2009/09/23

Knihy v nás

Blogy sú vlastne diskusným systémom, kde je málokto osamelý, navzájom sa čítame a reagujeme na podnety v istom presne neohraničenom priestore. Tak sa navzájom obohacujeme o myšlienky a podnety, ktoré by inak v behu života asi neprišli. Diskutujeme nielen v komentároch pod blogmi, ale aj na úrovni článkov.

Už dvakrát ma nakopol do úvah Filip na jeho bútľavej vŕbe, aby som sa zamyslel nad svojim vzťahom ku knihám. Je to z mojej strany dlhoročný vzťah a prešiel rôznymi štádiami. Začalo to v útlej mladosti, hneď ako som sa naučil čítať. Odvtedy žiadna kniha nebola predo mnou istá, všetko som hltal na jedno posedenie.

Boli to romány, aj červená knižnica od mojich sestier, než sa odhodlali prečítať požičanú knihu, ja som ju už mal prežitú, niekedy aj v noci so sviečkou v ruke. Boli medzi nimi aj sväté knihy s náboženskou tématikou s posvätením "Imprimatur", ale bola medzi nimi aj Krásna Helena, aj drastické romány Jókaiho, aj dobrodružstvá Mórica Beňovského.

Neskôr pribudli Križiaci, Anna Kareninová, niečo z povinného čítania, neopisoval som obsahy, ale často som sa sám prehrýzal knihami z čírej poctivosti. V začínajúcej dospelosti som objavil aj poéziu, márne sa snažiac napodobniť veľkých básnikov. Čítal som však ďalej a veľa, ale už som si začal vyberať žánre, ktoré ma zaujímali viac. Bolo v tom menej romantiky a viac faktov.

Niekedy v polovici svojej profesnej kariéry som sa už orientoval takmer výlučne na odbornú a encyklopedickú literatúru, podvedome som si uvedomoval, že život už beží ďalej zotrvačnosťou a niet času na zbytočné hľadanie ihly v kope sena, teda tých akýchsi životných múdrostí v knihách. Čo už, keď som dosiahol vek spisovateľov, o čom ma ešte môžu poučiť?

Napriek tomu čítam knihy dodnes, ale si ich vyberám, ak mi nepríde do cesty tá pravá, ktorá ma zaujme, tak ju nehľadám, dnes je aj reklama na knihy tak mohutná, že ich dokáže vsugerovať čitateľovi. Beriem knihu do rúk zriedka, ale ak ju chytím, čítam aj za pochodu a stále ma láka aj poézia, ale tiež si vyberám, tak ako si logicky vyberám aj filmy.

Do čítania kníh sa vklinil internet, na prvý pohľad je hrozbou knihám, s mojim čítaním však nemá zhola nič spoločné, kniha je a ostáva knihou, aj keď sa ich už nesnažím zhromažďovať ako kedysi, už viem, že kniha je po prečítaní vlastne zbytočnosťou, na ktorú padá prach, kým ju niekto znovu neobjaví.

Kniha je teda dekoráciou, ale aj akosi duchovnou istotou, že je tu blízko zhmotnený príbeh, ktorý som prežil a tak je pripomienkou lepších virtuálnych čias.

Stávalo sa mi a stáva sa mi dodnes, že niektorú knihu nedočítam. Málokedy sa mi stáva, že tú istú knihu čítam dvakrát, vlastne je taká iba jedna, ktorú som si kúpil za 4 koruny ako žiak štvrtej triedy a príliš som jej nerozumel. O pár rokov som opäť narazil na tú istú "Filozofskú históriu" a vychutnal som si jej obsah, už s pochopením všetkých súvislostí.

Nedočítal som napríklad Rimanku, nedočítal som ani Matkina, ktorý sa mi dostal do rúk, lebo sa mi zdalo, že motív sa len opakuje a obmieňa, a u Matkina aj kvôli zneužívanému slovníku vulgarizmov, ktoré tam nie sú vždy funkčné, resp. sú vzdialené môjmu svetu. Nemám na konte veľa takých kníh, rozhodne však nehľadám chybu v sebe, ak nejakú odložím, lebo tam chyba nemôže byť...

Konečne, tak ako mnoho iných vecí, aj vzťah ku knihe sa vekom mení, v mladosti človek hltá všetko, neskôr sa z neho stane gurmán. Mám veľa kníh, ktoré ma v živote nestretli, aj veľa slávnych kníh, ale mám aj veľa vrcholov na zemi, na ktoré som nevystúpil a už nikdy nevystúpim, je na svete veľa riek, do ktorých som nevkročil a už nevkročím a som tu.

Nečítal som ani Malého princa, ktorého každý obdivuje a už ho ani neprečítam, iba ak by náhodou, ale aj tak, nech nikto neskúma čo som prečítal a čo nie, lepší je obrátený postup, skúmať priamo človeka lebo prečítané knihy sú v nás, knihy nás formujú najmä v mladosti a to je dôležité, neskôr môžeme my formovať svoje knihy...

5 komentárov:

  1. Veľmi zaujímavá a podnetná úvaha. Odložiť knihu a verejne to povedať je prejav, ktorý mi bol vždy sympatický. Vôbec si nemyslím, že kniha vždy musí človeku pohladiť srdce. Hoci aj od renomovaného autora. Veď preto ich je toľko, aby sme si mohli vybrať. Sú pre nás, nie my pre nich.
    Malý princ - všetkými okázalo obdivovaný (z rôznych dôvodov)- sa mi dostal do rúk ako povinné čítanie (niekedy v záverečných ročníkoch základnej školy alebo na gymnáziu?). Naozaj sa mi páčil, no pravdepodobne len vďaka tomu, že naša slovenčinárka nás dokázala "naňho pripraviť". Myslím si, že táto kniha s hlbokým filozificko-ľudským nábojom chytí za srdce nevinné priamočiaro mysliace dieťa - svojou domnelou jednoduchosťou, alebo vyspelého čitateľa, ktorý v nej hľadá skryté hlbiny. Čítanie na skrátenie dlhej chvíle, pre zábavu, to rozhodne nie je (aspoň pre mňa nebolo).

    OdpovedaťOdstrániť
  2. :) tak vidíš Silvia, mňa na princa nepripravili, akosi išiel inou cestou :), možno sa ešte stretneme, ako hovoríš - ako vyspelý čitateľ, ale potom nech sa drží...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Výber kníh na prečítanie je silne ovplyvnený povahou človeka.
    A ich množstvo (prečítaných a čítaných) je ovplyvňované istým spôsobom možno (teraz to trochu preženiem) aj pocitom akejsi nenaplnenosti vlastného života alebo je to spôsob úniku zo svojho života... aspoň na krátky okamih
    Každopádne čítať treba... je to obohacujúca činnosť... :)

    OdpovedaťOdstrániť