James Bond

Reklama vždy urobí svoje, ale tentokrát mi urobila dobre. Skyfall s Jamesom Bondom ma nesklamal. Zo všetkých "bondoviek" čo som videl, táto bola taká "najľudskejšia", aj keď nie je pravda, že by tam bolo nejako málo mŕtvol. Bolo ich tam ako vždy habadej. Nezdalo sa mi, že by to bol film príliš dlhý. Akcia sa rozbehla od začiatku a držala nás v napätí až do konca. Žiadne hluché miesta tam neboli, príbeh sa odvíjal kontinuálne a dynamicky. Jamesa medzičasom aj pochovali, ale on sa znovu objavil.

V závere filmu, na vidieckom sídle Bondovcov v Škótsku, zomiera postrelená M. Dom je rozostrieľaný bandou zločincov pod vedením iného bývalého agenta MI6, ktorý zradil a spôsobil madam M. fatálne problémy v zamestnaní (podobnosť s realitou čiste náhodná). Bodkou za ohňostrojom zničeného domu je pád vrtulníka do pahreby. Scéna hodná akčnej bondovky. Vraj sa v tomto filme objavili nejaké ľudské prístupy, ale ja som si ich akosi nevšimol. Okrem ľudských vzťahov na pracovisku špionáže MI6.

V bondovke však nie je dôležitá ľudskosť, a keď tak len v nejakom "vyššom princípe". Ako film to nebolo zlé, dokonca, ako som už napísal, najlepšia bondovka zo všetkých. Veď tak by to malo byť, to najlepšie je vždy na konci. Niekedy aj na začiatku... Príbeh filmu je akýsi prepracovanejší, ostáva na pevnej zemi bez nejakých kozmických presahov, až na technické zabezpečenie sekcie "Q", ale aj to prekonalo vývoj od zázračných hračiek k jednoduchým sledovacím vysielačkám a k pištoli rozoznávajúcej odtlačky dlane Bonda.

Bond teda prežil a nechystá sa do výslužby. Od nového šéfa špionáže dostal novú úlohu. Prísne tajné! Ak sa mu bude dariť, natočia o tom ďalší film. A ešte na jeden moment chcem upozorniť, žien je v tomto filme akosi pomenej. V podstate sú len dve (obe sympatické a hrali výborne), ktoré mu stáli za námahu. Aj M. si získala občecenstvo hereckým výkonom. Samozrejme exceloval Bond. James Bond.    

Nájdi rozdiely

Aký je rozdiel medzi socializmom a kapitalizmom, to vcelku vtipne komentoval istý bloger. Vraj všetko, čo nám hovorili o komunizme bola lož, ale všetko čo nám rozprávali o kapitalizme bola pravda. Moju generáciu vychovávali komunisti, takže vieme o čom hovorí. Dnes je už hádam celý svet kapitalistický, lebo ani taká Čína už nie je to čo bývala za Mao Ce-tunga. Globalizácia ovládla svet, aj keď sa vládnuce strany volajú rôzne, systém funguje na rovnakých princípoch. Svet predbežne zanechal socializmus dejinám, aj keď je jasné, že spoločnosť sa organizuje pre poriadok a prospech spoločnosti, z čoho má profitovať jedinec a nie naopak.

Svet sa unavil z pomalého rastu. Dnes rastieme rýchlo, len neviem či to už práve teraz neplatí o minulosti. Nekonečný rast totiž nie je možný, preto po rýchlom raste musí zákonite prísť rýchly pád. Keby sa jednalo o jednotlivca, bolo by to jasné a prirodzené ako porekadlo, že pýcha predchádza pád. Ľudská spoločnosť však nemyslí tak koordinovane a rýchlo ako sardinky, preto jej spätná väzba účinkuje s veľkým oneskorením napriek tomu, že si situáciu uvedomuje. Lebo stále je tu rozpor medzi záujmami celku a jednotlivca, organizácia spoločnosti je podriadená živelnému "trhovému" princípu. Protichodné záujmy sa zjednocujú zvyčajne až keď je zle. Tak neviem, či je dobre keď už je zle, alebo je zlé keď je zle? 

O smrti

O nej by sa nemalo príliš hovoriť, ale vraj by sme na ňu mali myslieť a nebáť sa jej. Memento mori. Ľahko sa to povie. Človek sa obvykle bojí toho čo môže prísť, čo ho čaká a čo ho možno neminie. Ona je však iný prípad, nikoho neminie. Toho, čo nás náhle prekvapí, toho sa báť nemôžeme, nemáme na to čas. V mladosti človek príliš nemyslí na ňu, lebo je strašne ďaleko, takmer neskutočná. Na počiatku dospelosti sa zdá byť život nekonenčným. Človek žije naplno a hromadí plody života, tvorí veci, ktoré budú žiť aj po ňom a odovzdáva štafetu života ďalej.

Asi nie je veľmi príjemné myslieť na ňu, ale raz do roka je vhodná príležitosť. Nedávno sa aj o nej diskutovalo aj v hríbovej Lampe. Najprv o svätých a potom o zosnulých. Tiež tam odznelo, že "konfrontácia so smrťou nie je príjemná, ale je užitočná". Nechcem a nemôžem polemizovať s detskou lekárkou (Mária Jasenková), psychologičkou (Jana Štúrová), psychiatrom (Peter Hunčík) a tobôž nie s "bývalým lídrom tajnej cirkvi" (František Mikloško) o svätých, ale na vzťah života a smrti mám svoj názor (nie pravdu, len názor).

Vidím tu dve zásadné roviny, ktoré iste majú celkom významný prienik. Jedna rovina je filozofická, lebo o smrti možno len špekulovať a tá súvisí aj s rovinou náboženskou. Smrť je totiž súčasťou života, ale nie je to život. Je to ako keď opadne list zo stromu, prestanú v ňom prúdiť životodarné médiá, ale strom rastie ďalej, tvorí nové listy a nové kvety a nové plody. Žije nekonečný život prostredníctvom svojich plodov a semien. Druhá rovina je podriadená prírodným zákonom a tou rovinou sa zaoberajú lekári.

Jednou z otázok diskusie pod lampou bola aj otázka strachu z konca života. Vraj dnes, čoraz viac mladých ľudí má z toho strach. Možno by sa to dalo vysvetliť ako dôsledok zmien, dopad životných neistôt na mladú dušu. Hovorilo sa o viere, o viere v druhý život, ktorá pomáha prekonávať strach z tej neistoty, čo bude potom... To však už nie je o živote (tomto). Ktovie... Nikto sa ešte odtiaľ nevrátil, je tu len jedna výnimka z pravidla a tá je zväčša základom tej viery v druhý svet.

V knihách sa popisujú prípady ľudí, ktorí sa vrátili z kómy, teda z prahu smrti. Vraj videli svetlo na konci tunela. Vraj videli sami seba, vznášajúc sa nad smrteľnou postelou sledujúc prácu doktorov. Ktovie. Myslím si však, že človek buď seba vníma, alebo je bez vedomia. Medzitým sa môže v hlave stať všeličo, ale človek sa to dozvie, až keď sa "zobudí". To čo sa v nevedomí odohrá v hlave, to logicky nadväzuje na to, čo tam bolo už predtým. Zážitky, predstavy, vedomosti, myšlienky... Len tak uvažujem, čerpajúc zo svojich chabých skúseností...

Aktualizované podľa kvantovej teórie:  Duša existuje...

O všetkých svätých

Na internete sa často informácie recyklujú. Ktovie či by niekto vedel zistiť, koľkonásobne sa otočí nejaká správa na webe. Určite by tá najviac citovaná bola "naj-", len nie je isté, či by bola najzaujímavejšia, najlepšia, najhoršia, najbulvárnejšia, alebo by mala iný prívlastok. Je to fakt s ktorým sa nedá nič robiť, len si vyberať podľa vlastných preferencií a duplikáty ignorovať.

Hádam ani nie je veľkým hriechom podľahnúť trendu písaných recyklácii. Blíži sa sviatok všetkých svätých, o ktorom sa bude zoširoka písať. Mňa v tej súvislosti zaujíma, koľko je vlastne tých svätých. Našťastie nie som prvý, čo sa zaujíma o počet svätých. Už dávnejšie ich vraj spočítal istý španielsky časopis. Dopracoval sa k číslu 6538 a to len v rámci rímskokatolíckej cirkvi.

Kto je teda svätý, alebo blahoslavený? Na inom mieste internetu som sa dočítal, že svätým môže byť každý, že svätý nie je len postava z kameňa alebo zo sadry. Svätosťou nazýva vnútornú krásu. V tom zaujímavom článku sa tvrdí, že kto chce byť svätý, musí byť tvrdohlavý, odvážny a drzý. Až ma striaslo pri tom čítaní, keď som si uvedomil, že svätým nie som a ani nebudem, lebo nie som odvážny, ani drzý (ktovie čo si o mne myslia iní :). Som vari len tvrdohlavý ako baran. Som teda určite veľmi vzdialený svätosti.      

Trochu inak sa na svätý život díva Rado Naniaš vo svojom kresťanskom blogu, ale tiež hovorí o tom, že svätý život môže dosiahnuť každý, len inými slovami. Dnes aj kresťania blogujú o svätosti. Celkom inak sa o pojme "svätý" píše na stránke "duchovnej premeny". Život prináša rôzne pohľady na rovnakú vec a to je dobre. V tom je zaujímavý. Mne na svätých obrázkoch a svätých sochách chýba jedna ľudská vlastnosť - úsmev (v tom som už dosť podobný :). Ktovie, či svätý život vylučuje úsmev...?

Chopin v galérii

Možno preto, že si už nepamätám, kedy som bol naposledy na klavírnom koncerte, som sa tešil na Frederyka Chopina. Zvlášť keď interpretom mal byť svetoznámy pianista a skladateľ Miki Skuta. Koncert bol súčasťou cyklu komorných koncertov Galéria hudby v Nitrianskej galérii. V uplynulých rokoch som nadobudol zvlášť blízky vzťah k organovej hudbe. Pochopiteľne, na tom majú zásluhu vynikajúci slovenskí, ale aj iní organisti.

Po zaznení prvých tónov klavíra som musel zatvoriť oči, aby som silnejšie vnímal hudbu. Po krátkej dobe som sa preladil z organu na klavír a začal som tie dva nástroje v duchu porovnávať. Mohutnosť, farby a rozsahy organa nemožno ničím prekonať, jeho tóny a súzvuky sú chvením ľahko vstupujúcim do priestoru. Naproti tomu klavírne kladivká bijú so strún silou priamo úmernou sile a dôrazu úderu klavíristu, preto klavírne tóny znejú akosi tvrdšie a jednoznačnejšie. Ale je to iste len môj dojem...

Hudba má tú vynikajúcu vlastnosť, že človeka ladí do "multitastingu". Stáva sa z neho univerzálna bytosť vnímajúca hudbu, zároveň mysliaca a intenzívne vnímajúca svoje emócie. Tak som sa ponáral do úvah prerušovaných dôraznosťou dynamiky skladieb. Musím tu priznať, že Chopinove Balady v neuveriteľne presnej a pôsobivej interpretácii Mikiho Skuta ma vťahovali až do pásma plného dojatia a šťastia.

Dobrá hudba často prináša poslucháčovi aj pocit šťastia. Nie skutočné šťastie, ale ten pocit čo chvíle šťastia prináša. Opäť použijem prirovnanie z počítača. Aplikácie máme schované kdesi v zložkách, ale na prístupnom mieste máme odkazy na ne. Je úplne jedno, či spustíme aplikáciu priamo, alebo cez odkaz. Výsledok je vždy ten istý. Hudba je podľa toho odkazom na šťastie a je jedno ako sme sa v tej chvíli k nemu dostali.

Tento koncert z cyklu Galéria hudby hodnotím absolútne najvyšším hodnotením. Platí to pre uvedené skladby Frederyka Chopina aj pre Mikiho Skutu. Prekvapila ma úžasná dynamika, dôrazné stvárnenie skladieb a virtuozita interpreta. Prekvapil ma  aj môj vlastný dojem a pocity, ktoré som hádam ani nečakal. Vďaka za koncert.