2007/08/05

Každý má počítač

V jednom kúpeľnom mestečku na východnom Slovensku som zistil, že neviem, či som uložil súbory s fotkami z minulého dňa. Na karte boli veľmi dôležité zábery, tak som o ne nechcel prísť, ale na druhej strane som potreboval voľné miesto na ďalšie zábery...

Riešením by bolo, na počítači skontrolovať moju prenosnú databanku. Kde ho však vziať, kdesi na východe, v malej dedinke? S tou otázkou som sa zaoberal, nikde nikoho a keď sa k parkovisku blížili dve dievčatá, hneď som ich privítal otázkou:

- Viete, kto má v dedine počítač?
- Samozrejme. Každý má počítač...

Neuveriteľné, ale tak jednoduché to predsa len nebude... Vzápätí mi poradili, aby som zašiel na obecný úrad, tam majú tiež počítač. Dobrý nápad, malá dedinka, kde z jedného konca na druhý je na skok, úrad bol neďaleko. Bola však sobota a úrad bol zamknutý.

Blížili sa ku mne dve ženy s ťažkými nákupmi, tak som sa ponúkol, že im pomôžem, ak mi poradia, kde sa dostanem k počítaču. Vraj, aby som šiel za starostkou, ona má počítač aj doma. Tá čo mi to radila, podotkla, že aj ona má počítač, ale k nej nemôžem, lebo dcéry ešte spia...

To znelo zaujímavo, myslel som si, prečo nie, veď ja ich nezobudím a s počítačom to zvládnem aj sám...

- Koľko rokov majú vaše dcéry? Skúsil som z druhého konca.
- Jedna má 20 a druhá 24. Pekný vek, dievky na vydaj a mama sa ich bojí v sobotu pred obedom zobudiť ...

Tak ma len viedli k pani starostke. O ulicu ďalej sme stretli starostkinho syna, povedal, že mama niekam odišla a starší brat ešte spí... Celá dedina v sobotu ráno pred obedom ešte spí? Pani, ktorá má dve dcéry sa nado mnou zľutovala, že aby som predsa len šiel k nej. Hurá!

Odomkla dvere a najprv zakričala na dievky:

- Oblečte sa, ide návšteva...

Hádam ani nemusela... Staršia už bola oblečená, mladšia pobehovala len tak, zabalená do nejakej plachty. Boli veľmi ochotné, usmievavé, mladšia hneď zapla počítač, a bežala do vedľajšej izby.

Spojenie prebehlo v pohode, potvrdilo sa, že moje dôležité dáta sú už zapísané, kartu som mohol zmazať a znovu na ňu fotografovať... Tak som sa náhodou dostal do domu s počítačom a s dvomi dievkami na vydaj...


(akákoľvek podobnosť so skutočnosťou je čiste náhodná, osoby, aj príbeh som si vymyslel...)

8 komentárov:

  1. no neviem, v akom ,,zápecníkove" si bol, ale v našej dedine to žije už od šiestej rána.. :)

    ale fakt máš pravdu !
    mlaď nevídavam.. to pobehujeme už len my starí, čo chodievame s kurami spať a s kurami vstávame.. :)))

    nová doba...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. mia, to radšej neprezradím, čo keby to náhodou bolo práve vo vašej dedine...

    ja považujem za mládež deti do 55 rokov a za starých až od 80... takže koľko máš? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. wabt... tak podľa tvojho kritéria budem ešte krátku chvíľu mládež..:))

    OdpovedaťOdstrániť
  4. NO veď sa mi to hneď nezdalo, že by Ťa len tak vpustili do domu a rovno k počítaču...
    Také je už dnes veeeeeeľmi nepravdepodobné!
    Mám na mysli to pozvanie, nie ten počítač. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Silvia, bolo to presne tak, čo sa ti na tom nezdá?

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Veď v závere (v zátvorke) píšeš, že si si osoby aj príbeh vymyslel. Tak teda ako?
    A čo sa mi nezdalo? Nuž, v dnešnej dobe si akosi neviem veľmi predstaviť, že len tak - absolútne ústretovo a bez námietok - vpustí mamka do domu cudzieho človeka, ktorý si iba potrebuje niečo pozrieť na počítači. (A šte k tomu aj oznámi, že dievčatá ešte spia...) Kedysi, to áno, život bol iný a najmä dedina nezatvárala dvere. No dnes? Už aj v tých najzapadnutejších kútoch v ľuďoch vibruje ostražitosť.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Silvia, príbeh som si vymyslel, ale stať sa to mohlo, či nie? Ak ide o dôveryhodnú osobu, predsa ešte dobrí ľudia žijú, aj na dedine...

    OdpovedaťOdstrániť
  8. Nuž, dôveryhodne dnes vyzerá všelikto... A ľudia to vedia.

    OdpovedaťOdstrániť