Závislosť

Ak sa človeku nedostáva niečo, na čo si zvykol na čom je nejakým spôsobom závislý, pociťuje to ako nepohodu a nespravodlivosť. Nerád ostávam v takomto stave dlhšie, lebo mám pocit, že mi čosi dôležité uniká pomedzi prsty. Chýba mi to.

Existujú rôzne náhražky, no tie nie sú rovnocenné originálu. Pred časom som kdesi (tu na okraji sveta) napísal, že život možno naplniť žitím, alebo čítaním kníh. Nie je to pravda, aspoň nie celá. Kniha je len slabou náhražkou života.

Podstatnou esenciou života je HUDBA. Hudba je nenahraditeľná pre naše zdravie, je  duševným vitamínom "C". Ak chýba dlhší čas, objavujú sa abstinenčné príznaky. Duša stráca imunitu. Bez hudby si človek často ani nezaslzí dojatím a dojatie je duševným adrenalínom.

Amerika je unavená

Rád píšem o svojich dojmoch z filmov. Ešte radšej píšem o prvých dojmoch, ak sú. Občas píšem aj o svojich povrchných dojmoch. V každom prípade sú to moje vlastné dojmy, od nikoho si ich nepožičiavam. Ktovie, kam by som mal zaradiť dojmy zo včerajšieho prideľovania Oskarov? Sú prvé, ale tak trochu aj povrchné. Napriek tomu si z nich robím ďalekosiahle závery.

Vo filmovom priemysle som v poslednom desaťročí (možno viac) zaregistroval nadvládu dynamickej kamery nad klasikou. Tá istá bláznivá dynamičnosť sa objavuje aj v zostrihu scén. Divák má dojem, že svet sa skladá z kratučkých okamihov a že profesionálna stabilná kamera je "out". V móde je "kvázi" amatérska kamera. Áno, je to móda. Už to obletelo svet, tá vlna zanechala stopu aj na Slovensku a v Česku tiež.

Včerajšia "oscarová" slávnosť mi dáva nádej, že táto hlúpa módna vlna upadá. Filmári sa vrátia ku svojim koreňom, prestanú sa módne opičiť po dynamike kamery a strihu. Hádam objavia stabilnú a dokonale premyslenú kameru a hádam opäť dospejeme k tomu, že filmy budú robiť hlavne herci a nie len štáb okolo nich. Tvár herca (dobrého) je totiž to, čo vyjadruje dušu a svet ľudí.

Dobrým príkladom takého prístupu je pre mňa slovenský film "Dom".

Trikrát a dosť

Zásada "trikrát a dosť" zavedená v trestnom práve vyzerá na prvý pohľad dobre a dokonca aj spravodlivo. Na druhý pohľad, teda z opačného konca spoločnosti, by mohla navodzovať atmosféru, že až pri treťom opakovaní zločinu rovnakej kategórie ide o ošemetnú záležitosť s nedoziernymi následkami pre páchateľa. Iste to tak naozaj nie je, ale ten pohľad môže dávať páchateľom akýsi pocit odkladu "definitívy".

Nie som potenciálne postihnuteľný touto zásadou, ale aj tak mám k nej spomenutú výhradu. Podobnú zásadu však uplatňujem aj ja doma v kuchyni. Pri čistení starých zemiakov uchopím každý zemiak trikrát a dosť. Prvým krokom je vyrezanie klíčkov a hrubých viditeľných  kazov na povrchu nožom. Druhou fázou je očistenie povrchu škrabkou. Nakoniec nožom dočistím všetky drobnosti, opláchnem a rozkrájam do hrnca.

Zatiaľ sa nenašiel nikto, kto by proti tomuto postupu "trikrát a dosť" protestoval. 

Večné istoty

Donedávna existovala jediná istota a tou bola nemenná a neprekročiteľná rýchlosť svetla.Vedci, túžiaci po nových objavoch, ju spochybnili. Dnes už ani to nie je isté, vraj išlo iba o chybné zapojenie káblov. Negácia negovanej istoty znamená jej návrat?

Kde už je Archimedes, čo žiadal iba pevný bod, aby mohol pohnúť planétou Zem? Iste netušil, že svetlo je niečo, čo okolo nás lieta rýchlosťou 299 792 458 metrov za sekundu. Samozrejme iba vo vákuu a iste len cez deň, lebo v noci svetlo spí ako slnko. Žiarovky sa nepočítajú...

Sedíme a nestačíme sa čudovať, ako sa ohýbajú základné pravdy. Všetko je relatívne, aj "Homo erectus", čo sa zmenil na "Homo sapiens" už nie je to čo býval. Zliezli sme zo stromov a začali sme chodiť. Myslíme, teda si myslíme, že sme. A sedíme. Nielen v base, sedíme vždy a všade, pri každej príležitosti.

Vítame návštevu a prvé čo jej núkame: "Sadnite si, prosím". Často sedíme so založenými rukami a chodíme na rôzne "sedenia". Hádam iba niektoré recepcie, vďaka "švédskym" stolom sa konajú postojačky. Sedíme vo vlaku, v autobuse a najmä v aute. Tam asi najviac. Na koni sedia už iba výnimočne úspešní jedinci. Z výšky hľadia na svet pod nimi.   

Už teda nie sme "erectus", rôzne sa ukláňame a veľa spoločensky i nespoločensky sedíme. Mýlime sa, ak sa nazývame "Homo sapiens". Mýli sa aj Wikipedia keď píše, že Človek rozumný je jediný žijúci druh človeka, že ostatné druhy vyhynuli. Zdá sa však, že v detailnom pohľade sa "Človek rozumný" vyskytuje zriedkavejšie, ako by sa zdalo.

Budíček...

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo.

Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.

Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.

Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.

Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.

Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.