Jedenáste okná

"Pri tvorbe nového se netreba báť chýb,
lebo sú súčasťou učenia a rastu."(FB)

Zažil som "na vlastnej koži" operačné systémy od MS DOS po Windows s rôznymi číslami až po súčasnú jedenástku. Verzia 3.11. bola zvláštnosť, ale v praxi skoro na nič. Sympatický bol Windows 95, aj trochu pozmenený Windows 98. Windows Me som vynechal a neujal sa. XP z roku 2001 bol (mojou) hviezdou a bolo ťažké sa s ním rozlúčiť. Vistu z roku 2006 som vynechal, podobne ako mnoho iných užívateľov, neujal sa.  Windows 7 z roku 2009 opäť zažiaril, škoda bolo z neho odísť. Windows 8 a 8.1 som mal na laptope, nahradila ho desiatka, s ňou je to lepšie, ale už je oznámené, že skončí. S  tým skončením "podpory" je to paradoxné, užívateľ (ja) sa teší, že už nebude zdržiavaný neustálymi "vylepšovaním", hoc aj za cenu istého bezpečnostného rizika. 

Na aktuálnom hlavnom stroji (bolo ich niekoľko) som si Windows 10 z roku 2015, ani neviem prečo, vymenil za jedenástku. Škoda bolo desiatky, aj pivo 10 som mal najradšej...

Windows 11 je potvrdením fenoménu "vylepšovania". Človek si kúpi produkt, ale bez obligátnej dvojročnej záruky, potom mu ho stále za chodu opravujú... Ale aj v kúpe systému sa to trochu (podstatne) zmenilo, už si nekupujeme program na doživotie, ale na rok a  každý rok znovu. V podstate ide o prenájom. Konšpiračné teórie hovoria, že tak to bude v budúcnosti so všetkým... Ale kto by veril konšpiráciám? 

Užívateľ systému si na daný produkt (dá sa to ešte nazývať produktom?) zvykne, zopár vecí (možno maličkostí, ale príjemných) sa dostane do mechanickej pamäti a potom sa to pri prechode na "lepší" (možno) systém zmení, zakáže alebo nahradí niečím iným. Zmení sa idea a zmeny sa nedajú vrátiť späť. Niekedy len s pomocou externých utilít, ale len dočasu. Niekedy sa to staré vráti po čase späť, ako sa vracajú staré dobré časy... 

Snúbenci

Manželstvo ako inštitúcia sa uzatvára pred svetskou, alebo cirkevnou autoritou. Podmienkou je splnenie viacerých požiadavok zákona o rodine: 

"§ 1 - ods. (3) Muž a žena, ktorí chcú spolu uzavrieť manželstvo (ďalej len „snúbenci“), majú vopred poznať navzájom svoje charakterové vlastnosti a svoj zdravotný stav."

To je veľmi zaujímavý odsek zákona, skúsme si ho rozmeniť na drobné a podeliť to aj dnešnými spoločenskými (a technickými) pomermi.

Spoznať charakterové vlastnosti snúbenca je veľmi ťažké, ale v snúbeneckom pomere je to, okrem telesných dotykov a intímností to základné, o čo im ide. Otázkou je, nakoľko sa v tomto spoznávaní objavuje a spoznáva pravda, lebo každý sa snaží, vedome, alebo nevedomky, ukázať sa pred partnerom v tom najlepšom svetle. 

Vieme tiež, že ak sú dvaja práve zaľúbení, treba u nich rátať s prirodzenou "slepotou" zaľúbených, ktorá im maľuje všetko na partnerovi ružovými farbami. Úsudok o charaktere preto môže byť dosť neistý. No nech je aký je, vždy je nejaký, ale nedá sa dokladovať žiadnym certifikátom. 

Myslím si, že charakter človeka sa v podstate nemení, návyky zafixované v detstve ostávajú veľmi dlho, možno navždy, ale tiež je pravda, že "starnutím" sa charakter prejavuje vypuklejšie, keď pominie zaľúbenosť, vystupujú "hrany" na povrch. Dalo by sa povedať, že až spätne uvidíme, aký bol človek v mladosti naozaj.

Spoznávanie charakteru partnera ovplyvňuje aj akási "psychologická" schopnosť "sledovateľa", pochopiť jednotlivé náznaky, ich súvislosti a prípadné dôsledky. V súvislosti s manželstvom sa niekedy hovorí, že protiklady sa priťahujú, ale len Boh a psychológovia vedia, či je to naozaj tak... Manželstvo je, povedané matematickou rečou, rovnica o dvoch neznámych, doplnená neskôr o spoločných menovateľov. 

Nechajme charakterové vlastnosti bokom, sú dosť ťažko uchopiteľné v danom stave a pozrime sa na zdravotný stav. Zdravotný stav je značne časovo závislý pojem, lebo čo je dnes, sa zajtra môže zmeniť, ale tu je dôležité východisko, aktuálny stav pred rozhodujúcim krokom. Možno by sa k zdravotnému stavu dali pripojiť aj niektoré moderné závislosti - internet a sociálne siete. 

Počítačová gramotnosť patrí dnes už samozrejme k základnej úrovni vzdelania a počítačové zručnosti sa viac-menej predpokladajú. Sociálne siete sú však špecifickým svetom, napriek otvorenosti je to niečo ako "uzavretá spoločnosť". Položme si teda, ako snúbenci otázku, čo s tým? V záujme dodržania "ducha" zákona, by si mali snúbenci povedať aj o doterajšom "pobyte" na sociálnych sieťach, aj o prípadnom blogovaní. 

Nemyslím, že by si mali odovzdať vzájomne prístupové heslá a kódy, lebo to je záležitosť výsostne osobná, ako napríklad listové tajomstvo (platí to aj o elektronickej pošte). Dalo by sa povedať, že úprimnosť nadovšetko, ale spojená aj s veľkým kusom dôvery. 

 Upozornenie:

Táto úvaha je čiste v rovine laickej, preto jej závery berte s rezervou a prípadné praktické otázky konzultujte s príslušnými odborníkmi.

Evolúcia

Keď sme boli malí, teda až do vyvrcholenia puberty, nosili sme zásadne trenírky. Červené, modré, maximálne biele s lampasami. Na telocviku, alebo aj inde, bolo hneď jasné, kto je ľavičiar a kto pravičiar. Ja som bol vždy vľavo... Neskôr prišli slipy, takže delenie na pravičiarov a ľavičiarov skončilo. To by sme mohli považovať za prirodzený vývoj, teda evolúciu.

Evolúcii sa vymyká to, čo sa stalo s bielizňou a šatstvom v novodobej histórii v časoch moderného ľudového kapitalizmu. V šatstve a v bielizni vždy bola nášivka s logom výrobcu, prípadne s pracími odporúčaniami vzadu a hore, na golieri v strede. Všetko bolo jasné aj pri obliekaní. Až do revolučných zmien súčasnosti. Táto "revolučná" doba ma stále trochu mätie, najmä pri obliekaní, lebo sa nachádzame v prechodnom období. 

Niektoré nášivky sú ešte po starom v strede a vzadu, iné sú vľavo a dolu. Zdanlivá maličkosť, ale signalizuje príklon k ľavičiarstvu. Aj v politike je to tak, úspešné môžu byť už len ľavicové strany (otázka je len to, čo je to ľavicová politika). Trochu som na pomykove, ako je to s našou ľudovo-kapitalistickou armádou. Vlastne my už armádu nemáme, len profesionálne odzbrojené sily Slovenskej republiky.

Možno sa v ozbrojených silách tiež niečo zmenilo (okrem výzbroje, zmenou svetových strán), kedysi za čias ČS ľudovej armády sa začínalo pochodovať vykročením ľavou nohou a poddôstojníci vykrikovali "levá, levá..." Nie je mi jasné, čo kričia dnes. Ako sa v tomto zjednotili s členmi paktu? Možno "pravá, pravá...", ale vlastne, keď sa v oblečení prechádza na ľavú stranu, mohlo by sa aj pochodovať ľavou nohou... 

U vojakov však nie je dôležité, ako pochodujú, ale kam smerujú a či majú nabité.

A je to!

Tak som dorazil na Čomolungu netu, spadol som do sociálnej siete, inak zvanej aj facebook. Ako opísať prvé dojmy?

Impulzom, prečo byť na facebooku, bol článok a zdôvodnenie v diskusii, ako to napísal Piki, vraj je to najlepší spôsob outsorcingu komentárov. Doteraz sa mi z toho vyjadrenia točí hlava, ale skúsil som a teda nech iní robia za mňa to, čo sa mne nechce. Stačí zaplatiť cenu.

Aby som si sám pred sebou neplietol dojmy a pojmy, musím povedať, že nástup do FB je impozantný, v prvých chvíľach som sa cítil ako návštevník, ktorý vstúpi do veľkej sály, kde už sedia stovky hostí v družnej zábave a všetci sa zabávajú o všetkom, ale v momente môjho príchodu sa všetci obrátia k dverám a čakajú ako vojdem.

Trochu mi to pripomenulo naskočenie do rozbehnutého vlaku, o ktorom ani neviem, či ide správnym smerom. Hlavne sa nechať chvíľu viezť... Trochu som mal pocit, ako by som prišiel do spoločnosti, ktorá už je v nálade, iba ja som triezvy... :)

Mám dojem, že FB je synonymum moderného davu. Taký pražský Václavák, kde niektorí idú hore niektorí dolu a kopa ľudí iba postáva a nevie kam ísť. Prvý dojem je dôležitý, ale určite ho po čase vystrieda iný. Tak to v živote chodí a na FB určite tiež. Len ešte neviem, ako sa vystupuje z toho vlaku, či má záchrannú brzdu...

Život podľa prírody

V prírode je všetko vopred určené, nič sa nedeje náhodne (osud a predurčenie)... Ak máte málo železa, na vine je váš železný problém, ktorý je skrytý vo vašej psychike. Zbavte sa ho, a hladina železa v krvi sa normalizuje... Všetky telesné neduhy a abnormality spôsobuje narušená psychika.

Ak poznáme telesný nedostatok, podľa neho môžeme určiť príčinu v psychike, ktorá ho spôsobila. Príčiny sú v ľudských vzťahoch, v duševnej traume. Platí to aj naopak, na každý mentálny problém sa časom vyvinie ako odozva telesná abnormalita, narušenie príslušného orgánu... Toľko veľmi nepresná a trochu zdeformovaná citácia jednej strany diskusie, ktorá ma dnes stretla.

Oponujem slovami, že nič nie je vopred určené, všetko je náhodné, udalosti a deje života i svetov sú vzájomne nadväzujúce a zmena jednej maličkosti ovplyvní mnoho nasledovných dejov, teda každý počin, viac či menej významný, svojim dielom pozmeňuje osud vecí i života vo svojom dosahu na budúcnosť.

Existuje len jedna pravda. Áno a tou je Boh, či príroda? Musím opäť oponovať, že pravda je relatívna a vždy platí len vo vzťahu niečoho k niečomu inému. Podobne sa to dá povedať aj o viacerých ľudských kategóriách, aj v otázke dobra a zla, lebo často dobro niekoho je priamo podmienené zlom iného alebo aj naopak.

Zachovanie života nie je ani dobrom, ani zlom, je to sám život, ktorý má svoj vnútorný mechanizmus zrodu, rastu klesania a umierania jeho entít. Vo vzťahoch v prírode (aj my sme jej súčasťou) je to aj vzájomné požieranie a boj medzi druhmi. Vo vzťahoch medzi živými matematika neplatí.

My, ľudia sa sami vnímame ako výnimočné prvky prírody, dohodli sme sa, že sme stvorení na obraz boží... Sme zahľadení do seba, sme mierou vecí i života. Všetko vo vesmíre je vo vzťahu k nám, sme stred, sme ego vesmíru... V spoločnosti máme svoje zákony, svoju etiku, pravidlá vzťahov slúžiace pre zachovanie nášho výnimočného rodu, bez nás Vesmír nemá žiadnu cenu pre nás.

Bola to krátka improvizovaná diskusia s odborníkom na život podľa prírody, ako začala, tak náhle aj skončila. A život beží ďalej podľa svojich vopred určených pravidiel, od náhody k náhode, od počiatku ku koncu...

My super sweet 16

Ahojte, to som ja Nika.

Rozhodla som sa, že vám napíšem a poviem vám, ako sa mám a čo všetko som v poslednej dobe robila.

V škole sa mi darí, ako vždy, skúšky som urobila dobre. Dnes som bola s kamarátkami nakupovať, lebo máme veľkú párty v piatok. Neviem či viete, ale na MTV je taký program "My super sweet 16" je to o tom, ako rodičia spolu s MTV poriadajú svojim deťom obrovské narodeninové party.

Tak taká párty bude aj tu, mojej kamarátky otec vlastní sieť obchodov a tak poriada veľkú párty pre svoju dcéru a bude tam cez 200 ľudí a nie všetci čo chceli ísť dostali pozvánky, ja som mala šťastie a dostala som pozvánku, preto sme jej boli kúpiť darček a aj sa popozerať po nejakom oblečení. Je tam predpísané oblečenie - čierne.

Strašne sa teším!

V hudbe sa mi celkom dari tiež. Stále chodím na hodiny k speváčke Ire. Je s ňou výborne, vie mi všetko vysvetliť a rozumieme si, a sme ako kamarátky. Na budúcu sobotu si od nej kúpim PA systém to je jeden mixážny board a 2 veľké reproduktory. Do toho sa dá napojiť 5 vecí – gitary, keyboardy a mikrofóny a ešte aj CD prehrávače alebo ďalšie mixážne boardy.

Ira mi ešte tento týždeň ide kúpiť aj pár káblov a potom asi na budúci mesiac pôjdeme spolu kúpiť mikrofón. Už o chvíľu pôjdeme nahrávať do štúdia, dúfam že to vyjde. Ešte som si nie na 100% istá, ktorú pesničku si nahrám. Zohnala som si aj kapelu, už nám chýba len basista.

Bubeník je môj najlepší kamarát Emanuel. Má 17 a je vysoký 2 metre a niečo, gitarista ja Natan (polovičný Angličan) a tiež má viac ako 2 metre, čiže pri nich vyzerám ako trpaslík. Výborne spolu vychádzame.

Budeme cvičiť u Emanuela, má v svojom byte miesto. Akurát pred tým, ako som išla napísať tento mail som si pozerala pesničky, ktoré by sme mohli robiť a strašne sa mi pozdáva pesnička Zombie od The Cranberries , je to výborná pesnička. Je ale trochu obtiažna lebo speváčka používa techniku, ktorá sa volá melisma. Ale mala by som to zvládnuť.

Ináč všetko je v pohode. Veľa chodím von, doma nemám čo robiť. Väčšinou chodím do skateparku. Je to taký akoby park pre skaterov sú tam "bowls" and schody a zábradlia aby sa mohli skateboardovať a môže sa tam kresliť aj grafity.

No, to je asi tak všetko. Už musím aj tak končiť lebo mamina na mňa volá, aby sme už išli spať. Strašne mi chýbate a ďakujem za to, že na mňa všetci myslíte.

Nika