Normalizácia

Po veľkých zvratoch a po veľkých sviatkoch vždy musí prísť obdobie normalizácie. Z hľadiska gastronomického je (u nás) Veľká noc rovnako negatívna ako Vianoce. Množstvo rôzneho jedla, nezdravých dobrôt, to veru nie je nič pozitívne pre zdravie a hmotnosti tiel. Aj keď nedávno jeden americký lekár vyhlásil, že cholesterol nie je škodlivý, aj tak je to gastronomické hodovanie zdraviu neprospešné a tiež aj unavuje...

Som rád, že začala posviatočná normalizácia. Aj keď sú sviatky výnimočnou udalosťou, predsa len ten všedný deň je ľahší na žalúdok. Už nám všetci milí a najmilší odišli do svojich všedností a nám začala naša všedná všednosť. Netvrdím, že na dlho, lebo sviatky sa často nájdu aj tam, kde ich človek nečaká. Niektoré aj naopak, sú očakávané a tešíme sa na ne, lebo nie sú založené na hodovaní.

Už sa gastronomicky normalizujem. Namiesto regulárneho obeda (zo sviatočných zvyškov) som si namastil veľký krajec chleba dobrou bravčovou masťou s mladou cibuľkou a trochou soli. Pre zdravie je predsa treba niečo urobiť a podstúpiť... 

Šunka, feferón a mobilný telefón

Zdá sa, že sa držím vlastnej rady, nepísať o tom, o čom práve píšu všetci. To ale neznamená, že neželám všetkým priateľom, či priaznivcom a všetkým, s ktorými sa kdekoľvek stretávam, pokojné prežitie Veľkonočných sviatkov. Želám ten sviatočný pokoj každému.

Napriek sviatočnému času, hlodajú vo mne tri námety na úvahu. V našich VIP kruhoch sa pred časom rozmohol zvyk konzumovať "prossciuto". Vraj je to lepšie ako naša šunka. Priznávam sa, že aj ja som si raz nechal priniesť "prosčuto" z Talianska, ale tá skúsenosť ma nezbavila túžby po chuti pravej slovenskej šunky. Možno to bolo len tým, že som nevedel, ako tie maximálne tenké plátky uložiť na chlieb. Slovenský veľkonočný čas je známy aj konzumáciou šunky, tak sa nám tento rok podarilo kúpiť od dôveryhodného zdroja pravú slovenskú šunku. Už neviem, prečo túžime po cudzej, keď máme doma takú dobrotu.

Hovorí sa, že naši južní susedia sú známi hlavne pestovaním kvalitných feferónov. Ale nielen oni, aj my si vieme dopestovať túto dobrotu. V minulom roku som neodhadol správne množstvo vysadených feferónov, tak mi už do Veľkej noci žiadna neostala a musel som si ich kúpiť v tom obchode, kde dostanete všetko od špendlíka až po lokomotívu a od maku po dyňu. Takmer všetko... Tam som kúpil feferónky zo Španielska. Pravdepodobne som nebol jediný slovenský pestovateľ, čo vlani neodhadol správne potrebu tejto dobroty, tak ju museli doviezť až tak z ďaleka. Škoda len, že tie španielske feferónky nie sú tak štipľavé ako naše.

Posledná vec, ktorá tu s Veľkou nocou vôbec nesúvisí sú mobilné telefóny. Vlastne ich znovuzrodenie. Lebo pod pojmom mobilný telefón už dnes v našom vysoko "precivilizovanom" svete myslíme všeličo a telefonovanie až na poslednom mieste. Istá firma, ktorá pôsobí aj na Slovensku však začala vyrábať mobilné telefóny, ktoré sa vracajú k podstate. Zatiaľ len pre indické deti, ktoré tak chcú  ochrániť pred pornografiou. Ten telefón nemá displej, teda žiaden prístup na internet, nemá bluetooth, nemá SMS, ale má podporu GPS. GPS slúži na vyhľadanie majiteľa telefónu. Dajú sa do neho vložiť len štyri dôležité čísla, s ktorými je možná komunikácia. Má tlačítko SOS pre automatické privolanie pomoci.    

Pridám ešte jednu príhodu z oblasti elektroniky. Celkom otvorene sa hovorí o politike plánovaného zastarávania elektroniky, napríklad takým zabudovaním "kurvítka", ale nielen tým, aj postupným uplatňovaním inovácií, ktoré sa dávkujú presne s tým cieľom morálneho zastarávania, aby sa podporil konzum a módne trendy. Pred pár rokmi sa mi objavila porucha na mobile, nefungoval mikrofón. Keďže to bolo na dovolenke, musel som si kúpiť nový. Doma sa mi podarilo ten mikrofón opraviť, ale už mi to nepomohlo, mal som nový. Takmer presne po dvoch rokoch sa "nový" pokazil, nedá sa v ňom nabíjať baterka. Ani sa nečudujem, lebo ten nabíjací konektor je tak zbytočne miniaturizovaný, že viac ako dva roky ani nemohol vydržať. Tak došlo na návrat k "starému" dobrému opravenému telefónu.

Nebolo to veľmi o Veľkej noci, ale život bežal všedne pred ňou a bude pokračovať aj po z mŕtvych vstaní a polievačke...
  

Ide o to OTO

Všetky udalosti plynú okolo, či s nami. Plávame s nimi, ale niektoré idú pomimo tak rýchlo, že sa iba mihnú. Iné zdanlivo stoja v prúde času a trvajú večnosť. Nedávno som čítal taký vtip na večnosť, že aj dobré manželstvá sa rozpadávajú, ale tie zlé vydržia celú večnosť. Manželstvo však patrí z väčšej časi do súkromnej, až osobnej sféry a ja by som sa chcel porozhliadnuť po udalostiach viac-menej spoločenských, až politických a dokonca globálnych, čo plynú práve teraz, či nedávno odplávali a mysleli si, že uniknú mojej pozornosti.

Uniklo mi napríklad nedávne rozdávanie cien OTO 2012. Len tak mimochodom som zazrel tú "oto-šou" a to ma zaujalo natoľko, že som si dodatočne pozrel nominantov a najnovších držiteľov ankety. Bohužiaľ, či našťastie sa tá anketa týka zväčša programov, ktoré nie sú obvykle v mojom zornom poli, tak sa stalo, že z tých osobností poznám len veľmi málo ľudí. Poznám napríklad umenie a humor Magdy Pavelekovej. Poznám Jána Mečiara, jeho rozhovory na zvláštne témy v novinách na Jojke sa nedajú nevšimnúť. Poznám Jozefa Kubányiho z tej istej telky a z Tatier.

Poznám Zlaticu Puškárovú (kto by ju na Slovensku a v blízkom okolí nepoznal?). Nie je síce mojim "zlatým pokladom", ale je vcelku zábavná. Rozhlasákom sa ospravedlňujem, že ich podľa fotiek nepoznám, taktiež všetkým športovým komentátorom, tiež ich počúvam len v prípade, ak hráme vo finále na MS v hokeji a niekedy (zriedka) aj vo futbale. Andreja Bičana poznám na prvý pohľad a počutie, ale zvyčajne hneď prepínam. Vilo Rozboril je podobný sympaťák ako Zlatica Puškárová, ale už dávno (nikdy) som s ním neplakal.  

Miro Žbirka patrí do nášho zlatého pokladu, to je rutinná záležitosť, ale stále živá. Zuzku Smatanovú poznám z počutia, z jej spevu aj z nejakého rozprávania v rozhlase. Lukáš Latinák sa mi tiež mihá v nejakých obrazoch. Ani Petru Polnišovú nemožno prehliadnuť, ale na úroveň "Partičky" som ešte "nedorástol". Petru ešte asi budem musieť objavovať na iných hereckých postoch. Inak mi je ľúto, že nie som "panelákový" typ. Preto mi všetky naše "moderné" seriály unikajú, rovnako ako ich protagonisti. Z panelákového seriálu som čosi videl, aj pozitívne si hodnotím zopár známych hercov stade.

Do žiadneho iného som sa nedostal pre svoj prirodzený postoj, neviazať sa na televíznu nekonečnosť. Keby som teda zhrnul všetky seriály - náhodne mám odpozorovaný Panelák, sem tam uviaznem aj na Profesionáloch a to je hádam všetko z našich luhov a hájov. Všetkým ostatným panelákovým a iným seriálovým hercom a tvorcom sa tiež ospravedlňujem, že ich poctivo nesledujem. Veď je dosť iných divákov...  Možno nabudúce. Chcel som dnes písať viac aj o inom, ale keď som už napísal všetko o tom ako ten OTO, musím to ostatné nechať zase trochu odplynúť v čase a až potom o tom.

TV zabávač(ka)

"Talkšou" ako žáner televíznej zábavy, je už dosť "opozeraná", stále však veľmi obľúbená u televíznych tvorcov a zrejme aj u divákov. Je to pochopiteľné, lebo výroba takého programu iste nie je drahá. Možno je ešte lacnejšia, efektívnejšia a jednoduchšia ako výroba "sitkomu", ktorý je dnes väčšinovým zábavným žánrom vo vlastnej i prevzatej štruktúre väčšiny televízií a tiež sa zrejme považuje za základ výnosnosti.

V "talkšou" príde hlavný "šoumen", alebo aj "šoumenka", zavolá si iných "šoumenov" ergo kamarátov a známych zo "smotánky", z divadla, či z filmu, teda samé "celebrity" a dohodnú si približný scenár, otázky a okruhy tém a môže sa začať točiť. Občas je vhodné "zapípnutie", aby divákov lákala pikantnosť rozhovoru. Čo sa nehodí, to neskôr vystrihnú a čo sa nepodarilo, to sa ľahko zopakuje. Natáča sa ako doma v "obývačke", teda v intímnom prostredí, čo diváci "žerú".

Z mojich obľúbených českých zabávačov spomeniem Karla Šípa (stále dobrý), Jana Krausa (u mňa klesajúci), Miroslava Donutila (stále dobrý, aj keď sa už musí opakovať). Je ich tam, za riekou Moravou, trochu viac, aj dobrých. Zo Slovenska musím historicky spomenúť Milana Markoviča v jeho dávnych rozhlasových zábavných reláciách. V ponovembrovej televízii presedlal na politickú satiru, ale tam sa mu až tak nedarilo, až nakoniec odišiel "satirovať" do Česka, kde ho istý čas "brali".

Politická satira je totiž dosť poplatná jej straníckym "objednávateľom" (ak ich má a zväčša ich má) a to pochopiteľne divákov drsne rozdeľuje na politických záujemcov a na tých, čo prichádzajú o očakávanú zábavu. Zo zábavy sa stáva politika. Z tých nepolitických sa u nás jeden čas darilo Petrovi Marcinovi, aj Milanovi Kňažkovi. Niečo medzi politikou a zábavou bolo slávne "7 s.r.o." a tiež aj Dereš Andrášiho s Vacvalovou. Mojim kritériám vyhovel aj Boris Filan vo svojom "Gala". Všímam si však aj nové pokusy na obrazovke, zaregistroval som Boleka Polívku a Jiřinu Bohdalovú.

Najkrajšiu originálnu politickú satiru robila (robí) Zuzana Bubílková, ale až keď svoje pôsobenie presunula do českej scény. Neviem, či je česká spoločnosť tolerantnejšia k politickej sebakritike, alebo to len nás (mňa :) tak nebolí. Zuzana mala svojho času dobrého učiteľa, zabávača Ota Černého v relácii "Co týden dal". Bolek je pre mňa číslo jeden z "Manéže" a tiež z jeho filmov, ale tieto jeho rozhovory ma nijako neoslovili, pripomenulo mi to starú pravdu, že keď dvaja robia to isté, výsledok nemusí byť to isté.

Podobne vnímam aj  excelentnú dámu po boku Vladimíra Dvořáka z nezabudnuteľného "Televarieté", ale aj z mnohých filmov, Jiřinu Bohdalovú. Táto rola zabávača na moderný spôsob jej (podľa môjho názoru) tiež veľmi nesadla. No veď v rámci dnešnej silnej konkurencie sa to časom vyjasní. Berte to tak, že toto je len môj divácky pohľad do zákulisia televíznej zábavy. Odborníci môžu mať na to celkom iný názor, to vopred uznávam. Uvidíme časom, ako to dopadne. Ja budem sledovať hlavne našich, ak sa nejakí nájdu... Ale po pravde, aj tí českí umelci sú stále naši. 

Veľký deň prezidenta

Česko má nového prezidenta. Vypočul som si jeho úvodný prejav a nesklamal ma. Najväčší ohlas malo jeho negatívne hodnotenie "podstatnej časti" českých médií. Takmer na úrovni mafií a extrémistických skupín. V tomto bode sme asi ako bývalí "spoluštátnici" a "postkomunisti" veľmi podobní. Pravda je, že na Zemana som v tých voľbách netipoval a preto som bol zvedavý, ako zvládne ten úvod.

Po víťazstve bol plný eufórie, ale zdá sa, že čas, ktorý mal od volieb k prevzatiu funkcie, využil dokonale. Byť prezidentom štátu zrejme nie je žiadna sranda a to často zmení aj človeka. Zdá sa, podľa prvých príznakov, že ho jeho funkcia bude meniť pozitívnym smerom, teda k vážnosti ladiacej s úradom, ktorý bude zastávať 5 rokov. Dúfajme, že to bude v prospech Česka a tak trochu aj ku prospechu popradského piva...