Básnik kedysi dávno písal o rutine, ktorú si želá: Každý deň stretnúť človeka, to stačí - človeka stretnúť každodenne... Aj to by bol istý druh rutinného konania, zážitok ktorý sa opakuje každodenne, ale stretávanie s ľuďmi nám nikdy nezovšednie...Sú však aj iné každodennosti, ktoré sa stávajú nevyhnutnou rutinou nechtiac. Napríklad taká cesta do práce, aj práca samotná môže byť za istých okolností rutinná... Tá moja však našťastie nie je taký prípad, mám ju pestrú, neopakovateľnú, úlohy sú vždy nové, aj problémy a riešenia sú zakaždým jedinečné...
Cesta do práce sa však po čase stáva rutinnou záležitosťou, v mojom prípade už mám dojem, že poznám každú zákrutu, každú dieru každý hrbolček na ceste. Sledujem prácu cestárov, ako z nadhľadu, keď sa niektorý výtlk zväčší, určite si to do mesiaca všimnú a odrazu je na ceste po diere iba tmavší fľak.
Sentimentálne potom istý čas spomínam: aha, tu som musel pribrzdiť, tu som uhýbal vpravo a tam zase vľavo...
Poznám miesta, kde zastavujú policajti, mňa iba raz, lebo moje auto vyzerá dôveryhodne :) Jazda cez mesto prináša okrem zdržanie aj isté uvoľnenie, nikto sa nenáhli, striedajú sa krátke zastavenia s niekoľkometrovým posúvaním a my, sediaci Cimmermani v autách sa navzájom pozorujeme.
Najlepšou pozorovateľňou v aute je spätné zrkadielko...
Nedávno som zaregistroval na skle maľovanú Mazdu2, s krásnou ženou za volantom, až môj Peugeot obdivne zavrčal. Ona, trnafčanka zastavila tesne za mnou, až som mal pocit, že mi dýcha na krk, ba skoro až na plešinu... Jej krátky účes guľatého tvaru rámoval pokoj v tvári a istotu v očiach... Bola to perfektná šoférka na prvý pohľad...
Poslušne sa posúvala za mnou, zastavila vždy včas, za jazdy volila primeraný odstup, na zelenú reagovala rozvážne, pri státí sledovala dianie okolo, bolo jasné, že sa zabáva ako ja. Na kruhovej križovatke som moju peknú Mazdu nenávratne stratil, odstredivá sila ju vrhla na iný koniec sveta. Ostala iba nádej, že každodenná rutinná jazda mestom mi ju možno ešte raz, niekedy vráti do zrkadla...
Spätné zrkadlo v aute je vynikajúci vynález.
ty hovoríš o rutine pri ceste do práce?! Skús chodievať 9 rokov do práce o jedno poschodie nižšie!
OdpovedaťOdstrániťgerma! trafila si ma za letu..... Všetko sa dá vydržať, ale toto čo píšeš, je iste riadne náročné..... :)
OdpovedaťOdstrániť.
takže sa nemám prečo sťažovať...... vlastne sa ani nesťažujem :)
Tak levicu v spatnom zrkadielku sledovat, na to by Ta uzilo! :-) Velmi dobre je MHD, tam byvaju castokrat rovnake xichty, ale zaroven sa cast obmiena. Dokonca sa po case jeden zacne so stalymi dorozumievat len pohladom.
OdpovedaťOdstrániťlev, to mi hovor... množstvo rokov som dochádzal do práce MHD, to už neboli cestujúci, to bola rodina, každý mal svoje obľúbené miesto, boli spárované dvojice, ak niekto chýbal, šofér sa zdráhal odísť... Pekné roky to boli.
OdpovedaťOdstrániťwabt, máš zmysel pre detaily a vynikajúce pozorovacie schopnosti ..
OdpovedaťOdstrániťneuveriteľné, čo všetko sa dá uvidieť a pozorovať v tom malom kúsku skla pred očami..že mi to ešte nenapadlo pozorovať krásnych mužov za volantom v spätnom zrkadle.. vďaka za tip a vyskúšam... :)))..
len musím dávať pozor, aby som v tom zanietenom pozorovaní nespôsobila nejakú kolíziu, lebo ja nie som perfektná šoférka, iba obyčajná blondýna (ach jaj) a späťák mi slúži len na zorientovanie sa v situácii za mnou :)
no potvrdzujem tvoje i levie slová o známych tvárach v MHD.. je to aj môj prípad dochádzky do zamestnania.. :)
fajn článok.. pohodička, optimizmus a chuť do života :)
K+..a klikám.. :)