Cesty za zdravím

Nedávno som absolvoval krátky rozhovor so susedom na priedomí. Bol si zafajčiť (lebo je ešte mladý). Ja som dal definitívnu bodku za fajčením v deň svojich 40. narodenín a dobre som urobil. Mohlo to byť aj skôr, mal som dvakrát výpadok z fajčenia, že som nefajčil celý rok, ale vrátiť sa k tomu bolo (v tom čase) veľmi ľahké. Dnešné (parné) elektronické cigarety, to je niečo strašne škaredé. Mne to pripadá, ako by sa fajčiar vrátil do čias parných lokomotív.

Na úvod som zašiel príliš ďaleko do histórie. Náš sused našťastie nefajčí tie moderné chemické vyvíjače pary, ale klasické cigarety. Neviem, akú značku, ale to už ani nechcem vedieť. Na zábradlí má špeciálny popolník, ktorý je stále plný. Pozitívom je, že nefajčí doma (ako my, kedysi), ale na čerstvom vzduchu pred domom (a čo zelený údel?). Aj tak sa trochu čudujem, keďže je zdravotník a dokonca pracuje v  RZP (112). Debatovali sme len krátko, lebo sa ponáhľal na nočnú. Aktuálne zdravotnícke problémy sme nerozoberali, aj tak to vždy skončí na zvýšení platov a všetko je jasné.

Moje skúsenosti s lekármi, aj so sestričkami a vôbec so zdravotníckymi zariadeniami sú na 99 % pozitívne. Dokonca si rád posedím aj v čakárňach u lekárov, tam sa dajú zbierať zaujímavé námety na krátke poviedky, alebo len tak na uvažovanie o živote. Pre môjho suseda zdravotníka som vybral z wabovín zopár starších článkov o doktorských čakárňach, o lekároch, sestričkách a podobne:  

Kladivo na virózu  (2008)
S príchodom voľných dní prišla na mňa viróza. Ohlasovala sa miernymi príznakmi už v práci, ale včera vrcholila. Povedal som si, že potrebujem pokoj a teplý čaj s energetickými prísadami, tak som si vzal voľno aj na piatok a kurírujem sa...

3 plus jeden  (2007)
Čože je to päťdesiatka... Spievaval si kedysi F. K. Veselý. Niekedy si človek vypočuje aj to, čo nechce. Čakal som dnes u lekára, keď sa spoza rohu ozvalo hlasné zvítanie dvoch starých známych. Cestovali spolu v autobuse, ale spoznali sa až v čakárni, tak si vymieňali dojmy zo stretnutia...

Kontrola  (2012)
Bol som u doktora, veď každý tam raz musí. Nebol to obyčajný lekár, ale špecialista. Keď prišla reč na poisťovňu, upozornil ma, že v prípade zmeny špecialistu sa najprv musím od neho odhlásiť. Nerátam so zmenou, veď ani nemám dôvod, má sympatickú mladú sestričku, tak prečo pokúšať osud. Pravdou je, že som sa zatiaľ nepreukázal žiadnou pozornosťou a napriek tomu ma majú radi. Teda aspoň tá sestra, dúfam...

Všedný deň  (2009)
A je to tu, konečne začínajú všedné dni. Už ma nerozhádže ani voľba prezidenta, lebo mi je to všetko jedno, zapovedal som sa, že sa už s nikým nebudem hádať, ktorý kandidát je lepší, alebo krajší (vsjo jásno, načem bukvy?). Nebudem už robiť pozitívnu propagáciu žiadnemu z nich, taký pozitivista neexistuje...

Extrakcia  (2009)
Práve som si prečítal článok istého zubára z Austrálie, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, žijúcich na hranici chudoby...

Experimentálny dôkaz  (2009)
Ráno som bol v nemocnici na preventívnej prehliadke, ale do 14-tej hodiny som sa k svojej lekárke nedostal. Nakoniec vyšla sestra, že doktorka je už unavená a končí, ale že príde jej syn, ktorý je tiež lekár a bude pokračovať on. Tak som čakal ďalej, až kým ma doktor nezavolal. Zvláštne bolo, že to bol urológ a všetci mu hovorili súdruh doktor...

Cigarety

Fajčenie, kedysi tak rozšírené, už našťastie upadá do zabudnutia. Tiež som kedysi dávno fajčil, s malými prestávkami, takmer 20 rokov. Skončil som jedného pekného dňa, keď som si povedal, že už mi fajčenie neprináša nič nové a to staré nestojí za (budúce) zdravotné problémy. Zo dňa na deň a ešte pol roka som mal abstinenčné príznaky. Vydržal som a som rád, že fungujem na čistý vzduch. 

Fajčenie postupne vymizlo aj z filmov a televíznych seriálov (zdá sa, že je to minulosť). Až donedávna. 

Elektronická cigareta je zariadenie, ktoré bolo vyvinuté a patentované v Číne v roku 2006. Toto zariadenie vytvára aerosol podobný cigaretovému dymu ohriatím kvapalnej náplne. Tento aerosol potom užívateľ elektronickej cigarety vťahuje do pľúc a vydychuje. (wikipédia)

Z definície je jasné, že vlastne ide o vdychovanie nejakých pár, či aerosolu. To môže obsahovať nejaké prísady, ale o tom som sa veľa nedozvedel. Píše sa len, že obsahujú nikotín a niekoľko iných látok. Útechou má byť, že vraj, z dlhodobého hľadiska  sú e-cigarety oveľa bezpečnejšie ako fajčenie. 

V každom prípade sa mi to na TV obrazovke, vo filme, či v seriáli, ako bývalému fajčiarovi, nepáči. Okrem toho, to vyfukovanie pár mi pripadá značne neprirodzené a vôbec netuším, prečo sa to zrazu začína objavovať na televíznych obrazovkách. Vlastne tak trochu tuším...  

Varené zemiaky

Varené zemiaky sú novým úzkym profilom reštaurácií na Slovensku. Stalo sa mi už 4x (na rôznych miestach), že mi namiesto varených zemiakov priniesli bravčový rezeň s hranolkami, opekanými zemiakmi, alebo s "americkými". (Batáty ešte našťastie nie). Dúfam, že v tom nie je žiadna politika. Štatisticky je to len kvapka v mori, ale už na ďalší prieskum tejto otázky nemám chuť (dám si palacinky), varené zemiaky nechám na amerických vedcov...  

Čiste technicky, s varenými zemiakmi je robota, treba vodu, v ktorej sa varia priviesť do varu a držať ich tam cca 30 minút (energetická náročnosť). Samozrejme, že vodu nemožno zabudnúť posoliť, inak zemiaky nemajú chuť. Naopak, opekané, americké zemiaky a hranolky sú asi uskladnené ako polotovar v mrazničke, stačí vybrať príslušnú dávku a hodiť ju do stále rozpálenej fritézy (predpokladám) a za chvíľu to môže ísť na tanier. 

Ale k vyprážanému rezňu sú hranolky, opekance, či americké zemiaky suché a dvojnásobný horor. Najlepšia je zemiaková kaša (ale proti "gustu" a chuti nikoho nič nemám :).

Ruská zmrzlina v úvodzovkách

Inšpiroval ma zaujímavý článok na webe, ktorý radšej nespomeniem a písalo sa tam o Ruskej zmrzline v súčasnosti:  

"Jednalo se o jakousi směs cukru, našlehaného ztuženého tuku a vybraných chemických dochucovadel, to vše sevřeno mezi dvě oplatky. Oplatky chutnaly jako kartonový papír a to mezi tím jako izolační pěna s cukrem."

Skrátka, že už to nie je to, čo bývalo. Neodolal som a kúpil som aktuálnu Ruskú zmrzlinu aj ja. Zjedol som ju, ale teraz musím konštatovať, že ten český gurmánsky popis jej konzumácie a chuti je veľmi blízko pravdy. Premenujte toto čudo na Ukrajinskú zmrzlinu a Ukrajinci vám nepoďakujú. Pokiaľ výrobca neprejde na iné suroviny, prípadne aj na inú technológiu, môže to premenovať ako chce, a nič sa nestane, ani politika nepomôže. 

Čakáreň

V čakárni u lekára sa pacient vždy niečo dozvie. Ako dnes, že celé Slovensko je choré, že máme chorú vládu. No neviem, keď v televízii po telesnej stránke vyzerajú normálne, až na to, že do tváre im nevidieť. Keď však povie doktor, že všetci sú chorí, otázna je už len diagnóza. Máme odborníkov na všetky choroby, treba to liečiť. A aká je potom naša diagnóza?

Sloboda

Sloboda je to, o čom sa veľa hovorí, ale málokto si pod tým predstavuje to isté. Absolútna sloboda človeka môže existovať len na opustenom ostrove. V spoločenstve ľudí je sloboda vždy relatívnym pojmom. Preto boli vymyslené základné ľudské práva. Sú to tie, ktoré  prislúchajú každému človeku od narodenia. Z toho je jasné, že človek je slobodný len chvíľu po narodení, potom sa musí prispôsobovať výchove rodičov, školy a iných okoloidúcich.

Neskôr ho vychováva ulica aj ihriská. Keď začne rozumieť materinskej reči a iným rečiam, naučí sa čítať, začnú ho vychovávať knihy, noviny, časopisy a najmä elektronické médiá a internet. To už je paľba ako na frontovej línii. Vtedy je už sloboda v háji zelenom. Trochu z nej sa zakuklí niekde v hlave, trochu v srdci a kopa slobody ostane v bruchu, lebo "proti gustu žiaden dišputát"... 

Dospelák sa začne prispôsobovať aktuálnej vláde, písaným aj nepísaným zákonom, zákonom globálnym, aj všetkým fyzikálnym a vesmírnym zákonom.

Sloboda sa začne vnímať ako značne relatívny pojem. Rešpektuje okolie, susedov, spoločnosť reprezentovanú štátom a rôznymi spoločenskými organizáciami, dokonca aj tzv. "neziskovými" organizáciami. Nastupuje fáza života, kvôli ktorej to všetko robíme, byť osožným spoločnosti - mať vlastné deti, vlastné pracovné zaradenie. Pracovať vo firmách 45 rokov pri páse, pri stroji, alebo pri počítači, ktorý sa na rozdiel od obsluhy, stále aktualizuje.

Záverečná fáza, ktorej sa kedysi hovorilo "zaslúžený odpočinok" môže skončiť ako depozit v špecializovanom zariadení. Slobodné okolie začne bedákať nad najohrozenejším typom človeka, preto mu poskytujú výhody prednostného špeciálneho ošetrenia. Nemám na mysli eutanáziu... Úplne nakoniec sa dosahuje absolútna sloboda pod heslom "odpočívaj v pokoji".

Správna chôdza

Nebudete veriť, ale správna chôdza je tiež predmetom rehabilitačnej telesnej výchovy. Nielen chôdza, ale aj správne sedenie a ležanie. Zdá sa, že to všetci ovládame, ale teoreticky a prakticky každý človek chodí po svojom a inak. Každý má svoj štýl, svoje prešľapovanie, svoje knísanie a tak podobne. Niekto zabúda správne prenášať váhu, iný málo ohýba kolená a tak podobne. 

Mal som kolegu, ktorý chodil tak, že najprv hlava a telo a nohy až potom doháňali jeho tempo. Proste, bol taký dôležitý, že všade sa ponáhľal až ho jeho nohy nestačili dobiehať. Napriek tomu, akýmsi zázrakom udržiaval svoju stabilitu.

V rehabilitačnej čakárni sedela včera, o dve stoličky ďalej, jedna mladá pani, ktorá už asi absolvovala sériu cvičení správneho sedenia. Jej chrbát útlej postavy bol rovný ako pravítko. Jej výhodou bolo, že prsia ju príliš nezaťažovali, len tak akurát. To ja sa musím kontrolovať, aby som hlavu dvíhal pohľadom do výšky  "prvého poschodia", ako nás učila rehabilitačná sestra.

Myslím si, že rozdielnosť chôdze je u ľudí prirodzená. Je v nej vplyv okolia, profesie a dobre, že je to tak. Takto môžeme už z diaľky rozoznávať svojich známych podľa spôsobu, ako sa pohybujú. Je to súčasť "vlastnoručného" podpisu každej osoby, hlavne v tejto "orúškovanej" dobe. Choďte teda narovnaní, ale dajte o sebe tak trochu vedieť aj svojim vizuálnym "podpisom".

Čakáreň špeciál

Dva týždne som chodil do špecializovanej rehabilitačnej čakárne. Sedával som na pohodlnej stoličke a predo mnou na stene visela reklama na "plynové injekcie", "kineziotaping" a "systém SM". To sa mi každý deň zapisovalo do očného pozadia, aj som si to preštudoval, čo je to a na čo je to dobré. Na mne to, našťastie, neskúšali. Mal som jednoduchšie, celkom príjemné procedúry, ktoré platí poisťovňa. Aj tak som sa druhý týždeň radšej posadil oproti nápisu "Hasiaci prístroj", len tak, pre zmenu.

Rehabilitačné stredisko ma vrátilo do minulosti, keď som tam občas chodil ako zamestnanec firmy ponaprávať si následky sedavého zamestnania. Tentokrát som si nechal naprávať zlozvyky z ničnerobenia a zo sedenia pri počítači, čo je, z hľadiska kostí, kĺbov a svalstva, skoro to isté. Alebo je to oveľa horšie, ako robiť niečo užitočné prostredníctvom telesných štruktúr. Ani sem už toľko nepíšem, ale o to viac čítam. A je to škoda, lebo občas mám dobré nápady, aj lepšie ako tento...   

Bazén na cvičenie (plávanie) mi okrem "pracovnej" minulosti pripomenul aj obdobie dospievania. Vtedy bola voda na kúpalisku, či v jazere, tou pravou životnou inšpiráciou a vitálnym prostredím. Veď dievčatá v plavkách a tak podobne... Na jazere bývalo plávanie vzrušujúce pre jeho veľkosť a isté riziká, kúpaliská zase mávali nezameniteľný "odor" chlórovanej vody. Dnes by sa to mohlo nazvať "aromaterapia".  

Vo vani s mohutnými podvodnými tryskami mi chýbala hudba, aj keď v hukote vodopádu by ju sotva bolo počuť. To mi zase pripomenulo soľnú jaskyňu v istých kúpeľoch na východe, kde bola k pokojnému relaxu s dýchaním slaného vzduchu pustená na pozadí "ezoterická" hudba. Príliš mi nesedela, tak som v tej jaskyni vymyslel špeciálny audio scenár s pracovným názvom "les a ja". To je ale na dlhšie rozprávanie, tak možno inokedy. Záujemcom predám licenciu, ohláste sa.

Ďalšia oblasť mojich spomienok je spojená s občasným pobytom v tomto rehabilitačnom zariadení v minulosti a sú to ľudia, teda sestričky, ktoré už majú veľmi dlhú prax a ešte stále sú v plnom nasadení a stále sa vedia aj usmievať, napriek tomu, že sú tam celý deň ako na kolotoči. Podobne sa už snažia aj nové, mladé a štíhle sestry. Pred rokmi som mal nepohyblivé rameno a po rehabilitačnom cvičení na tomto oddelení sa všetko vrátilo do normálu a ruka je dodnes ako nová.

Človek, teda pacient zažije v čakárni všeličo. Ľudia bývajú zhovorčiví, no teraz je tu taká zvláštna doba, všetci sme zahalení, maskovaní respirátormi na najdôležitejšej časti tváre. Ľudia už toľko nehovoria, komunikácia viazne. Učíme sa rozprávať očami. Proste sci-fi. Najlepšie je vo vode, tam sme odhalení (čiastočne). Tých 15 minút v bazéne je najlepších na spomínanie.

Som vďačný pani doktorke, ktorá nás dôkladne, ale s porozumením "preklepla" pri vstupnej prehliadke a naordinovala nám potrebné rehabilitačné procedúry. Našťastie, nie je taká rázna, ako pred viacerými rokmi jej predchodkyňa, spomínam si, bolo to v roku 2009.  

BMI radí

Nie že by som bol závislý od rôznych matematických výpočtov, tobôž nie od výpočtu indexu telesného stavu. Veď je jasné, že nie telo, ale duch robí človeka múdrym... Občas sa postavím na váhu. Leží v spálni, hneď veľa mojej postele, tak prečo nie. Nie vždy ma poteší. Aby som povedal pravdu, ešte nikdy ma nepotešila. Stalo sa to len výnimočne, po dlhšom pobyte v nemocnici. Vtedy mi ukázala o 5 kg menej ako je moja norma.

Pod pojmom "moja norma" rozumiem úroveň, na ktorú som sa dostal prirodzeným spôsobom, ako živý organizmus, ktorý rastie a rastie kým žije. Hrozivejšie je, ak človek zistí, že oblečenie, ktoré má rád, ho už nemá rád, lebo tu tlačí, tam je tesné. Vtedy treba obnovovať šatník. To aj niečo stojí a za tie peniaze by bola kopa dobrého jedla, aj piva na zapitie. Nuž ale, proti životu sa ísť nedá. Možno len mierne, striedmo jesť, aby sa človek cítil trochu lepšie.

V tom je problém. Keď už človek dospeje, nemal by tak prudko rásť ako v mladosti. Nedávno som stretol bývalého kolegu, prejavil sa trochu nevychovane. Spýtal sa ma, ako sa mám a vtom  mu padli oči na moju stredovú časť tela a hneď si aj odpovedal, že iste dobre. Celkom ho chápem, lebo tiež sa občas prejavím takto nevychovane. Tentokrát sa ma to ale trocha dotklo, lebo pri svojej osemdesiatke ten kolega vyzerá ako atlét. Zapôsobilo to ako úder pod pás, lepšie povedaní, priamo na pás.

To ako človek vyzerá v brušnej časti iste svedčí aj o tom, ako sa človek pohybuje, či akú namáhavú prácu často vykonáva. Ten môj kolega toľko manuálnej práce nemá, ale pravidelne športuje. Je to v jeho povahe. Pohyb však nie je všetko. Športom sa dá dopracovať aj k rôznym úrazom a rýchlemu opotrebovaniu práve tej telesnej schránky. Takže so športom treba opatrne zaobchádzať. Nájsť si svoju správnu mieru, hlavne u nás usedených. Nedávno som sa opäť začal pokusne vážiť a ako vážený člen rodiny som hneď začal jesť o poznanie menej. A prejavilo sa to už o pár dní na mojom BMI.

Sedavý spôsob života je značne "zcivilizovaný" spôsob prežívania druhu "homo sapiens". Na prácu už máme zväčša stroje, tak iba myslíme a myslíme tiež, že preto sme. Na druhej strane, človek moderný a konzumný pri dlhšom sedení pociťuje túžbu pohybovať sa. A tak čo chvíľa, to vstáva od počítača a začne sa pohybovať. Zmysluplný pohyb najčastejšie smeruje do zariadenia zvaného "chladnička". Kruh sa uzatvára. Po konzumácii pohyb končí a začína sa fáza, ktorá je opakom bdenia, teda spanie zvané siesta.

A je to tu, BMI stúpa a stúpa. BMI kalkulačka (na konci tejto stránky, alebo tu aj s popisom) vám po zadaní vašich parametrov napíše, v lepšom prípade, toto:  

"Váš obvod pása začína byť neprehliadnuteľný. Bude vhodné, ak veľmi mierne upravíte svoje návyky. Mierna redukčná diéta by vám mohla pomôcť, ale chudnite pozvoľna, nie viac ako 2 kg za mesiac. Mali by ste začať celkom systematicky jesť (hahaha) a to v piatich dávkach denne."

 

Kalkulačka nevie, že ja jem aj šesť, ba niekedy aj osemkrát denne...

 

Budíček...

Ja čas, po čase napísať niečo o ničom, lebo nič o niečom tu už bolo.

Tak som to zložito uviedol, že som medzitým zabudol, o čom to malo byť. To je asi nedostatok nás mysliteľov, že máme veľa myšlienok a niekedy nevieme vybrať tú správnu v pravý čas. Včera som mal len dve myšlienky, tak bolo ľahké zaumieniť si, že "zajtra o nich napíšem". Dnes mám najmenej tri, len neviem o čom sú, lebo mi uniká prítomnosť do minulosti.

Kašlať na myšlienky, skúsim napísať niečo len tak, bezmyšlienkovite. Písať bez myšlienky je podobné, ako zverejniť fotografiu bez obsahu. Mohla by mať správnu kompozíciu, technickú úroveň, ale keď tam nie je nič čo by upútalo zrak, je to zlá fotka. A tu, keď chýba myšlienka, je to zlý text.

Najradšej píšem o knihách, lebo v nich je život a myslenie autora. Aj o ľuďoch v čakárni u lekára sa dobre píše. Niekedy je čas na pozorovanie až pridlhý, včera som bol podozrivo rýchlo vybavený. Až tak, že som sa slečny v červenom a s knihou od Chaima Potoka nestačil povypytovať na všetko, čo som chcel.

Našťastie som jej nestihol dať ani odkaz na tento blog, teda môžem smelo napísať, že bola celkom sympatická. Tá slečna. Včera boli všetci sympatickí. Aj doktorke som prezradil, po odbornom vyšetrení, že je sympatická. Nie tak priamo, ale širokým oblúkom. Že to správne pochopila, prezradil jej úsmev, aj úsmev ambulantnej sestry.

Odchádzam s myšlienkou, nabudúce si lepšie strážiť myšlienky.

Investovanie v čakárni

Opäť som sa zúčastnil na pozorovaní pacientov v čakárni našej doktorky a zároveň na pracovnej konferencii. Bol som objednaný na desiatu hodinu, ale pre istotu som prišiel o hodinu skôr a aj tak som skončil ako posledný vybavený pacient o pol štvrtej odpoludnia. Na troch ďalších smútiacich pacientov sa už neušlo.

Bolo to zvláštne, trochu iné ako obvykle. Sadol som si najprv k najkrajšej žene v čakárni, aj keď čítala knihu a hneď som s ňou začal nadväzovať nezáväzný rozhovor. Slovo dalo slovo a o pol hodiny, keď som sa spýtal na meno, vysvitlo že je to dcéra môjho bývalého kolegu. Tiež som sa predstavil a nakoniec sme skončili medzi priateľmi na facebooku.

Tesne pred poludním sa vo dverách objavil môj šéf, s ktorým som mal po vizite dohodnuté pracovné konanie. Ukázalo sa, že ma nejde súriť, ale tiež prišiel ako pacient. Tak sme napokon, až do chvíle keď ma doktorka zavolala, pracovali. Dnes sa to dá. Pracovať sa dá v sede, aj za pochodu.

Môj vedúci si vybavoval telefonáty každých 15 minút a medzitým sme rozoberali problematiku stredných zdrojov znečisťovania ovzdušia v džungli právnych predpisov. Je to vraj tak, že bez mačety sa cez naše úradné pralesy nedá prejsť. Chvíľami sme zapájali do diskusie aj ostatných účastníkov konferencie, aby nemali dlhú chvíľu.

V kultúrnejších krajinách to vraj funguje tak, že projekt sa zrealizuje a keď je hotový, príde ku kolaudácii pri ktorej musí investor preukázať dodržanie všetkých noriem a platných pravidiel. Ak obstojí, môže začať vyrábať. Ak nie, má smolu, nadarmo vyhodil peniaze.

Naša právna logika je taká, že najprv treba schváliť projekt, integrovane aj stavebne a vybaviť stavebné povolenie. Až potom môže začať realizácia. Má to svoju logiku, ale tú socialistickú z minulosti, keď všetky investičné prostriedky patrili štátu, tak si ich takýmto postupom chránil. Ale už je 20 rokov po...

Stretneme sa v lese

Od zajtra začínam chodiť, tak ako si to vyžaduje môj človečí stav. Áno, aj váš. Vraj by sme mali denne urobiť 10 tisíc krokov pre udržanie zdravia, ale radšej 15 tisíc. Ľuboš Dojčan vo svojom článku odporúča 6 symbolických organizačných krokov k naplneniu tohto cieľa.

Tvrdí, že je lepšie chodiť do obchodu na menšie nákupy a častejšie. To beriem, už si nebudem písať lístočky a čo zabudnem, pre to sa znova vyberiem do obchodu. To sa zase nachodím...

V druhom kroku radí nechať auto v garáži a chodiť verejnou dopravou. To neberiem, lebo ani neviem čo je to verejná doprava. Veď ja mám do garáže dosť ďaleko, tak je auto zdrojom ďalších mojich užitočných krokov... Tiež radí zabudnúť na výťahy a chodiť pešo po schodoch. Iste býva na prvom poschodí, to sa mu ľahko radí, ale čo keď niekto býva na trinástom?

Neseďte, keď môžete chodiť, to beriem, veď keď chodím, tak nesedím. Dokonca aj pri telefonovaní chodím, v tom som celkom dobrý. Nikdy som síce netelefonoval dlho, ale teraz keď sú tak lacné hovory, doprajem si aj diaľkovú telefonickú konferenciu.

Jednu vec neviem zmeniť a tou je práca pri počítači, pri tej sa ťažko stojí. Ale možno by sa aj to dalo vyriešiť, keby som si zohnal taký kecpultík, aký používajú americkí prezidenti a namiesto čítacieho zariadenia si tam namontovať monitor...

Piaty tip ignorujem celý, psa si nekúpim. Možno až vtedy, keď budem mať vilu v nejakej slušnej vykričanej lokalite. Aby som sa stal psím sluhom, to teda rozhodne odmietam a nie som sám. Nedávno som čítal na internete takú psiu psychológiu, podľa ktorej domáci miláčikovia terorizujú svojich milujúcich majiteľov. Tak to nie, zvlášť teraz, keď svet zápasí s terorizmom...

Posledná rada ma tiež príliš neláka, vysadiť si trávnik a potom ho kosiť do zblbnutia ako bežný Angličan, čo chce mať pred domom anglický trávnik. Ja mám radšej vo všetkom slovenskú prirodzenosť a na trávniku, hoc aj tú našu naviatu lúčnu zmes. Veď aj tak sa často píše: nešliapte po trávniku, tak si to radšej odchodím niekde v lese.

Už aby prišla jar, lebo na lyžiach nerád chodím. Dúfam, že sa tam v lese čoskoro stretneme.

Zdravie a mediálny humor

Relax...

Opäť som tu a rekapitulujem si udalosti posledných dní. Po prvom dni rehabilitácie, som bol mierne unavený, ale včera som už pozoroval zvláštny jav. Keď som kráčal zo strediska, uvedomoval som si to jemné príjemné chvenie svalstva nôh s pocitom istoty, že kráčam na súhre svalov a nie na kostiach obalených mäsom...

Moje rameno, vďaka ultrazvukovej masáži a rašelinovým zábalom tiež získava svoju starú hybnosť, rozšírilo si svoje limity, za čo ma moja doktorka o dva týždne iste pochváli. Chválim si hlavne podvodnú masáž na novom zariadení rehabilitačného strediska, a samozrejme plávanie v bazéne, to je bodkou za perfektným relaxom, aj vďaka príjemným sestričkám.

Opäť som si obnovil prax môjho vlastného plaveckého štýlu rýchleho plávania, z čoho mám radosť a dávam si predsavzatie, že v plávaní budem pokračovať vo veľkom plaveckom bazéne. Dopracovať sa k vlastnému štýlu plávania, považujem za svoj novátorský úspech. Nie, nemám to patentované, kto chce môže sa prísť pozrieť o dva týždne do veľkého olympijského bazéna na bezplatnú ukážku a prevzatie licencie :)

Mediálna patapolitika...

Nemohol som toto dnešné malé pousmiatie označiť ako politika, lebo je to pre osoby znalé skôr oblasť humoru v tomto priestore (okolo GPS 48°N, 17°E). Správa z médií: "Slovensko kleslo v slobode tlače o 37 priečok". Pre dnes končím a čakám ako zareaguje slovenská pobočka "tej organizácie" na moju mediálnu slobodu prejavu. Predpokladám že skočím o 37 priečok vyššie.

Vina a trest

Mal by som sa vrátiť na zem, vyjadrovať sa jednoduchšie, sedieť pri počítači vzpriamenejšie, žiadne nakláňanie, nedajbože pozeranie bokom na monitor, či sledovať blogy v polohe ležiaceho strelca. Škodí to. Musím sebakriticky priznať, že občasné cvičenie nič nerieši, keď sa celý deň pri stole rôzne krčím a vykrúcam. Hádam ma nasledujúca rehabilitácia naučí vážiť si prirodzené polohy.

Svoje poučenie čerpám tentokrát od lekárky, špecialistky rehabilitačného oddelenia nášho strediska. Dal som sa k nej odporúčať, nevediac čo ma tam čaká. Keď som sa jej posťažoval a opísal svoje boľavé miesta, zacvičila s mojimi ramenami a spustila svoj monológ.

- Všetci ste pohodlní a leniví, čím starší, tým lenivejší. Nemáte správne návyky a potom sa sťažujete, že vás niečo bolí.

Mea culpa, mea maxima culpa... V tom prívale múdrych slov, poučení a výčitiek som klesol na pacientskú stoličku a len som civel na tvár doktorky, ako by som hluchonemo odzeral z jej pier.

- Keď vás bolí ruka, myslíte si, že je to len ruka. Nie je to tak, ak bolí ruka, bolí celé telo a všetko aj tak pochádza z krčnej chrbtice, nesprávne používanej hlavou...

Oprel som sa o stôl, ako mám vo zvyku, pre lepšie sústredenie.

- Neopierajte sa, sadnite si rovno!

Opäť som sa vystrel do zvislice a poslušne som pritakával ďalej. Poviem vám, že to bolo ako sprcha, akú som si vari zaslúžil už dávnejšie. V tej chvíli spadla zo mňa všetka lenivosť, ostala len vina a vina, no aj tak som sa tešil na príjemnú stránku rehabilitácie, keď si budem lebediť na lôžku, vyhrievaný horúcim zábalom na citlivých miestach kostry a kĺbov.

Potom sa nechám nadnášať vzdušnými perličkami a masírovať podvodnou tryskou... Tú masáž mám najradšej. Na záver kúry si jemne poplávam v krátkom bazéne s príjemnou vodou v slastnom stave bez tiaže, vdychujúc vodné pary ako vôňu mladosti. Božské uvoľnenie. Každý deň, najmenej o tri hodiny menej času stráveného pri monitore. Taký trest beriem s potešením...

Šaty a človek

V predchádzajúcom článku som sa zaoberal pohľadom na ľudskú nahotu, niekto by si mohol myslieť, že som propagátor nudizmu, ale nie je to tak. Som individualista a patrím k plavkovej väčšine. Všetky spolky, hoc aj na základe nahoty, sú mi proti srsti, som ochotný združovať sa len do relatívne voľných a oblečených spoločenstiev.

Výchova nepustí, v otázke FKK som neutrál, ktorý síce patrí k tradičnej väčšine, ale nemá podstatné výhrady proti inej kultúre prirodzenej voľnosti. Pravdou je, že kultúra "naturizmu" pri pohľade z vonku má istú príťažlivosť (možno neopodstatnenú), ako som to načrtol v predchádzajúcom článku...

Na isté vyváženie by som teraz rád opísal svoj dojem z iného priestoru, ale v podobne ľudskej záležitosti. Bolo to na termálnom kúpalisku s vynikajúcou horúcou vodou, ktorá má podobné zloženie ako voda v Mŕtvom mori a je na isté spektrum chorôb liečivá.

Bolo to moje prvé plávanie v tomto roku, tak som si to patrične užíval, ale aj posedenie v preplnených bazénoch s horúcou morskou vodou na moju kostru pôsobilo blahodarne. Z dlhej chvíle som pozoroval ľudí a robil som si malú súkromnú štatistiku o obraze československého (...) národa, lebo také býva zloženie návštevníkov kúpaliska.

Vyšlo mi to tak, že prevládajúca väčšina nás sú ľudia stredného a vyššieho veku, zväčša chlapi s pupkami, s boľavými chrbticami a plešinou, alebo so šedinami. O ženách v tejto vzorke tiež nemožno povedať, že sú štíhle a mladistvo krásne, aj keď vcelku zásadne krajšie ako muži, čo je pochopiteľné...

Samozrejme, že je to dané liečebným charakterom kúpeľov, kde si poväčšine chodia ľudia liečiť neduhy nadobudnuté opotrebením prácou, nesprávnymi návykmi a tiež aj vekom. Túto súkromnú mini štatistiku som tu uviedol s cieľom priblížiť dané prostredie, v ktorom sa tentokrát moje pozorovanie uskutočnilo.

Naskytol sa mi tam v hojnom počte pohľad na ľudí v strednom veku a starších, zväčša s nadváhou a poznačených životom. V plavkách. Vnímal som ich stav s pochopením a realisticky, lebo už začínam chápať aj ja, o čom je život...

Zaujímavý zlom nastal, v čase odchodu, keď sa výletníci prezliekli z plaviek do civilného oblečenia. Už to neboli polonahé telá s nedokonalými postavami a neistou chôdzou, ale zrazu to boli vážení páni a ctihodné dámy... Oblečenie zmenilo ich fazónu na spoločensky obvyklú a tak som ich hneď vnímal v duchu tej starej pravdy, že šaty robia človeka.

Poštár ma pozná

Mať z niečoho zlý pocit, to môže byť aj výčitka svedomia, taká slabšia. Nemyslím si, že som dnes urobil niečo zlé, iba som sa asi dotkol neznámej ženy. Už trikrát som ju odmietol a zdá sa, že dnes to bolo naposledy.

Začalo to minulou horúcou jeseňou na južnom okraji Európy, kde mi zazvonil telefón na pláži. Na druhom konci drôtu visel Utajený volajúci. Zvedavosť bola silnejšia ako ja, tak som to zdvihol. Nepredstavil som sa, ale v prípade utajeného volajúceho sa to hádam ani nepatrí, veď ON vie koho volá, iba ja nie, tak som sa len ozval, že počúvam.

Nasledovalo predstavenie volajúcej strany menom organizácie, ale tak rýchlo, že som ani potom netušil o koho ide. Len jedno bolo jasné, že hovorí žena volajúca zo Slovenska a po ďalšom jej odstavci som pochopil, že mi chce položiť niekoľko anketových otázok a bude to trvať len niekoľko minút.

Bol som trochu zvedavý na tie otázky, ale cena hovoru by bola zbytočne vysoká, tak som ju prerušil s vysvetlením, že som za hranicami všedných dní a anketu som odmietol. Odvtedy sa ešte niekoľkokrát objavila v mojich zmeškaných hovoroch, až ma raz opäť chytila v celkom nevhodnej situácii - znovu som jej anketu odmietol.

Aj dnes mi drnčal utajený volajúci a bola to ona. Vraj ide o nejaký klub zdravia a chce mi dávať otázky o mojom zdravotnom stave (aby ma následne niekam pozvala, aby som si následne niečo kúpil pre svoje zdravie). Nepovažujem sa za etalón zdravia, ale organizácii, ktorá sa skrýva za utajené číslo sa predsa nebudem spovedať, tak som ju rázne a definitívne odmietol.

Jej reakcia bola ľudská, v hlase smútok a možno prišla o pár svojich centov provízie. Je mi to ľúto, milá utajená, ale moja zdravotná dokumentácia patrí len mne a môjmu lekárovi. Ak mám odpovedať na anketové otázky, malo by to byť dôsledne anonymné. Neviem, ako sa moje číslo dostalo na váš zoznam, ale možno som ho niekomu sám nerozmyslene nadiktoval.

Podobný prípad som zažil aj s inou organizáciou, ktorá mi niekoľko rokov posielala poštové bianko šeky na podporu ich bohumilej činnosti. Párkrát som im prispel, aj keď sa mi nepáčilo, že moju adresu opísali zo starého telefónneho zoznamu, kde bola uvedená úplne iná ulica a číslo, lenže poštár ma pozná a s tou nepresnou adresou je to vlastne inkognito...

Extrakcia

Práve som si prečítal článok istého zubára, ktorý tvrdí, že zuby si treba umývať hneď po každom jedle, aspoň 3 - 4 minúty a po umytí (čistení) nevyplachovať vodou. Skúsil som si predstaviť, život bez chuti z jedla počas siesty, bez tých odložených zbytkov mäsa na špici špáradla, ale zároveň som si predstavil aj toho človeka, povolaním čistič zubov a húfy zubných lekárov a dentistov, živoriacich na hranici chudoby.

Sebakriticky sa priznávam, že prvú zubnú kefku som dostal k dvanástim narodeninám a prvú zubnú pastu o rok neskôr :). Áno a celé letné prázdniny sme behali v červených trenírkach a bosí. Najkrajšie to bolo v daždi. Prvý zubár mi strčil zrkadielko do huby, keď som mal 18 a ako na potvoru, objavil tam jeden malý kaz. Radostne zaplesal a dieru v zube zaplomboval.

Prvá školská plomba mi vydržala bez závad 8 rokov. Keď som mal 26 vypadla, tak som zašiel k prvému zubárovi, ktorého meno som našiel na dverách závodného zdravotného strediska. Bol to starý pán, posadil ma do kresla a ja v očakávaní najhoršieho, som tŕpol, čo so mnou bude.

O chvíľu zavrčala pomalobežná vŕtačka, starý pán mi strčil ruku do úst a odstúpil k sestre, aby dokončil prerušený rozhovor. Čakal som s otvorenými ústami a zabudol som ich zatvoriť aj keď mi od sestry povedal, že už je to hotovo a môžem ísť. Išiel som, ale netrvalo to viac ako 24 hodín a expres plombu som vypľul.

Našiel som si iného zubára a život išiel ako predtým. Prišli osmičky, dlho sa nezdržali, postupne odchádzali na svetlo sveta v sprievode ukrutných pôrodných bolestí. Mal som potom ešte niekoľko zubárov a zubárok, kým som sa dopracoval k tej dnešnej. Bol medzi nimi aj kamarát, ktorý mal veľmi rád dobré víno a pekné ženy. Bolo preto jednoduché, zavďačiť sa mu jednou z jeho nerestí.

Éra tohto zubára začala už v čase rozmachu súkromného podnikania, jeho klientela sa skladala hlavne z vyvolených toho druhu a mňa, krankasového pacienta, si tam držal iba z kamarátstva, ale aj tak odo mňa inkasoval príslušné hotovosti. U neho bola vždy sranda, rozprával vtipy, aj vulgárne, aj o ženách, uťahoval si zo svojej peknej sestričky, keby to bolo v Amerike a keby bola sestra potvora, už by sedel v base na doživotie za sexuálny harashment...

Tento kamarát mi vytiahol aj moju prvú označkovanú päťku zo školských čias. Narobil sa s ňou, to musím uznať, ale zvládol to chlapsky, len ja som mal pocit, že mi vytrhne aj kus sánky. Spomínam si aj na zubárku, ktorá bola dlho mojou a mala zvyk, pri vŕtaní pozerať na svoju sestričku a viesť s ňou zaujímavé hovory. Proste profesionálka s rutinou zubárinu zvládala aj ľavou zadnou...

Bola to moja trvalka a tiež mi trhala zub, pol hodinu sa s ním trápila, menila nástroje a potom, že mi dá ešte ďalšiu injekciu. Zaprotestoval som, že nie je treba! Po tej prežitej noci mi už bolo všetko jedno. Odložila striekačku a skúšala ďalej. Potom v nestráženej chvíli vzala striekačku a fuk to tam, do môjho ďasna... Vzápätí sa jej podarilo extrakciu dokončiť.

V medzičase som mal aj jednu krásnu, mladú zubárku, bola fajn a prvýkrát mi odstránila zubný kameň. To bol taký zážitok, že som sa rozhodol prestať fajčiť, aby som si biele zuby zachoval čo najdlhšie. Vtedy mi to rozhodnutie vydržalo rok...

Rád pozorujem ľudí v čakárni, ale v zubárskom kresle nie je iná možnosť, len skúmať detaily reflektora, alebo črty tváre lekárky, záhyby na rúške i vrásky na krku. Očný kontakt v tomto prípade slúži na signalizáciu bolesti, ak sa pacient nechce vyjadrovať neartikulovanou akustikou.

Extrakcia zubu je jeho odstránenie zo zubného lôžka, najčastejšie špeciálnymi kliešťami. Na extrakciu musia byť vážne dôvody, najčastejšie je to neznesiteľná bolesť. To som už zažil a nie iba raz... Všetko je raz prvýkrát a teraz som si nechal vytiahnuť zub, ktorý vôbec nebolel, iba už bol neopraviteľný a trochu aj zavadzal.

O mojej súčasnej zubnej doktorke som tu už písal a stále si myslím, že v jej pozitívnom hodnotení som sa nemýlil. Aj to včerajšie trhanie bolo fajn. Napriek tomu, že som jej dva dni predtým zahlásil, že od zubárov nečakám nič dobré, s výnimkou dobrého konca, ten včerajší akt extrakcie sa podaril na sto percent. Rana vôbec nebolí a zub mi vôbec nechýba...

Skrátka, iba to som chcel povedať, že dobrý zubný lekár nie je samozrejmosť, ale šťastná náhoda ako mnoho iných vecí v živote a ja som tentokrát mal šťastie.