Sezóna...

Mám otvorené okno a v neďalekej materskej škole vypustili deti na dvor. To je kriku, viac ako v médiách na Slovensku pred poslednými prezidentskými voľbami. Na rozdiel od tej jednostrannej mediálnej kortešačky, tento detský džavot je oveľa príjemnejší a hlavne - dáva nádej do budúcnosti. Médiá nie. Potvrdil to aj Martin M. Šimečka v rozhovore pre českú televíziu v relácii Hyde Park. V Česku by, podľa neho, taký mediálne jednostranný tlak nebol mysliteľný. Nuž, je to tak, my nemáme opozíciu s koncepciou, my máme len politickú antikoncepciu, teraz aktuálne nazývanú "antifico".

Prezident je len jeden, ale aj s ním možno polemizovať. Napríklad v takej otázke prezidentského platu. Nemyslím tým len aktuálneho prezidenta, uvažujem vo všeobecnom rámci. Ako vyhlásil náš budúci, svoj prezidentský plat  venuje na charitu. Ako je to technicky možné? V prvom rade, prezident, či iný úradník, zamestnanec štátu, nemôže odmietnuť plat, ktorý mu spoločnosť dáva ako odmenu za jeho úsilie, či v tomto prípade, aj za reprezentáciu. Jednak by to bolo protizákonné, lebo jeho plat stanovuje zákon a v druhom rade by to bolo vyjadrením neúcty voči spoločnosti.

Prakticky teda musí prevziať svoju výplatu a v tom prípade sú to už jeho peniaze. Dáva zo svojho. To je v poriadku, len takýto charitatívny dar by nemal spájať so svojim platom, aby vznikol dojem, že bude pre nás pracovať zadarmo. Skrátka a dobre, nech dá na charitu toľko ako zarobí a bude žiť zo svojho majetku, alebo môže dať aj viac, či menej. V každom prípade, krajšie by bolo, keby si plat, ktorý si zaslúži, ponechal a na charitu by dával niečo zo svojich iných ziskov, či majetku. Lebo takto tu vzniká podozrenie, že síce svoj plat dá na charitu, lebo očakáva zo svojej funkcie iné a oveľa zaujímavejšie prínosy. A ako sa to potom bude volať?

Prečo som článok nazval sezóna? Lebo práve som sa začítal do jednej sezóny, ktorá siaha od "víťazného" februára po víťazný november a vlastne až do dnešných čias. 

 

Noe podľa komiksu

V časopise Rytmus života som sa dočítal, že predstaviteľ Noema vo filme Noe chcel na premieru filmu pozvať aj pápeža Františka. Pápež to vraj odmietol a iste dobre urobil. Keby som bol pápežom a mal by som len zopár základných informácií o tomto filme, tiež by som to odmietol. Keby som bol mal včera tie základné informácie o tomto filme, tiež by som včera radšej sedel doma, ako v kine. Ale ešte som ich nemal...

Tak sa stalo, že som šiel do kina úplne neinformovaný a až dodatočne som sa dozvedel, že ten film nebol natočený podľa Biblie, ale ako námet mu poslúžil komiks. Proste "Amerika". To samé o sebe veľa hovorí. Skutočne je to trochu rozprávka, trochu antické báje a trochu aj  akčný "trhák", ktorý si nerobí žiadne starosti s pravdepodobnosťou príbehu, ani s realitou popisovanou v Biblii, ani s obrazovými prostriedkami použitými vo filme.

Napriek tomu, názvom vzbudzuje dojem, že práve o ten biblický príbeh ide.

Možno poviete, že všetko je to o miere vkusu a vlastných kultúrnych preferenciách. Áno, aj tak je to! Nedávno sa jeden diskutujúci na blogu.sme vyjadril tak necitlivo a s odporom na adresu dychovej hudby, až mi prišlo ľúto všetkých dychovkárov. Doma som si potom schválne pustil SENZI TV, kde dávajú aj dychovku a nevychádzal som z úžasu, aká je to príjemná hudba. Hlavne v porovnaní s rôznymi modernými (vraj) hudobnými smermi. A aké príjemné asociácie na mladosť môže dychovka vyvolať. U nás, čo si viac pamätáme.
 

Neskorý zber

Na poéziu je potrebný patričný stav človeka. Občas mávam také stavy, keď rozumiem básňam a niekedy dokonca zo mňa aj niečo poetické vyjde (nie to, čo si myslíte). Ale dosť bolo invektív, poďme rovno k veci a tou je taká malá zbierka poézie od Benjamína Škreka s názvom Neskorý zber. Je to knižka s veselými ilustráciami Pavla Šebáka. Celá tá knižka je veselá, tak ako sú veselé aj jej básne a aforizmy.

Veď uznajte, už aj to hlavné motto je nabité humorom: "JE FAKT, ŽE MA VYCHOVALA ULICA - ALE HLAVNÁ". Aj vedľajšie motto knihy je plné smiechu: "Smejte sa, smejte sa, smejte sa, ale vážne".  Dosť bolo citácií, lebo keby som v nich ďalej pokračoval, musel by som citovať aj priateľské, až fejsbúkovské, venovanie vpísané vlastnoručne autorom knihy pre mňa.

Priznávam, bolo to už dosť dávno, ešte vlani, keď mi došla pošta až z Trnavy a v balíku bol "neskorý zber", ako to kvalitné víno. Porušil som všetky zásady dobrého čítania poézie a hneď som si sadol do kresla a čítal a čítal a v duchu som si aj recitoval tie krátke verše nabité humornými múdrosťami, či naopak - múdrym humorom.

Keď o nič nejde, ide vlastne o všetko. Tak je skrytá iskra v básnickej forme "neskorého zberu", ako sa skrýva slnko vo víne. Našťastie som si túto knižku nechal na poličke v dosahu mojej ľavice (ľavej ruky) a keďže dobre sedí v ruke, znovu som sa začítal. Veď má všetkých 5 knižných "P", ale aj "k" a "s", to jest, že je krátka a stručná, a na každú príležitosť.

Básnické umenie Benjamína Škreka ma oslovuje už dávnejšie, inak nehodnotím, ale prijímam. Tak  ako sa prijíma dobré víno, hoci aj pod obojím (aj keď nie som evanjelik). Vďaka za dobrú náladu a nevtieravé poučenia, vtipné ako sám život.       


Benjamín Škreko: Neskorý zber
ilustrácie: Pavol Šebák 
TRIPSOFT 2011

10 pravidiel, ako...

Ako "sbalit holku". "Holka" je Slovenka po mame a Francúzka po otcovi, diplomatovi. Ten čo ju balí s otcovou pomocou je český (večný) študent astronómie. Ako to prebieha a ako to skončí, o tom je celý film. Prostredie na jednej strane nóbl, šľahnuté francúzskou aristokraciou, na druhej strane šľahnuté "mariškou". Uznáte, že to príliš nejde dohromady. Alebo že by šlo?

Je to filmový príbeh jednej, akoby začínajúcej lásky, či zamilovanosti. Koniec je "happy", veď ako inak v komédii, ktorá je tak trocha "crazy". Zábava vcelku vydržateľná, s výborným hereckým výkonom Miroslava Donutila, s jeho pragmatickými návodmi, ako dievčatá zaručene zbaliť. Za pozornosť stojí pravidlo číslo 10 - ak sa to nepodarí, kašľať na to, nájsť si inú.

Tereza Nvotová je fajn, Matouš Ruml trochu lepší, ale dohromady im to vo filme veľmi nejde. Celkové skóre filmu (podľa mňa) - slabší priemer. Nenáročná zábava, ak divák príde do kina dobrovoľne zabiť čas.
 
-
10 pravidel jak sbalit holku
ČR, komédia, réžia Karel Janák, hrajú: Matouš Ruml, Jan Dolanský, Jakub Prachař, Miroslav Donutil, Tereza Nvotová a ďalší...

Ako sa píšu romány

Veľmi jednoducho. Dnes ráno na svitaní sa mi o tom snívalo. Sny sú často veľmi užitočné, hlavne pre spisovateľov. Taký spisovateľ ešte ani nie je istý, či ešte spí, alebo sa už zobúdza a jeho myseľ už kreslí obrazy a príhody, ktoré sa síce nestali, ale mohli by sa stať. Dnes to bolo aj so mnou úplne jasné, spal som ako spisovateľ. Kedysi sa hovorilo, je hladný ako spisovateľ, ale dnes to už našťastie neplatí.

Takže: On kráčal po ulici, takej aké sú práve teraz, jarnej. Stromy už nesmelo pučali, tu i tam sa ligotal zlatý dážď. On stretol niekoľko známych tvárí, ktoré ho príliš nezaujali, až sa v jeho zornom poli ocitla Ona.

V tom sne to pokračovalo ďalej, ale to už poznáte ako to chodí keď sa stretnú oči, ktoré si v okamihu položia otázku a v tom istom okamihu si na ňu aj odpovedia. Nebudem to tu rozvádzať, nie som spisovateľ. Keby som bol spisovateľ už by som to naťukal do klávesnice a príbeh by bol na svete. Z toho plynie poučenie, že skoro všetci sme, či môžeme byť spisovateľmi. Jedine, že by sme sa ešte nenaučili písať. Lebo čítať vie každý. Niekedy sa však zdá, že je to naopak - každý píše a málokto to číta.

Už v materskej škole sa učíme tú riekanku, ktorá nás zároveň učí aj základom matematiky: "Píšem, píšem, písaničku, až napíšem šestnásť, kto neverí, nech spočíta...". Základom dobrého písania však stále ostávajú sny. Potenciálnym spisovateľom je len ten, kto vie snívať. Sny sú súčasťou života, rovnako ako smrť.

Tou vetou by som vari mohol dnešný sobotník skončiť, ale... Vždy je nejaké ´ale´ a týmto "ale" je nadanie, či talent na pútavé rozprávanie príhod. Preto sa mnohí držíme čítania a písanie nechávame povolaným.