ČSR

Československá republika prešla za historický krátky čas, od 28. októbra 1918 do 31. decembra 1992, rôznymi metamorfózami. Keby bola vydržala, dnes by mala 93, skončila však vo veku 74 rokov. Včera v Lampe diskutovali aj o konci federácie Česka a Slovenska v roku 1992.Premietli aj dokumentárny záznam z rokovaní Federálneho zhromaždenia k tej udalosti. Dnes už našťastie nie sú ústrednou témou stanoviská za a proti rozdeleniu, už je čas pozrieť sa na tie udalosti s odstupom a historicky.

Zaujímavý bol ten dokument, vidieť vtedajších poslancov ako relatívne mladých ľudí, vrátane Klausa. Bol to čas, keď sa rozhodovalo o konci federácie, ale v podstate išlo už len o formu a detaily rozdelenia. Rozhodnutia o rozdelení sa pripravovali na oboch stranách dlho pred záverečnými formuláciami. Už od novembra `89 sa objavovali problémy vo vzájomných vzťahoch dvoch federatívnych republík, a akejsi asymetrickej federácii. Postupne narastala nervozita na oboch stranách a stupňovali sa vzájomné výčitky, kto na koho dopláca.

Bola to hektická doba, keď sa každý deň čosi menilo. Písala sa história záveru federácie ČSFR. Trvalo to tri roky a potom prišlo vyvrcholenie a uvoľnenie. Začala sa cesta dvoch samostatných štátov. Stále to nebola prechádzka ružovým sadom, vzájomné obviňovania a slovné útoky sa rozdelením neskončili. Na českej strane, celkom bezdôvodne, dlhšie pretrvávala akási urazenosť, povýšenectvo a vo vzťahu k Slovensku sa v médiách uplatňoval postoj, ako by Slovensko neexistovalo. Len pre negatívne správy sa našiel priestor.

Odporcovia rozdelenia na Slovensku sa pýtali, či sa tu teraz budeme mať lepšie, či už budeme mať menej problémov. Realisticky som na také otázky odpovedal, že až teraz nám začnú skutočné problémy. A bola to pravda. Chvíľu to vyzeralo tak, že medzi Slovenskom a západom je akási virtuálna železná opona. Vraj kvôli Mečiarovi. Nebola to pravda, bolo to pre iné ekonomické záujmy, ktoré Mečiar nebol ochotný naplniť. To ostatné už naši súčasníci poznajú ako zápas médií o demokraciu, ale stále išlo o to, ako hovorieval Václav Klaus, o peniaze až v prvom rade.

Patrí sa zaspomínať, boli to pekné časy v Československu. Lebo sme tam žili a boli sme mladí. V histórii neexistujú návraty po rovnakej trajektórii, vždy sa čosi mení. Dnes už naše televízie opäť spájajú talenty "Československa". Zdá sa, že to nikomu nevadí, veď kultúrne sme na rovnakej vlne, to je pravda. Len tie peniaze nás trochu delia. Po tohtoročnej dovolenke v Čechách mám pocit, že by bolo lepšie, keby sa už aj u nich platilo Eurom. Až potom by to bola paráda v strednej Európe. Žiadne "vekslovanie", rovnaké meny,  priame porovnávanie cien a súťaž, kto je lepší. Takto sme stále lepší my...

Jan Kraus vie čo hovorí

Výnimočne som si včera pozrel tú časť Adela-šou, kde ona akože griluje Krausa. Nič také sa však nekonalo, rozprával hlavne on a bolo to stále o niečom, ani slovo o ničom. To sa však o otázkach Adely nedá povedať. Recesiu zavŕšila žuvačkovou bublinou.

Tá relácia mi preto pripadla ako jedna veľká žuvačková bublina. Nepomohli ani traja vyvolení nahrávači v pozadí. Ba práve naopak, Sajfa použil medzi rečou jeden (a možno v relácii aj viac) hrubý krčmový výraz pri odovzdávaní svojej žuvačky do rúk protagonistky relácie. I tak sa hádam dá (relatívne) vyzdvihnúť hlavný predstaviteľ, že pozadie poklesne. Inak, je bohužiaľ pravda, že je to akýsi, dúfam že prechodný, módny trend.

U mňa je to jasné, dlho nebudem skúšať túto reláciu. Kraus absolútne obstál, keď nepodľahol bulvárnemu tlaku. Je zabávač a to je rozdiel. Mám dojem, že k Adele išiel v tomto čase hlavne z marketingových dôvodov, lebo od piatka začína svoju obnovenú "slovenskú" kariéru, tentokrát na TA3.

Cimpr-campr

Mám taký hlúpy zvyk, že sedávam v miestnosti kde beží televízor. Najradšej ho mám vtedy, keď je vypnutý zvuk. Dá sa vypnúť aj obraz, ale to ma napadne vždy až po TV novinách. Vypnutý zvuk je ideálny hlavne pri reklamách. Najväčším zlom na reklamách je ich neustále opakovanie, omieľanie do nekonečna. Tento mediálny prízrak som si prvýkrát uvedomil už v čase hlbokej totality. Vtedy bola v rozhlase moja najpočúvanejšia stanica "Hviezda". Bola to taká spravodajská a hudobná stanica, podobne ako mnoho dnešných, ak nie všetky.

Stávalo sa, že bolo treba urobiť dôkladnejšiu údržbu môjho ľudového vozítka značky SKODA, tak som sa na celé dopoludnie presťahoval do garáže, kde som vykonal všetky predpísané, aj nepredpísané úkony. Medzi tie periférne patrilo aj podoťahovanie všetkých skrutiek, aby auto držalo nasledujúcich 5 km pohromade. Len sa na to muselo ísť opatrne, lebo menej dôležitejšie skrutky neznášali veľkú silu a radi sa ukrútili. Ale nie o tom som tu dnes chcel uvažovať. Pri práci som počúval rádio, stanicu Hviezda.

Každú polhodinu sa opakovali tie isté nezaujímavé správy o tom, čo strana, vláda a Veľký brat... Reklamy vtedy ešte neboli v masovej miere ako dnes, ale tie opakujúce sa bezduché správy boli po niekoľkonásobnom vypočutí horšie ako reklama.

Naša reklama v televízii i v rozhlase je rovnako zameraná. Je bohužiaľ dosť podobná uponáhľanému životu a detinským naivným predstavám. Som presvedčený, že  ľudí najčastejšie zaujme práve svojimi negatívnymi stránkami. Tvorcovia reklám si asi myslia, že čím horšia a stupídnejšia reklama, tým lepšie.

Už dlhšie sa chystám urobiť recenziu reklamného vysielania. Zaznamenať všetky reklamy dňa, zhodnotiť ich úroveň, rozobrať a roztrhať ich na cimpr-campr.


 

Oblaky

Aj neúspech môže byť inšpiráciou k článku. Neúspešne som sa pokúšal poslať príspevok do diskusie pod článkom 4M "Nesťahujte dáta hore-dolu". V podstate išlo o to, že používanie "cloudu" na ukladanie objemných dát je náročné na čas a teda nabáda k nejakému rozumnejšiemu prístupu. Pre mňa nepochopiteľné je, že by som si mal z internetu niečo stiahnuť (napr. film) a potom si ho, pre prípad, odložiť na svoj "oblačný" priestor.

Mne sa celý tento systém "cloudu" zdá byť značne nejasný, ako z diaľky dobre vyzerajúce trasovisko. Lebo sa pri ňom nič nehovorí o dôležitosti vlastných dát, ako by bolo jedno, či ide o fotku z výletu, alebo nákres a popis vlastnej patentovej prihlášky pred jej podaním na patentový úrad. V tom je to klausovské "nedorozumění". Alebo inak povedané: niekomu je to úplne jasné a práve preto sa o tom nehovorí.
V realite aj v "oblakoch" musí človek vedieť čo robí, inak je zle. A v tom je, aká-taká istota. 

A ešte na záver malý citát sám zo seba, z neodoslaného diskusného príspevku:

"Za dôležité považujem tie dáta, ktoré sú mnou "vlastnoručne" zhotovené a získané vlastnou tvorivou činnosťou. Tie podľa mňa, nepatria na "cloud", lebo to odporuje základným princípom súkromného vlastníctva, na ktorom je založená spoločnosť."   

Čože je to päťdesiatka?

Zvláštny je ten čas. Ubehlo len 50 rokov a my sa opäť stretávame. Pritom to nie je tak dávno, v spomienkach sa vynárajú časy, keď sme sa trochu obávali skúšobnej maturitnej komisie, ale každý nejako inak. Ja som odložil bokom všetko, okrem ruštiny. Z tej som to mal nahnuté, lebo už pol roka pred maturitou som programovo zanedbával tento jazyk.

Prejavilo sa to aj na známkach, tak som si nemohol dovoliť žiadne maturitné zlyhanie. Ani ja, ani moja učiteľka si to nemohla dovoliť, preto mi pri ruskej gramatike výdatne pomohla s príčastím minulým trpným. To sa nezabúda. Aj tak dodnes neviem, čo je to, ale už to môžem prezradiť, všetko je premlčané. Na premlčanie študentských prehreškov stačí aj pol života, nieto skoro celý.

Je to v starej pamäti, ako sme vtedy vzájomne súperili a niekdy si aj pomáhali. Bolo nás 35, mali sme zložité vzťahy, niekto bol v pohode, na iného si bolo treba dať pozor, ale až teraz je jasné, že to bola dobrá škola do života. Nie je to tak dávno, čo som dostal záruku na moju šťastnú budúcnosť a potom to ostalo len na mojich pleciach. Tak to asi malo byť, život sa najlepšie učí natvrdo, hodením do vody.

Bol to osud prísnejší, ako vtedy prideľované umiestenky do zamestnania. Vyšlo to dobre, prežil som a aj som sa naučil plávať. Nesťažujem sa, lebo minulosť nedáva alternatívu. Tak sme sa aj včera, už po niekoľkýkrát stretli s minulosťou. Z našej triedy ostali len dve tretiny, ale sme stále tá istá 4. B. Stále sú to kamaráti, aj keď len na pár hodín a raz za 5 rokov, ale vtedy akosi naplno. Vďaka za to poznanie spolupatričnosti.

Tých pár hodín bolo strašne málo na rozhovory každý s každým. Nikto z nás sa nezmenil, každý je taký aký bol vtedy, len vlastné charakterové črty a životné čiary máme, istejšie ako v počítači, zapísané vo vráskach. Sme chlapi, čo vážia viac ako decká po maturite. Teda fakt je, že len dievčatá sú krajšie :). Tí odvážnejší z nás prežili svoj život v Kanade a teraz len kvôli chvíľke stretnutia s nami prileteli domov. Stať sa na chvíľu opäť členom triedneho kolektívu 4. B.

Rozhovory po 50-tich rokoch sú iné ako bývali predtým, už nevystavujeme svoje maximá životných úspechov na obdiv, už nás viac tešia vnúčatá a pokoj v duši. Osem z nás už odišlo tam, odkiaľ niet návratu. Som presvedčený, že sa tam stretli a stále si majú o čom rozprávať, na čo spomínať. Majte sa tam fajn. Určite spomínajú aj na tie šťastné roky mladosti, ktoré si teraz vážime oveľa viac ako vtedy.

Stále sme jedna trieda, stále sme tí istí, len už máme lepší prehľad o tom, čo je život. Ale učiť a stretávať sa budeme ďalej. Kým sa bude dať...