Audio paradoxy

Cez Vianoce bolo viac času na sledovanie televízie, na jej hodnotenie. Možno máme zlý TV prijímač, aj keď má len 10 rokov, ale niekedy nie som spokojný s kvalitou zvuku. Nie vždy, len pri niektorých filmoch, ale hlavne pri seriáloch. Novodobé seriály priniesli so sebou taký zvláštny jav, ktorý sa spočiatku zdal byť inovatívny, ale čo je veľa, to je príliš.

V prvom rade ide o "zcivilnenie" hereckého prejavu v seriáloch, keď akože prehnane "prirodzená" reč občas pôsobí, ako by sa hercom nechcelo a spôsobuje to nezrozumiteľnosť. V druhom rade, keď tú reč podfarbia, trocha samoúčelne, hudbou, nezrozumiteľnosť ešte stúpa. Niekedy je ten hudobný "podmaz" naozaj rušivý. Problém je možno aj v pomere "vybudenia" mikrofónov a hudby, či ruchu pozadia.

Pre schopného zvukára by to mala byť alfa a omega, ale to sa dnes akosi nenosí. Určité náznaky zlepšenia som však už zachytil. Problém hlasitosti je zrejmý aj v kinách. Gaučový televízny divák z paneláku si čoskoro uvedomí akúsi nepohodu z príliš hlasitého zvuku. A možno ani nevie, prečo je taký ohučaný, keď vyjde z kina. No ale povedzte niečo premietačovi...

Do istej miery túto situáciu chápem, lebo viem, že kedysi v začiatkoch Hi-Fi hnutia a amatérskych konštrukcií zvukovej techniky sme sa predbiehali v tom, kto má silnejší zosilňovač a výkonnejšie reprosústavy. Vtedy sa však ešte snažili (amatérski) zvukári aj o to "hi-fi", teda o kvalitu reprodukcie. Vývoj smeroval neúprosne k veľkým ohučaným koncertom a to sa prenieslo do celej audiovizuálnej tvorby. Hádam by bolo načase hľadať cestu k inej kvalite aj vo zvukovej sfére.    



(127040)

Internet

Podľa niekoho je to to najhoršie, čo ľudia vymysleli (to tvrdia hlavne tí, ktorí ho nepoužívajú). Faktom však je, že internet je sila, ktorá ľudí spojila do jedného sveta. Otázne je len, ako sa s tým ľudstvo vyrovná.  Všetko je tu dovolené, všetko tu je. Zatiaľ. Pravdou je, že už sa nejaký čas ozývajú hlasy, že ľudí tu treba kontrolovať, nebodaj strážiť, sledovať a trestať za sledovanie niektorých stránok. Zažili sme to už, v trochu inej podobe, ale ako sa hovorí, aj demokracia musí niekam smerovať...

Nemyslím si, že internet je zlo nad všetkými zlami, možno práve opak tohto tvrdenia je pravdou. Keby pravda objektívne existovala. Všetko je relatívne, ale hovorí sa, že kedysi, keď Afričania uvideli belocha na bicykli, smiali sa mu, že je lenivý. A kde sme už dnes? Málokto chodí pešo, ak tak na turistiku. Niektorí opäť vyťahujú bicykle. Stal sa z nás človek sedavý... Sedíme najviac pri monitore počítača (ako kto...).

Sedenie s internetom má aj jednu veľkú výhodu. Ľudia sedia doma a nemusia cestovať po svete aby spoznali ďaleké kraje. Lebo diaľky lákajú a potom je nebo ukrižované nespočetnými viditeľnými aj neviditeľnými kondenzačnými čiarami. Sedenie má aj tu svoju logiku, v lietadle sa nedá bicyklovať, teda sedíme len tak a sem tam niečo zjeme. Strašidelné je, že lietať by chceli všetci, napriek tomu, že všetko majú doma na stole, či v "lone" na monitore.

Lietanie a cestovanie vo vzduchovej vrstve sveta (ale aj na zemi v autách) požiera veľa energie, spotrebováva množstvo kyslíka a premieňa ho na skleníkové plyny. To isté platí aj o raketách, ktorými sa lieta mimo našej atmosféry. Plytváme energiou, ktorú máme tu na zemi. Kedysi niekto vymyslel pojem "trvale udržateľný rozvoj". To sme si zmenili za trvalý rast a konzum. Zachráni nás jedine ten zlý internet.

125695

Za Čiarou

Tak už som teda za Čiarou. Nehovorím, že je to zlý film, ale ani zázrak to nie je. Je to úplne normálny napínavý príbeh a či sa v ňom niečo skrýva, to vôbec nie je dôležité. Pre slovenského diváka možno, lebo mnoho ľudí je chorobne závislých na politike s negatívnymi prvkami. Tento film však v žiadnom prípade nie je o politike (a preto je úspešný, ale hlavne pre marketingovú prípravu potenciálnych záujemcov). Politika je v pozadí každého príbehu, inak to nejde. 

Film Čiara je dobre zahraný, aj natočený a zostrihaný. Je to o čistom pašeráctve na dvoch stranách hranice a o mafiánskych praktikách a tak trochu aj o korupcii strážcov hranice v danom mieste a čase. Nie je to o tom, ako sa žije na východe, toto je tak malý výsek z normálneho života na našom "ďalekom východe", že sa to absolútne nedá zovšeobecňovať. Z hereckých výkonov a zo stvárnenia príbehu som mal skôr dojem, že to všetko sa odohralo v Bratislave medzi Bratislavčanmi.

 :) 

Inak dobrý...

Namiesto titulnej informácie o tvorcoch filmu:  http://www.ciara.sk/

(125540)

Som vážny, teda som

Bolo by načase vrátiť sa do reality, zamyslieť sa nad aktualitami verejného života, lebo neradno chvíľu postáť, blíži sa doba, keď bude platiť znova to staré "nerudovské": "Kdo chvíli stál, už stojí opodál". Tak mi prišla na um taká zbytočná myšlienka, odtrhnutá od reality - zamyslel som sa nad obrazmi svätých. Videl som ich už dosť, ale nepamätám sa, že by sa niektorý svätec usmieval. Ani usmievavé sochy svätých som nevidel.

Možno je to preto, že byť svätým je vážna vec a pri vzývaní Boha je radno byť vážny, alebo s výrazom duchovna, veď u svätcov ide vždy o ich duchovný život.

Vážnych ľudí dnes ľud nemá rád. Kto nie je šašo, nie je celebritou, a preto dnes nemáme svätých. Skúšam si spomenúť na sochy pohanských bohov, alebo iné antické sochy a tiež sa tam smiech nevyskytuje. Smiech je asi vo výtvarnom umení považovaný za niečo neľudské, napriek tomu, že vraj práve smiech nás oddeľuje od zvierat. Takže, keďže sme vážni, nič nás od nich neoddeľuje, sme na jednej lodi Zem.

"125 341"

Dýnom (s) Dánom

Je to zvláštne, práve som dočítal knihu, ktorú napísal Dominik Dán ako svoju 14. detektívku. V tomto roku vydal svoju 23. knihu. "Na podpätkoch" už u mňa ležala dosť dlho, až teraz som nabral odvahu zahĺbiť sa do Dánovej detektívnej "latiny". Keď som prvýkrát uvidel Dánove knihy na poličke malého kníhkupectva, bolo ich tam najmenej 11, dostal som strach, a až neskôr som si náhodne vybral túto.

Dominik Dán je úspešný autor, ale pri výbere kníh sa riadim inými kritériami, najradšej mám také, ktoré majú svoju osobitnú históriu nadobúdania. Výber je dôležitým základom úspechu. Detektívka je oddychovým žánrom a ja žánre rád striedam. Nedávno som objavil nového autora detektívok, vraj je to tiež bývalý kriminalista (a bývalý Dánov kolega) Václav Neuer, ktorý na mňa zapôsobil sviežim dojmom ("Vražda s pridanou hodnotou"), ale poďme radšej k "lodičkám" s vysokým podpätkom u Dána.

Človek si niektoré veci všimne až dodatočne, tak som sa po prečítaní vrátil k úvodnému citátu o tom, že "žena je pôvodcom činu" (Vergílius). Teraz mi je to už jasné a keby som si to bol lepšie všimol, odhalil by som páchateľa o pár desiatok strán skôr. Nakoniec, aj názov knihy vrhá tieň na ženy...

Asi do polovice knihy je to celkom príjemné oddychové čítanie. Viac-menej píše o spoločenskom živote a konverzácii policajtov na krajskom oddelení vrážd, menej o samotnom pátraní po zločincoch. Ten spoločenský aj "rodinný" život postáv je však aj sám o sebe dosť zaujímavý.

Špeciálnu "policajne-úradnícku" konverzáciu spomínam preto, že autor si nedáva pred ústa (pred klávesnicu) servítku, aby odfiltroval výrazové hrubosti, a preto jeho opisovanie rečí policajtov pôsobí veľmi realistickým dojmom. Aspoň si to myslím, lebo som tam ešte nikdy nebol. Nie je to však násilné, zapadá to do atmosféry daného prostredia veľmi dobre.

Už si pomaly zvykám, že v takýchto knihách a vôbec v dnešnej literatúre sa ťažko hľadá niečo "krásne". Spisovatelia sa snažia priblížiť aj jazykom knihy priemerným čitateľským masám. Potom si môžeme oprávnene klásť otázku: o čo vlastne v literatúre ide?

Zase som odbočil z Nášho mesta, v ktorom sa dej detektívky odohráva. V čitateľskej recenzii by som nemal prezradiť pointu, teda záver príbehu, ak tam nejaký vôbec je. Musím priznať, že tento záver bol na detektívku dosť netypický, nikto nebol potrestaný za zločiny, okrem dvoch nevinných. Mafie a zločinci s bielymi goliermi (či s vysokými opätkami) ostávajú v pokoji. Možno ich v pokračovaní priviedol Dominik Dán pred sudcu a pridelil im aj spravodlivý trest.

Tak som už všetko povedal, záverom len toľko, že je to celkom slušné čítanie na dlhé chvíle, keď človek nečaká bohvie čo. Autor aj tu zrejme zužitkoval svoje príbehové skúsenosti z praxe a uplatnil svoju spisovateľskú rutinu.

Dominik Dán, Na podpätkoch, Slovart, 2011

Niečo viac o obsahu knihy (z iného uhla) nájdete tu.
______
(124476) 
{984}