Ak môže existovať večerník, prečo by nemohol existovať aj nočník, hoci aj v podobe takéhoto po-polnočníka?
Náš svet sa neustále zmenšuje. Kedysi aj výlet do susednej dediny bol dobrodružstvom a dnes máme celý svet ako na dlani a v hlave. Kdekoľvek na svete sa niečo šustne, už nás o tom informujú a pritom tie udalosti zväčša nemajú žiaden vplyv na nás. Teoreticky môžeme aj my ovplyvniť dianie hocikde na svete, podobne ako motýľ pohybom svojich krídel.
Zdá sa, že vieme všetko o svete, ale je to veľký omyl. Vieme len to, čo nám hodia na obrazovku (alebo nájdeme vo wikipedii). Už nežijeme v hranatých domoch, ale vo svete, ktorý je guľatý. Je vzácnosťou, ak sa zastavíme na kus reči so svojimi susedmi, len tak prehodiť niekoľko nič nehovoriacich viet, ako sa máte a vypočuť sa navzájom. Máme svoj vnútorný svet, okolo ktorého sa točí náš individuálny vesmír.
Sme ako mravce, máme organizované mravenisko, pracujeme, tvoríme a hľadáme profity aj bez práce a tak sme tým zaujatí, že niekedy si zabúdame uvedomovať seba samého ako dušu, ktorá dáva zmysel nášmu telu, aj iným materiálnym hodnotám. Zabúdame diskutovať, stávajú sa z nás osamelí individualisti. Cudzie názory nás vytáčajú, neznášame kritiku, máme predsa svoje jedinečne správne a dobré názory.
Niekedy ma prekvapuje, akí sú ľudia múdri, spravodliví, láskaví a tolerantní (hlavne vo sfére blogov na internete). Keď všetkých ostatných, okrem seba zatracujú, nemajú radi ich nespravodlivosť, nenávisť a intoleranciu, nenávidia hlupákov a tým sa vyčleňujú z davu, ako prebudení a múdri do spravodlivého vyššieho a lepšieho sveta. Naozaj je to tak?
wabt, ty po-polnočné vtáča... zaujímavá hodina publikovania ... :)
OdpovedaťOdstrániť*
blogy, najmä tie neanonymné verejné, zaoberajúce sa poväčšinou vzťahovými témami, sú iba výklady pekne naaranžované, na ktorých sa autor prezentuje v takom svetle, akým by hádam aj sám chcel byť. No realita je niekde celkom inde, pretože skutočná podstata človeka a to, čo je v ňom, sa prejaví najmä vo vyhrotenej, vypätej, krízovej situácii, kedy sa prestáva kontrolovať, v spôsobe a ochote ju riešiť a nie vtedy, keď si pokojný a sústredený sadá za comp s cieľom napísať zaujímavý článok. Nielen v článku treba hľadať povahu a názory autora, tam je len ich jedna časť. Tá druhá časť je v spôsobe jeho vlastného prezentovania sa v diskusii nielen pri pochvalných ale aj pri oponentských názoroch...
*
virtuálny svet je svojský, aj keď tak trochu odtrhnutý od reality, ale je zaujímavý a priznajme si, že v reálnom svete, teda v najužšom okruhu svojej rodiny a známych, kde sa pohybuje, človek jednoducho nemôže byť konfrontovaný s tak širokým názorovým spektrom, aké mu ponúka virtualita ... A čím viac rôznych názorov vypočuje, tým viac je nútený uvažovať o tom svojom a poprípade si ho i poopraviť... len tak sa dá učiť tolerancii, ale i schopnosti obhájiť si vlastný názor...
Mia, vďaka za lekciu, musím priznať, že si to pekne rozviedla a máš pravdu.
OdpovedaťOdstrániťČlánok je zaujímavý, ale v závere trochu nejasný - neviem, čo je myslené vážne a čo ironicky...
OdpovedaťOdstrániť- - -
Čím je svet (zdanlivo) menší, tým menej poznáme sami seba.
- - -
Myslíme si, že o všetkom vieme - ale to je iba mediálna ilúzia.
Bohdan, možno v závere nejasný, je to trochu nedotiahnutá irónia, nemám rád, keď niekto tvrdí že všetci sú hlupáci a zlí, len sám seba z toho akosi vynecháva :) tiež nemám rád neustále zatracovanie "vlastného hniezda".. trochu optimizmu nezaškodí.
OdpovedaťOdstrániťInak si podstatu presne a stručne zhodnotil dvomi vetami :)
Súhlasím: Špinenie si do vlastného hniezda je úbohé, a niekedy tragikomické...
OdpovedaťOdstrániťOddýchnutý bloger v článku prezentuje obyčajne svoje lepšie ja. Unavený človek v skratovej situácii "prezentuje" svoje temnejšie stránky (v každom z nás driemu). Výchova a tréning dávajú na váhy silnejšie závažie na tú lepšiu polovicu...
OdpovedaťOdstrániťA - samozrejme - aj prostredie, v ktorom "točíme" hrá vážnu úlohu...