Kultúrna a gastronomická nostalgia

Nostalgia, ale nie ako túžba po niečom vzdialenom, skôr spomienka oprášená od páchnuceho nánosu niekdajšej reality. Taká nostalgia môže mať rôzne príčiny. Ako dnes večer, keď som ostal sedieť pri filme "Poprask na ceste E4" z roku Pána 1979 (presnejšie z dávneho roku súdruhov...). Československá komédia, ale lepšie by jej sedelo pravdivé označenie Česká.

Český humor znášam celkom dobre, znesiem dosť vysoké dávky. Táto komédia z pozdne socialistickej reality je založená hlavne na vtedajších hereckých hviezdach, ktoré vcelku milujem, aj keď sa dali nahovoriť do prostoduchých rolí strojníkov, šoférov cigánov a otrhancov, ale aj vedúcich majstrov a kontrolórov. Proste na tú dobu typické postavy súdruhov.

Viac ako vtedy, pôsobia dnes oslovenia súdruh a súdružka dosť komicky, aj keby to nebola komédia, ale na vtip to nestačí. Nechcem film recenzovať, len nostalgicky spomínam na tie časy, ktoré nám tak realisticky priblížila TV joj. Dokonca sa im aj dvakrát roztrhol film s krátkou prestávkou bez reklamy, ako kedysi v malom dedinskom kine keď nešikovný premietač menil kotúče. Dokonalá ilúzia, až mi z toho naskakovala husia koža.

Inú, gastronomickú nostalgiu som zažil a doslova strávil pred pár dňami na druhej strane Dunaja v malom meste Győr, neďaleko Medveďova. Kedysi, keď sme tam chodievali častejšie, bolo to spestrené o hraničné kontroly a príslušný nákupný adrenalín. Teraz sme len pochodili pamätihodnosti mesta a keďže už bol pokročilý čas obeda, zašli sme do najbližšieho "étterem".

Bolo to v mestskom dome a ako sa ukázalo, bola to akási mestská závodná jedáleň, kde ponúkali jednotné menu, skladajúce sa z hustej polievky so širokými fliačkami a zemiakmi a hlavným chodom bola biela zemiaková omáčka s niekoľkými kúskami perkeltu s červenou paprikovou šťavou. Taká starodávna dedinská klasika bývala raz do týždňa aj u nás. Tak som si zaspomínal na časy, keď ešte mama varila...

Do polievky som si hodil za pol lyžičky "čípoš" paprikovej pasty aby lepšie chutila a naozaj chutila, hádam až príliš. Keď som dojedal bielo červenú omáčku s kúskami mäsa, už som tušil, že to nebude príliš kóšer... Nie tak, ako si myslíte, môj žalúdok znesie veľa, ale už pri odchode z mesta som sa cítil ako ten vlk, čo mu horár zašil do brucha kamenie namiesto babky a Karkulky. Pravdu povediac, ani tie dve by som tam nechcel mať.

Naplno sa to prejavilo už pri Mosonmagyaróváre, ale hrdinsky som to vydržal až domov. Nepomohol ani Carbontox. Ťažká to bola noc a ťažký aj ďalší deň. Bola to daň za moju nostalgickú nenažranosť. Odteraz si budem pamätať, že aj spomienky na staré časy je dobré dávkovať si iba v primeranom množstve. Preexponovanie spôsobuje žalúdočné problémy. Nech sa na mňa súdruhovia v Maďarsku a Česku nehnevajú.