V jednom kúpeľnom mestečku na východnom Slovensku som zistil, že neviem, či som uložil súbory s fotkami z minulého dňa. Na karte boli veľmi dôležité zábery, tak som o ne nechcel prísť, ale na druhej strane som potreboval voľné miesto na ďalšie zábery...
Riešením by bolo, na počítači skontrolovať moju prenosnú databanku. Kde ho však vziať, kdesi na východe, v malej dedinke? S tou otázkou som sa zaoberal, nikde nikoho a keď sa k parkovisku blížili dve dievčatá, hneď som ich privítal otázkou:
- Viete, kto má v dedine počítač?
- Samozrejme. Každý má počítač...
Neuveriteľné, ale tak jednoduché to predsa len nebude... Vzápätí mi poradili, aby som zašiel na obecný úrad, tam majú tiež počítač. Dobrý nápad, malá dedinka, kde z jedného konca na druhý je na skok, úrad bol neďaleko. Bola však sobota a úrad bol zamknutý.
Blížili sa ku mne dve ženy s ťažkými nákupmi, tak som sa ponúkol, že im pomôžem, ak mi poradia, kde sa dostanem k počítaču. Vraj, aby som šiel za starostkou, ona má počítač aj doma. Tá čo mi to radila, podotkla, že aj ona má počítač, ale k nej nemôžem, lebo dcéry ešte spia...
To znelo zaujímavo, myslel som si, prečo nie, veď ja ich nezobudím a s počítačom to zvládnem aj sám...
- Koľko rokov majú vaše dcéry? Skúsil som z druhého konca.
- Jedna má 20 a druhá 24. Pekný vek, dievky na vydaj a mama sa ich bojí v sobotu pred obedom zobudiť ...
Tak ma len viedli k pani starostke. O ulicu ďalej sme stretli starostkinho syna, povedal, že mama niekam odišla a starší brat ešte spí... Celá dedina v sobotu ráno pred obedom ešte spí? Pani, ktorá má dve dcéry sa nado mnou zľutovala, že aby som predsa len šiel k nej. Hurá!
Odomkla dvere a najprv zakričala na dievky:
- Oblečte sa, ide návšteva...
Hádam ani nemusela... Staršia už bola oblečená, mladšia pobehovala len tak, zabalená do nejakej plachty. Boli veľmi ochotné, usmievavé, mladšia hneď zapla počítač, a bežala do vedľajšej izby.
Spojenie prebehlo v pohode, potvrdilo sa, že moje dôležité dáta sú už zapísané, kartu som mohol zmazať a znovu na ňu fotografovať... Tak som sa náhodou dostal do domu s počítačom a s dvomi dievkami na vydaj...
(akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čiste náhodná, osoby, aj príbeh som si vymyslel...)
no neviem, v akom ,,zápecníkove" si bol, ale v našej dedine to žije už od šiestej rána.. :)
OdpovedaťOdstrániťale fakt máš pravdu !
mlaď nevídavam.. to pobehujeme už len my starí, čo chodievame s kurami spať a s kurami vstávame.. :)))
nová doba...
mia, to radšej neprezradím, čo keby to náhodou bolo práve vo vašej dedine...
OdpovedaťOdstrániťja považujem za mládež deti do 55 rokov a za starých až od 80... takže koľko máš? :)
wabt... tak podľa tvojho kritéria budem ešte krátku chvíľu mládež..:))
OdpovedaťOdstrániťNO veď sa mi to hneď nezdalo, že by Ťa len tak vpustili do domu a rovno k počítaču...
OdpovedaťOdstrániťTaké je už dnes veeeeeeľmi nepravdepodobné!
Mám na mysli to pozvanie, nie ten počítač. :-)
Silvia, bolo to presne tak, čo sa ti na tom nezdá?
OdpovedaťOdstrániťVeď v závere (v zátvorke) píšeš, že si si osoby aj príbeh vymyslel. Tak teda ako?
OdpovedaťOdstrániťA čo sa mi nezdalo? Nuž, v dnešnej dobe si akosi neviem veľmi predstaviť, že len tak - absolútne ústretovo a bez námietok - vpustí mamka do domu cudzieho človeka, ktorý si iba potrebuje niečo pozrieť na počítači. (A šte k tomu aj oznámi, že dievčatá ešte spia...) Kedysi, to áno, život bol iný a najmä dedina nezatvárala dvere. No dnes? Už aj v tých najzapadnutejších kútoch v ľuďoch vibruje ostražitosť.
Silvia, príbeh som si vymyslel, ale stať sa to mohlo, či nie? Ak ide o dôveryhodnú osobu, predsa ešte dobrí ľudia žijú, aj na dedine...
OdpovedaťOdstrániťNuž, dôveryhodne dnes vyzerá všelikto... A ľudia to vedia.
OdpovedaťOdstrániť