sám nevymyslí, nenapíše a tak podobne. Nechce byť členom žiadneho spoločenstva, ktoré sám neuzná, hlavne sa dištancuje od svojho národa a od svojho štátu. Za toto rozšírenie vďačím najmä diskutérom, ale aj autorom na najlepšom a najväčšom blogovacom systéme Slovenska. Ale aj inde možno nájsť také typy. Keď si rozhodíte siete po internetovej sieti, určite ich objavíte. Nebuďte prekvapení, ak nájdete aj takých, čo sa dištancujú sami od seba a od svojho narodenia.

"Netlač řeku, teče sama". Iné vyjadrenie zákona o zachovaní energie.

Stručne a jasne

Najdôležitejšou časťou článku je názov, potom prvý odsek. Tam sa dozviem, o čo ide, či mám čítať ďalej, skočiť na záver, či nečítať. Najlepšie články sú potom tie, kde autor v krátkom záverečnom odseku zhrnie svoju myšlienku (ak ju má). Tam netreba čítať dlhé tirády.

Dnes

Viem, aký je dôležitý názov článku, napriek tomu píšem Dnes. Konečne som dospel k prestávke v práci, ktorá ma už nejaký čas zamestnáva. Tá práca, matka pokroku (:-) nemusí byť nutne spojená s fyzickou námahou. Tá duševná tiež občas zrodí pokrok. Hodnotenie pokrokovosti a užitočnosti akejkoľvek práce je značne problematické. Ale tiež sa hovorí, že lenivosť núti lenivcov vymýšľať vynálezy na uľahčenie práce.

Niekedy pokrok vedie prvotne do záhuby. Napríklad také pokrokové zbraňové systémy. Súčasný trend je totiž taký, neničiť materiálové hodnoty, ale ani nezabíjať ľudí. Ľudia sú tiež vhodným materiálom, ktorý pri správnej manipulácii poslúži k tvorbe bohatstva víťazov. Hovorím, že zatiaľ je to tak, aj keď hodnota ľudského života vo vojne je vyvážená zachovaním vlastného.

V čase studenej vojny boli aj pokusy, zachovať materiálne hodnoty a zároveň hromadne zabiť ľudí. Mala k tomu slúžiť tzv. neutrónová bomba. Dnešné trendy vedú k rastu závislosti spoločnosti na informačných technológiách. Zoberte ľuďom počítače, platobné terminály, karty, vymažte záznamy v bankách, na serveroch, zmefunkčnite všetko v čom je elektronika (skoro vo všetkom) a máte vyhraté. Plač, škrípanie zubov a chaos.

Platí to, že čím vyspelejšia je technológia, tým je zraniteľnejšia. Vo vojenstve je to vždy tak, že žiadna zbraň sa nepoužije, kým proti nej nemáme vymyslenú ochranu. Preto zatiaľ arzenály jadrových bômb mlčia. Proti nim niet ochrany. Nedávno som sa dočítal, že aj proti "neviditeľným" lietadlám existujú radary, ktoré ich vidia. A je to. Dôležitý je moment prekvapenia a psychologický účinok na protivníka. Preto stále nové a nové verzie.

Kto je nám (im) dnes protivník? V bipolárnom svete to bolo jasné, východ proti západu a naopak. Jedna šestina sveta na jednej strane a ostatní na strane druhej. Dnes sme na jednej lodi, musíme sa biť medzi sebou, svoj so svojim. Zmysel vojny ako takej nám uniká. Armády strácajú prvotný obranný význam, stávajú sa poriadkovou políciou. Dnes je to tak. Kto má silu, má aj moc a má moc, ba čo by len moc, lebo kto má moc, ten chce najviac.

Zajtra

Čo bude zajtra? To niekto tuší, ale nikto to nevie s istotou. Hovorí sa, že netreba odkladať na zajtra to, čo môžeme spraviť dnes. Lenivci poznajú aj variant so slovíčkom pozajtra. Neodkladať na zajtra, čo môžem spraviť pozajtra. Ďalej sa to môže stupňovať popozajtra a tak ďalej až do nekonečna. Keď si poviem, že zajtra to urobím, tak sa mi v duchu vynorí niečo veľké, takmer nekonečný časopriestor. Ešte sa na to môžem vyspať. Zajtra je v mojom ponímaní času vzdialené ako svetelný deň.

Tá predstava priestoru, ktorý je predo mnou až do zajtra je neskutočne lákavá. Zajtra je skoro ako nikdy, zajtra vôbec nemusí prísť. Relativita času servírovaná  po sekundách však uberá z predstavy časopriestoru "zajtra". A pritom ide len o 24 hodín. Aký zmysel má teda urobiť veci dnes? Nepredbiehame tým čas, ktorý by sme mohli žiť? Veď ak to odložíme, hoc len na zajtra, získame deň pre seba. To čo je urobené, to sa stráca v minulosti. Vpred nás posúva len to, čo nás čaká. Len perspektíva zajtrajška je motorom života.