O prachu a čase

"Prach si, a na prach sa obrátiš". Je to veta pripomenutia márnosti všetkého nášho úsilia na tomto svete, je to aj o tom, že naše telo je pominuteľné. Je to aj o tej "špirále", ktorú spomína vo svojom článku Vlado Gregor. 

Pri pohľade na všeobecnú skromnosť a uniformitu textov na náhrobných kameňoch som sa zamyslel a napadlo mi, prečo tam o človeku, ktorý odíde z nášho duchovného sveta, neuvádzame viac faktov z jeho života? Obvykle je tam meno, rok narodenia a rok úmrtia, prípadne nejaký verš bez historickej hodnoty. (Hviezdička - krížik podľa symboliky, ale správne by tam mala byť hviezdička aj na konci, lebo každý koniec je aj začiatkom...)

Nebolo by zaujímavé zanechať viac informácií budúcim generáciám historikov? Aspoň základné údaje, kde sa narodil, kde pracoval, kadiaľ v živote chodil, ako pochodil, čím sa vyznamenal, čo spôsobil...? (Koľko blogov napísal... :).

Čím viac som túto tému v duchu spracovával do konkrétnej podoby, tým viac sa zvyšovala moja  pochybnosť o dôležitosti priebežných faktov zo života človeka pre všeobecnú informáciu o súčasnej spoločnosti a civilizácii pre budúce generácie.

Je pravdou, že sme nadšení aj z úplne banálnych textov, vykopaných spopod nánosu vekov, ale predsa... Jednoduchosť a uniformita nápisov na náhrobkoch sú zrejme aj vyjadrením istej rovnosti v hodine smrti, návratom k prachu.

Trvanlivosť náhrobných kameňov a nápisov na nich je tiež z pohľadu ďalekej histórie veľmi krátka, zvlášť keď si uvedomíme, že spoločnosť si vyberá a uchováva na všetkých možných médiách dôležité informácie. Archívy sú preplnené, lenže je tu aj skúsenosť z Alexandrie, archívy nie sú večné...

Nepredvídané katastrofy a zlomy často zmenia všetky naše predpoklady, čo sa malo zachovať, to sa zničí - len náhoda rozhodne o tom, čo prežije budúce veky. Možno teda aj tie mená a letopočty sú z pohľadu histórie tak trochu trúfalosťou - kockou, ktorú hádže čas...