Upratovanie

Môže sa zdať, že píšem o bežných veciach, o hlúpostiach. Upratovanie však nie je celkom obyčajná záležitosť, aj keď doma každý pravidelne upratuje. Z času na čas treba poupratovať aj priestory, na prvý pohľad neviditeľné. Napríklad takú špajzu, či komoru, alebo garáž. To sú priestory veľmi často používané na odkladanie momentálne nepotrebných vecí. Tam sa kopia bez ladu a skladu... Ale naozaj neviditeľná je myseľ, teda vlastná duša, vlastné emócie, ktoré je dobré tiež z času na čas poupratovať.

To vnútorné upratovanie je oveľa náročnejšie ako každodenné vysávanie, či utieranie prachu. Niekedy, keď je už naozaj zle, si to vyžiada aj spoluprácu nezainteresovaného odborníka, psychoanalytika. A to je už iná káva, o tom viac nemôžem písať, je to mimo mňa, nie som psychológ.

V istom zmysle každý človek uplatňuje v spoločenskom styku postupy, ktoré psychológovia preskúmali a spracovali do svojej vedy, do rôznych testov, ale prapôvod toho je v bežnom ľudskom spolupôsobení. Vzájomne sa hodnotíme, odhadujeme, čo je v tom druhom... Niekedy sa trafíme, inokedy sa môžeme aj mýliť, lebo každý jedinec používa isté "mimikry", chce sa ukázať v takom či onakom (lepšom) svetle. Hovorí sa tomu pretvárka, niekedy aj "dobrá výchova". Lepšia je však úprimnosť, hlavne ak je vzájomná. 

Tak dobrý deň! 

Alebo ako sa v týchto časoch hovorí: Pekný (ďalší) deň! 

Hlboký nádych bránicou a plný výdych, ako ako podľa jogy...

 

 

       

Duel

Názov článku má byť stručný a jasný, ale ak to inak nejde, môže byť aj nejasný... Je zrejmé, že tu ide o súboj, ale o aký, to je až v pointe. Dňa 8. februára 1837 sa Puškin stretol v súboji s milencom svojej ženy. Ten bol lepším strelcom a strelil Puškinovi do brucha. Z toho plynie poučenie, ak ste poeta, prípadne nevojak, nechajte milencov svojej ženy na pokoji. 

Sú predsa aj pokojnejšie duely, napríklad ten na TV Jednotka, kde sa každý deň "dueluje" vedomosťami. Často ma to láka, veď pri pozeraní tejto súťaže viem správne zodpovedať skoro všetky otázky (okrem športu), lenže doma na gauči sa ľahko háda. Kamery vedia byť neúprosné k hlbšie v podvedomí skrytým vedomostiam. 

Do tretice sú ešte k dispozícii aj manželské duely a tie môžu byť riadne ostré, preto ich neodporúčam. Leda, že by ste to brali ako športový tréning. Zvlášť po dlhšej tichej domácnosti sa dobrý duel priam žiada. Hlasivky už chcú svoje a susedia hádam prepáčia. Keď to inak nejde, v rámci núdzového stavu v psychologickej ponorke dobre padne aj ostrý manželský duel.

Asi mi unikla pointa, prečo je duel pozitívny? Pozrime sa do prírody, mnoho vecí začína súbojom, hlavne tie, pri ktorých ide o budúce potomstvo. Ľudské duely bývajú tvrdšie, ale pokiaľ nepadne súper s guľkou v bruchu, tak to prežijú obaja. Najlepšie, ak je to s úsmevom na tvári a podaním rúk.

 

 

 

Do tisíc a jednej noci

 Zdá sa, že sme tam, kde sme nechceli byť, je čas si to zapamätať, a hlavne prežiť. V každej dobe, aj keď je najhoršie, existujú rôzne možnosti. Najlepšie to vidieť na príbehu "Tisíc a jedna noc", kde Šahrazád rozprávala kráľovi počas tisíc a jednej noci príbehy, aby ju nepopravil. Boli to tak dlhé príbehy, že nikdy neskončili na svitaní. Len tak mimochodom, počas tých nocí porodila kráľovi troch synov... Z toho vidieť, že vždy sa dá nájsť v situácii niečo príjemne pozitívne. 

Podobne skončil aj Dalibor, ktorý sa vo väzení naučil hrať na husliach. My síce nie sme vo väzení, sme doma, tak maximálne je to len domáce... Ako to teda pozitívne aplikovať na našu situáciu? Blogovanie, prípadne diskusie bez invektív, aj to by mohla byť malá cesta z toho von. Nemáme síce tisíc nocí, len 90, ale aj to stojí za to. Zistil som "ohromný" nárast publika na tejto stránke (až 20 čitateľov...), tak dúfam, že vydržia tých 90 dní. Ja sa tu budem každý deň snažiť o zábavu, teda pribudne tu 90 nových článkov.

O čom budú? Ako som už minule naznačil, budú o všetkom a niekedy aj o ničom. Bolo by veľmi pekné, keby prišli aj otázky a inšpirácie z vašich komentárov. Sú od tejto chvíle otvorené pre každého. Držím nám palce v tomto imaginárnom svete.

Kde sú tie staré dobré časy?

Staré dobré časy sú vždy také, že sa strácajú v minulom čase. Spomínam si, ako aj tu bývalo veselo, keď si autori rozumeli s čitateľmi na slovo. Keď sa písalo, aj čítalo s porozumením, takmer každodenne. Každý deň stretnúť človeka... v tom to je. Kde sú tie časy, kde sú tí ľudia? Boli sme skoro ako jedna rodina, lebo rodina je vtedy, keď si ľudia navzájom rozumejú, keď sa vedia rozprávať. Keď vedia diskutovať, keď vedia diskutovať bez invektív za každým druhým slovom. 

Je mi ľúto za starými dobrými časmi. Neviem, čím to je, že boli také dobré. Boli sme mladší? To rozhodne áno, ale v tom nie je všetko. Človek je mladý, kým tak myslí. Kým je zhovievavý k iným, kým ľuďom rozumie a nepotrebuje k tomu psychologický rozbor, ani prečítať kopu múdrych článkov na internete. Tam sa nájde všetko, ako sa hovorí, od špendlíka po lokomotívu. Kto číta papierové noviny, má zúžený obzor, nechá sa viesť. Pravda, v novinách nie sú diskusie ako na internete, preto sú jednoznačné. 

Kto ešte píše staré dobré blogy o všetkom aj o ničom, ale pekne? Len tak, sadnúť si ku klávesnici a premýšľať. Tak aby sa tam neobjavilo ani slovo o reálnej politike, lebo tá sa nezaobíde bez invektív a tobôž dnes nie o téme, ktorá nás prenasleduje už dobré dva roky. Kde sa všetci, aj pán Žinčica, vyjadrujú len ku "kauzám" naservírovaným, ako keď dáte psovi misku plnú psou konzervou. Kde netreba prácne triediť zrno od pliev, kde ešte stále platí, to utopické - že pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Boli to naše staré dobré časy.  

A kto teraz?

 Kto teraz bude učiť slovenských moderátorov, že reč nie je prekážková dráha, ani atletický ovál? Nuž a prečo sa pýtam? Lebo. Lebo sa mi nepáči, (stále ešte) rýchle rapotanie pred mikrofónom u niektorých moderátorov. Napríklad také dobré ráno v slovenskom rozhlase prestalo byť dobré od čias, keď sa toto verejno prospešné rádio zmenilo na "kvázi komerčné". Už som to raz niekde spomenul, že sa tam stratila akákoľvek vážnosť a "niekdajšia" solídnosť vyjadrovania a tým vlastne (u mňa) padla aj dôveryhodnosť. 

Ak by som náhodou chcel kvázi humorné neviazané "klábosenie", hoci aj "akože" humorné, naladil by som si hociktoré iné (tzv. komerčné) rádio a nesťažoval by som sa, lebo to sú oni, čo naháňajú "prachy" z reklamy a domnievajú sa, že to poslucháči očakávajú a majú radi. Opak je pravdou. Skutočný život je diametrálne odlišný od reklamných spotov. 

O reklamách preto radšej nehovorím, nemá zmysel sa vyjadrovať, lebo väčšina reklám s detinskými textami, s detskou rečou a zle hranou radostnou úprimnosťou nad zľavami tovaru, či nad tým, že ku šťastiu nám už nič iné netreba, len niečo si kúpiť čo vlastne ani nepotrebujeme. Ak mi reklamný mág na konci zaspieva "an-drea-šop", to ma skôr odradí a keď naozaj nemusím, nepôjdem tam.  Posledná veta ešte k tomu "nášmu" rádiu - neskutočné množstvo "somo-reklamy" (samochvály) skutočne zavelí "preladiť", ale kam?

Čo sa týka reklám je možné podobne hodnotiť aj reklamy v televíznej oblasti rtv:s, ale najmä v komerčných TV. Zdá sa, že reklamy sú ich spoločným menovateľom. Málokedy sa nejaká vydarí, ale po stom opakovaní sa stratí humor aj sviežosť nápadu. Nie som si istý, či sa reklamné spoty učia robiť v nejakej osobitnej škole, ale fakt je, že sú značne mimo realitu a hlavne mimo vkusu publika (česť niektorým občasným výnimkám). Keby len boli s vkusom mimo, ale oni priam nabádajú sledovateľov, aby si vkus kazili. 

Spomínam pri tejto príležitosti na Milana Lasicu, ako vedel rozprávať pekne, zrozumiteľne a s myšlienkou na myšlienku... Rozprával s porozumením. Kto bude teraz dávať príklad našim hercom?