Čas pozdravov

Vianoce a Nový rok produkujú mnoho želaní aj na internete, preto sa pridávam k tomuto hlavnému prúdu. Nepridávam sa zatiaľ k "prezidentománii", ani k mejdanu u susedov. Ešte ani nebilancujem, na to bude čas neskôr, v novom roku.

Posielam srdečný pozdrav zemeguli, horám, lesom a vodám... Sviatočnú pohodu a poetické splynutie so svojimi blízkymi želám priateľom, pravidelným čitateľom i náhodným okoloidúcim.

Mám rád všedné veci, aj tie bývajú občas poetické, ale sviatky to majú vo svojom popise zakódované. Poézia je o pozdvihnutí ducha na vyššiu úroveň. Slová a rýmy v myšlienkach sú už len technikou, danou alebo nedanou nadaním.

Tak nech sa vám darí až do Silvestra a potom každý deň o krok viac...

Veselé Vianoce a šťastný Nový!

Vesmír

Pôvodne som chcel túto úvahu nazvať "Koniec sveta", alebo "Stvorenie sveta", ale nechcem konkurovať historickým textom, tak len takto všeobecne. Biblia nás učí ako došlo ku stvoreniu sveta za tých počiatočných sedem dní. Nakoniec poznávame, že to neboli také dni, ako my poznáme, ale boli to milióny, až miliardy našich pozemských obehov okolo slnka. Keďže však predtým nebolo ani slnko, ani zem, ani  vesmír, bolo len to známe "slovo", ktorým to začalo, tak pred ním neexistoval ani čas, ktorým by sa to dalo merať.

Skrátka a dobre, stvorenie sa nám, Pozemšťanom, riadne oddialilo do hĺbok minulosti a ani diskutovaný koniec sveta nebol a nemohol byť v roku 2000. Musíme si uvedomiť, že čas beží pre nás celkom priaznivo, buďme radi. Koniec príde určite, ale zrejme nie o 2000 rokov, ale o nejakých, najmenej miliónov rokov, či až miliardy, kým nás slnko nadobro nespáli. To sa týka zeme, ale osud ľudstva je trochu aj v našich rukách. Máme šťastie, že žijeme v strednom obdobá zemegule, takmer v raji. Máme sa dobre a nemali by sme si to škrabať.

Šťastím i nešťastím ľudstva je jeho rozum. Rozumom chápeme kúsok sveta, aj kúsok seba, no zďaleka nechápeme všetko. To čo nechápeme, to si nahrádzame fantáziou, ktorá je nekonečná a to je trochu problém. Myslíme si, že myslíme, ale niekedy sú to len dojmy a zbožné želania. Často myslíme aj za iných a to býva ešte väčší problém. Nemyslíme však všetci rovnako. Kto pracuje, myslí hlavne na prácu, kto ju nemá, ten vymýšľa. Chceme sa mať lepšie. Vždy. Nech už by sme sa mali mať akokoľvek, vždy sa chceme mať lepšie.

Mať sa lepšie, je motorom nášho pozemského snaženia. Niekedy je "lepšie" zredukované na "prežitie", potom "dôstojné prežitie" a nakoniec blahobyt. Bohužiaľ, to platí o chudobných, ale aj o bohatých. Nenásytnosť sa paradoxne s bohatstvom zvyšuje, aj keď by bol logický opak. Civilizácia by mala riešiť ľudské vzťahy ku spokojnosti ľudí. Bohužiaľ je spokojnosť nedosiahnuteľný cieľ. Nachádza sa v nekonečne. Lebo sme súčasťou Celku a života. A on už je taký.      

Od Adama a Evy

Raz do roka je u nás a v priľahlom Česku najdiskutovanejším dátumom  17. november 1989. Veľa sa hovorí o pocitoch z toho dňa, niekto hovorí o jeho dôsledkoch, ale málokto sa zamýšľa stručne, jasne a fakticky, bez emócií o pozadí a súvislostiach toho detailného aktu "nežnej" v prelomovom období strednej Európy a sveta. Tiež by som mohol vyloviť niekoľko emotívnych spomienok, ktoré naozaj pretrvávajú. Pri hodnotení minulosti mám však radšej fakty a súvislosti. Aj tu platí, pri hľadaní pravdy, tá známa základná otázka: Kto má z toho prospech?

Prežili sme už 24 rokov kontinuálnych postupných zmien prechodu od minulosti k novej minulosti. Udivuje ma, ako sa najviac rozohňujú v hodnotení tých udalostí mladíci, ktorý z tej "minulosti" skoro nič nezažili. Možno len aký-taký útlak od učiteľky v materskej škole. V poslednom čase sa v médiách aj v blogoch udomácnil pojem "spomienkový sentiment", čo má degradovať spomienky starších na ich mladosť. Spomienky a zvlášť na mladosť si však nikto nedá zobrať.

Nepáči sa mi, keď sa do spomienok na "nežnú" silou, mocou montuje ideológia, aj keď tam jej bol celý kopec a bola hnacou silou masových zhromaždení. Život je predsa o niečom inom a jediná ideológia, ktorá už pretrvala v ľudstvu veky, je viera v Boha. Život sa však mení, ľudstvo prekonávalo krízy a rast a vojny, aby sa dostalo na dnešnú úroveň. Historicky diferencovane, niekde viac, inde menej. Ani minulý režim nebol jednoliatym obdobím, iné boli pomery tesne po februári 48, iné v 50-tich rokoch a výkrikom do tmy bol rok 1968.

Od augusta 68 až do "nežnej" sme žili obdobie normalizácie pod patronátom Varšavského paktu a ekonomicky oddelene od západného sveta. Bolo ťažké žiť pod politickým aj vojenským tlakom, zvlášť preto, že už v tom 68. sme uvideli záblesk slobody. Pravdou je, že najdôležitejším faktorom slobody je ekonomika, z hľadiska jednotlivca to znamená mať sa dobre, ba čo viac, mať sa stále lepšie a lepšie, aspoň tak, ako tí druhí. Chybou však je, ak to čakáme od vlád. Vláda síce tvorí podmienky, ale čakať že sa budem mať lepšie, že mi to niekto zabezpečí, je chyba.

Je celkom uveriteľné, že ten prechod zo "socializmu" do kapitalizmu bol organizovaný silami starého režimu a že v zásade mali dohodnutý postup s novými exponentami. To vedeli len oni a ľud mal svoju eufóriu. Tí čo mali informácie a prostriedky na prechod do inej ekonomickej dimenzie, hneď po "nežnej" formovali ekonomické prostredie podľa svojich predstáv a potrieb. Nie podľa rečí na tribúnach, aj tie sa vyvíjali a menili. Dalo by sa zhrnúť, že to, čo tu máme dnes, je naplnenie ich predstáv a cieľov. Má to však ešte mnoho iných súvislostí, ktoré tu v krátkosti nie je možné spomenúť.

Podstatné je vedieť, že za každých okolností sa historicky presadia aktívni a informovaní ľudia, ktorí sa dostanú k moci. A tak to ide od stvorenia sveta. Vlastne nie, len od tých čias, kedy boli Adam a Eva vyhnaní z Raja.  

Súčasnú mediálnu situáciu pekne zhrnul istý diskutér na blogu: 

"... urobiť zodpovedným za všetko, čo sa na Slovensku udialo pod vládnutím všelijakých vlád, dočasnej, pravicových, ľavicových, koaličných od novembra 89 doteraz, do kritiky jednej vlády, tejto súčasnej, zhodiť marazmus spoločnosti, jej beznádej na Smer, Fica, jeho ministrov je... vyslovená neférovosť." (navirk)

Sme, či nie sme?

Občas mávam dlhú chvíľu a vtedy mám neskutočné nápady. Napríklad také, že kúpiť si noviny! Miro Žbirka síce radí: "Kúp si knihu!", ale za centy vo vrecku to vychádza len tak-tak na noviny. Nie že by to človek dnes nejako zvlášť potreboval, naozaj iba z dlhej chvíle a z nedostatku iných zábav. Keď už človeka prestanú baviť krížovky, vlak stále mešká a ani televízor nie je poruke. Sranda musí byť, aj keby na chleba nebolo. A kde je dnes najviac srandy, no predsa v novinách. V denníkoch je jej kopec každý deň.

Mládež to má jednoduché, čumí si na ruky a ťuká do svojich smartfónov. Lenže my, starší sme boli vychovávaní ako spoločenské tvory, žiada sa nám inej komunikácie a keď nie je s kým, aj noviny poslúžia. Noviny boli v minulých časoch potrebnejšie a viacúčelové. Dnes nie, už nie sú často ani na čítanie. Zaujímavé je, že na rozdiel od novín, krížovky nepodliehajú bulvárnemu vkusu. Existujú rôzne typy, od tých klasických, cez švédske, dvojsmerné, osemsmerové a mnoho iných variet. Najkrajšie sú však tie maľované, čo ich asi vymyslel nejaký výrobca ceruziek, alebo "večných" pier. Tie mám rád a preto som aj veľkým spotrebiteľom večnosti v perách.

Do žúp vraj vstúpili extrémy, čítam v novinách... Najprv som si myslel, že je to kačica, ale nie je. Naozaj, napríklad taká Bratislava sa ukázala ako extrémistická. No a Banská Bystrica by bola druhá, to už stačí na množné číslo. V Bratislave je to už skoro jasné, teda aspoň v poslaneckých laviciach BSK. O Freša sa ešte bude biť. Bolo by pekné, keby zvíťazil ženský princíp, značne by sa nám v tom smere vylepšili "genderové" štatistiky. Kotleba v Bystrici šancu nemá, napriek veľkej reklame, ktorú mu v tomto čase robia médiá dobrovoľne. A tak by mohli skončiť naše dva extrémy.

Vesmírna gravitácia

Gravitácia musí byť všade, inak by sme sa rozišli na veky. Nie len my ľudia, ale všetko čo má hmotnú podstatu. Vari by ostal existovať iba duch, teda aj naše duše by v prázdnote poletovali priestorom. Aj tak by sa asi navzájom priťahovali, komunikovali by a zhlukovali by sa na základe všeplatnej duchovnej gravitácie.

Vo filme Gravitácia hrá hlavnú úlohu gravitácia, to je na prvý pohľad jasné. Napriek tomu je však skoro počas celého filmu zemská príťažlivosť v úzadí, mimo dosah. Aj keď tam všade skutočne je, ale podľa našich pozemských kritérií len taká maličká, že ju necítiť. Je viditeľná hlavne zotrvačnosť. Hmota sa nezaprie, ak sa už raz rozbehne, tak ide. Gravitácia je 3D film, založený na priestorovom pocite a na okuliaroch. Aj som sa párkrát musel uhnúť, aby ma netrafili úlomky satelitného prachu. 

Nemyslím si, že som polvolaný kritizovať hodnovernosť natočenia vesmírnych scén, či zodpovedajú vesmírnej fyzike. V každom prípade to bolo úžasné, pozorovať tú slobodu priestoru a nekonečnú nemohúcnosť človeka v skafandri. Nepochopiteľné bolo, že ten, ktorý mal pohonný raketový mechanizmus na chrbte, sa tam spočiatku len tak bez príčiny krútil okolo tých čo pracovali. Neskôr mu chýbalo palivo, keď išlo do tuhého.

Vo filme je zachovaný aj politický princíp, známy z mnohých filmov - my sme tí dobrí, oni sú horší a tí tretí sú buď tak, alebo onak. Niektorí diváci a recenzenti zvažujú, či je opodstatnené tvrdiť, že je to film žánru sci-fi. Ja si myslím, že do tejto kategórie sa radí hlavne tým, že napriek tomu, že všetky stanice a moduly sú prakticky zničené, Sandra sa dostáva od ISS k ruskej a potom aj k čínskej stanici a vždy sa jej podarí oživiť posledný modul na prežitie. Aj na ten posledný úsek, režírovaný zemskou príťažlivosťou.

Neuveriteľné je aj to, že by sa jedna z kooperujúcich strán vesmírneho prieskumu rozhodla zničiť raketou svoju starú družicu a vopred by si nespočítala, aké to bude mať dôsledky. Nuž ale, príbeh musí mať úvod zauzlenie, aj rozuzlenie. Napriek všetkému si myslím, že je to dobrý film, trochu iný ako dávna Vesmírna odysea. Taký, stojaci jednou nohou na pevnej zemi a druhou na polceste ku sci-fi.

Star Trek a jemu podobné odnože sú však o niečom celkom inom, sú odtrhnuté od reálneho života. Napriek tomu, že sa stal akýmsi kultom. Myslím si, že film Hviezdna brána a najmä nadväzujúci seriál so svojimi variáciami je oveľa bližší ľudskej podstate. Či už sa to týka túžby po vedomostiach, túžby dominovať, či túžby po rýchlom získaní cudzích poznatkov a túžby spoznať aj "druhý" spravodlivý svet. Vo "hviezdnych bránach" sa uplatňuje aj vrcholne ľudský princíp: najprv niečo pokaziť a potom to zázračne napraviť. Ale to už je iná oblasť, než gravitácia.

Gravitácia (Gravity), Thriller, Sci-Fi
Réžia: Alfonso Cuarón
Scenár: Alfonso Cuarón, Jonás Cuarón, Rodrigo García
Kamera: Emmanuel Lubezki
Hudba: Steven Price
Hrajú: Sandra Bullock, George Clooney