Občasná dávka emócií

Keď si človek zvykne na svoju dávku emócií, tak musí z času na čas na tie naše hory vybehnúť... Tak sme sa dnes dostali až na jedno výletné stredisko v Považskom Inovci, kde pečú ryby, ktoré si zákazník môže sám chytiť. Rybárčenia som sa vzdal, stačilo mi, že som toho pečeného pstruha jemne poobracal na tanieri...

Vlastne s tým tanierom som to trošku prehnal, servíruje sa tam turisticky - na plastovej tácke a ryba je položená na bielom kartóne (z krabice od topánok :), chuťovky v podobe kyslých uhoriek a baraních rohov sú v plastovej miske a chlieb so servítkou a plastovou vidličkou v igelitovom vrecku... S pstruhom (ťažko sa to číta...) nie je veľa práce a vidličke sa na dubovom stole dá pomôcť aj voľnou rukou...

Skrátka - stolovanie na úrovni plastového stredoveku. Nikomu to samozrejme nevadí, k jedlu v prírode sa predsa pristupuje inak ako doma - je to konzumácia s cieľom získania energie pre návrat domov a ak sú zachované chuťové kvality, je to všetko "oukej", ako sa u nás hovorí. Naviac, aj hygienické zázemie tejto bufetovej prevádzky je zatiaľ na špičkovej úrovni.

Len mi nepadol dobre rozhovor dvoch žien pri vedľajšom stole, ktorý som si nechtiac vypočul - o tragédii autobusu v Chorvátsku... Mladá žena na margo jazdenia v závere skonštatovala, že jej manžel jazdí takmer podľa predpisov, občas dodržiava aj rýchlostné limity, ale ona nie!

Znelo to dosť vystatovačne a hrdinsky... Možno ju ešte nechytili a možno má zatiaľ šťastie ona i tí, ktorí sa pohybujú v jej okolí, ale bohužiaľ na našich cestách jazdí veľa podobných povahových klonov, čo sa vymykajú z pravidiel v túžbe po zvláštnych, neľudských emóciách...