Bol tu čas, keď som sa skoro týždeň nudil. Prejavilo sa to aj navonok ako abstinenčný príznak z nedostatku internetu. Prestali ma zaujímať krížovky, ani sudoku už nezaberalo, tak som sa vybral do terénu. Zaumienil som si, že by mi pomohla dobrá kniha, tak som mieril do "veľkopredajne" Panta Rhei v nemenovanom supermarkete. S tou predajňou už mám isté nedobré skúsenosti, ale teraz som vôbec nevedel čo chcem, len toľko, aby to bolo rýchle čítanie.
Ako prvý mi udrel do očí Malý princ, ktorého som ešte nikdy nečítal, až to niekedy pociťujem ako civilizačný nedostatok v mojej výchove. Každý to čítal, len ja som "out", ale nech, nech vytŕčam z davu... Práve som nemal náladu na detské čítanie, tak som hľadal ďalej. Váľajú sa tam knihy na veľkých hromadách, hneď vedľa princa ležal nedotknutý štós Michala Kováča, stačil mi pohľad na obálku a mal som dosť. Vedľa neho leží podobná kopa Buša mladšieho, tiež neprosím. Už som čakal, že v ďalšej kope budú vybrané spisy V. I. Lenina.
Neboli. Našťastie. Vtedy mi napadla spásna myšlienka, vybrať si niečo z poézie. Poézia je dobre ukrytá vo vysokých úzkych regáloch. Podľa zásady, čo letí musí byť navrchu a čo nejde, to skryjeme. Spolu stojí česká i slovenská poézia, ako sestra pri sestre. Tam som hľadal podľa hrúbky knihy, lebo dobrého veľa netreba. Nenašiel som nič, čo by ma zaujalo štýlom, alebo obsahom. V poézii je riziko, že človek narazí na veľké lásky, alebo veľké sklamania a to som nechcel. Už som to skoro vzdal, keď prišiel ďalší nápad - keď niet dobrých básní, napíš si nejaké sám, veď času máš dosť. Kúpim si zošit, pero mám a čo ešte treba k poézii?
Už som odchádzal a okolo mňa v únikovej uličke som mával na pozdrav Dánovi, Urbaníkovej, Lasicovi a ďalším. Matkinovi som len odkázal: Aj ja teba. Nakoniec ma predsa chytila spisovateľská celebrita Jozef Banáš. Nie kvôli jeho próze, ani kvôli sláve slávnej dcéry, ktorú nepozerám ale preto, že keď som zobral do rúk jeho Deň do večnosti, po niekoľkých ukážkach som sa rozhodol - v nasledujúci večer ma bude zabávať on. A zabavil, stálo to za to.
Nazval by som to poéziou všedného dňa a plného života. Trochu mi to pripomenulo zbierku Evy Leškovej Srdce je blbec, ktorá má čestné miesto po mojej ľavici v skrinke pri počítači a tam skončí aj Jozef Banáš kvôli tej príbuznosti... Deň do večnosti je úžasná zbierka básní podľa môjho gusta, ktorá ma oslovila aj napriek tomu, že som sa snažil o kritický prístup. Aj keď nie všetky básne v nej majú u mňa rovnakú ozvenu, tie súzvučné rozhodujú.
Básne Jozefa Banáša ma oslovili aj svojou jednoduchosťou a výpoveďou o životných pravdách, múdrostiach a emocionálnych zážitkoch vyjadrených akoby chladnou hlavou, tak nejako chlapsky. Príjemne sa vnímajú zvláštne metafory a myšlienkové zvraty v závere básne, s pointou ako v dobrej poviedke, či fejtóne. Bol to pre mňa dobrý obchod a príjemný večer.
__________________________________
Jozef Banáš: Deň do večnosti, vydal Kelion, 2010
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára