Ako takmer každý deň, aj dnes som sa na vrátnici podniku kde pracujem zapísal do do "knihy návštev" a ako vždy, som bez vyťahovania preukazu (veď už ma poznajú...) pokračoval ďalej, len som ešte pozdravil vrátnika. Keď som prešiel zo dvadsať metrov od vrátnice, niekto sa za mnou náhlil a zastavil ma. Bol to vrátnik z vrátnice a hneď mi položil zásadnú otázku:
- Kam idete?
- Predsa do práce, veď som sa zapísal do knihy a chodím sem už mesiac...
- Ale ja vás vidím prvýkrát, nedal sa vrátnik
Radšej som vytiahol môj firemný pracovný preukaz. Nedôverčivo si ho obzeral a neostalo mu nič iné, len ma nechať kráčať ďalej... Aj tak mi bolo jasné, že chcel ešte vidieť môj preukaz totožnosti, kde je aj fotografia, ale na to už asi nemal odvahu...
Pointa? Včera som vymenil svoju hlavu s dlhými vlasmi, ktoré ma už omínali, za hlavu takmer bez vlasov "hore bez"... som skoro dohola... som teda iný človek a hneď taký mylný dojem... Na holé lebky si musia dať strážnici bacha... :) a ja sa cítim ako znovuzrodený...
.
wabt, no asi vlasy robia človeka, nie len šaty :)
OdpovedaťOdstrániťmia, tak ti pekne ďakujem...... ale asi máš aj trochu pravdy - aj vlasy robia človeka, bez ohľadu na to, či ich máš dlhé, krátke, alebo žiadne. :)
OdpovedaťOdstrániťNuz tak to si teraz za nebezpecneho :-)
OdpovedaťOdstrániťHehe, zaujímavé. :) Ja mám vlasy po pás. Načase ostrihať. Ale až takmer dohola zas nie.)
OdpovedaťOdstrániťave. máš niekde fotku, nech sa pokocháme dlhými vlasmi...? :)
OdpovedaťOdstrániťpustovníčka, veď ma poznáš, ak myslíš... ? :)
OdpovedaťOdstrániťa aké Pronto proti prachu si začal používať? :)
OdpovedaťOdstrániť