V prírode je všetko vopred určené, nič sa nedeje náhodne (osud a predurčenie)... Ak máte málo železa, na vine je váš železný problém, ktorý je skrytý vo vašej psychike. Zbavte sa ho, a hladina železa v krvi sa normalizuje... Všetky telesné neduhy a abnormality spôsobuje narušená psychika.
Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.
Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.
Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.
Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.
My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.
Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...
o vzájomnom spolupôsobení vnútornej rovnováhy človeka (homeostázy) a jeho psychiky (vnímanie a zvládanie vplyvov jeho bezprostredného vonkajšieho okolia) niet pochýb. Jedno s druhým veľmi úzko súvisí, zjednodušene by sa dalo povedať, že priamoúmerne v oboch smeroch.
OdpovedaťOdstrániť*
Aj keď slovník definuje pravdu ako zhodu poznania alebo tvrdenia so skutočnosťou, do polemiky o pravde je ťažké sa púšťať, lebo pod pojmom pravda si každý jedinec predstavuje niečo iné, ich poznania sa vzájomne líšia, ale v konečnom dôsledku každý môže mať (svoju) pravdu... :)
*
myslím si, že fatalizmus je v každom z nás. Miera jeho veľkosti sa odráža v odvahe človeka vziať svoj život do vlastných rúk. Veľakrát po ňom siaham(e) v prípadoch vlastných rozkolísaných názorov, keď neviem(e), v ktorú stranu vykročiť a fatalizmus poslúži ako ospravedlnenie prevládajúcej nerozhodnosti. Vtedy vyslovujem(e) čarovnú formulku o predurčenosti alebo o osude ,, čo sa stať má, stane sa..." a nechávam(e) udalosť plynúť časopriestorom bez zasahovania, ale v zbožnej nádeji, že výsledok bude totožný s predstavou...
:)
mia, tvoj diskusný vstup do mojej amatérskej úvahy je postavený na vedeckom základe, z pohľadu profesionála a je napriek tomu zrozumiteľný a perfektný... predpokladám, že filozofia, či sociológia je tvoj študijný, alebo aj profesný smer. :)
OdpovedaťOdstrániť