Duša

Pred niekoľkými dňami som mal v úmysle napísať úvahu o duši. Potom sa cezo mňa prevalilo niekoľko dôležitých udalostí a prišli aj iné podnety.

Dnes pršalo a hlučné kvapky dažďa mi vnukli tému súvisiacu s dažďom. Takú hamletovskú otázku: Je lepší dlhší, alebo kratší? Po overení rozhodujúcich skutočností, teda po porovnaní so susedmi som sa presvedčil, že v tejto situácii je lepší kratší. Samozrejme, že ide o okenný parapet. Ten môj je dlhší (širší) ako u horného suseda, tak všetky kumulované kvapky dažďa z jeho okna padajú na môj parapet a sú hrozne hlučné. Sused podo mnou má z môjho veľkého parapetu zase výhodu, lebo moje kumulované kvapky míňajú jeho parapet a za dažďa je u neho ticho.

Občas sa ocitám v situácii kozmonauta v bezváhovom stave. Stáva sa to vždy, keď sa mi žiada lúštiť krížovky v polohe ležmo. Večné pero vtedy zaujme vodorovnú polohu, alebo až negatívnu voči normálu. Ta znamená pre náplň pera rovnaký problém, ako pre kozmonautov na obežnej dráhe. Američania to kedysi riešili zadaním tematickej úlohy na riešenie problému večného pera vo vesmíre. Vraj sa im to po veľkej snahe nakoniec podarilo. Rusi to riešili jednoducho, vybavením svojich kozmonautov obyčajnou ceruzou. Občas teda stojím pred opakovaným vesmírnym problémom. Ceruza sa mi nepozdáva, tak to asi vyriešim polohovaním lôžka.

Nakoniec sa predsa vraciam ku svojej úvahe o duši. Duša je nesmierne dôležitá, ale dôležitý je aj plášť, tak som sa rozhodol opotrebovanú dušu aj plášť zadného kolesa bicykla vymeniť za nový. Začalo to tým, že som opravoval defekt a už vtedy som si všimol, že moja duša sa v jednom mieste nafukuje ako balón. Prejavilo sa to aj na plášti tak, že som bol pri jazde vystavený kolísaniu zodpovedajúcemu frekvenciou aktuálnej rýchlosti pohybu. Pripomínalo mi to veľmi nízku akustickú frekvenciu a o tej je známe, že je veľmi škodlivá. Nová duša jazdí perfektne, mám z toho dobrý pocit, aj keď ma to stálo 8€. 

Dobrý pocit mám aj z Přemka Podlahu, ktorý dnes v TV oslávil svojich 50 rokov na televíznej obrazovke. Celkom príjemná spomienková a gratulačná relácia to bola. S patričným vtipom, veď to uvádzal Petr Rychlý (Natoč to!). Čo bude, keď odídu starí harcovníci? Ostanú len konzervy v archívoch. Prečo o tom píšem? Páčil sa mi vtip, dobrá rada z tej relácie, ktorý ma rozosmial:

- Viete ako sa dá ušetriť ráno 20 minút času?
- Jednoducho, dajte si raňajky už večer.

Dobrú chuť.


 

Lomikare, Lomikare

Do roka a do dne, vyhrážal sa druhým svetom Ján Sladký Kozina pod šibenicou Lomikarovi. Tak prezývali Chodovia Maximiliána Lammingera z Albrechtova, ktorý ich pripravil o práva a majetky. Nič nové pod slnkom. Tak nejako sme sa to učili a od Lomikara možno pochádza aj moje dnešné knižné "déjà vu". Čítam knihu (to som už robil veľakrát), ale zvláštne je, že tú knihu som kúpil minulý týždeň, tešil som sa na ňu a sklamala ma.

Po prečítaní začiatku každej kapitoly sa mi otvárajú obzory toho, čo som už raz zažil. Dej v mojej hlave sa odvíja s predstihom asi desiatich strán, takže čítam už len podrobnosti známeho deja.

Možno by bolo jednoduchšie prečítať úvod kapitoly a skočiť na jej záver, ale užívam si to odkrývanie, objavovanie objaveného a zabudnutého. Strácam síce napätie, thriller je už tatam, mea culpa. Ostalo len trochu zvedavosti, ako rýchlo sa mi bude odkrývať dej v predstihu. Určite som tú knihu už čítal pred dvomi rokmi a určite som si ju, tak ako teraz, kúpil sám. Som asi ako ten "dežo co ví", ale až dodatočne...


O samotnej knihe nenapíšem nič, aby som jej náhodou neurobil reklamu, je to síce akože thriller, ale s prvkami politických klišé sveta rozdeleného na dobrých a na tých zlých. Tu je aj časť "dobrých" zlá, ale tak to už na svete chodí (a bude chodiť), aj Judáši patria do literatúry kým nezmúdrieme, alebo...


------
Ostáva len záverečná otázka, ako sa mi do titulku dostal Lomikar? Je to záhada a skrývačka a tiež "déjà vu" na zlého Lomikara. 

777 Posledný...

Dozvedel som sa strašné tajomstvo. Tak strašné, že keby to ľudia vedeli pred tisícročím, všetko by bolo inak. Ani ja už nikdy nebudem taký, aký som býval. Dostal som správu od svojho pradeda z CaK monarchie. Napísal mi list a priložil k nemu jeden starý rukopis, vlastne prepis nejakého dokumentu, napísaný na starom písacom stroji. Začítal som sa a nevychádzam z údivu. Všetko je inak a toto tajomstvo nesmiem nikomu prezradiť. Teda ani písať o tom na blogu...

Poďme teda do krčmy, kde som sa dozvedel iné hrozné tajomstvo. Bolo to v malej dedinke, kde sa v minulosti pásli ošípané voľne na lúkach pod lesom a strážili ich pastieri zvaní "kanási". To však nie je dôležité, naša súčasnosť je úplne iná, aj krčma je moderná a za kávu s čipsami slaninkovej chuti tam zaplatíte len Euro a desať centov. S odhodlaním som vytiahol z auta svoje ťažko skúšané kolená a keď som rozchodil 10 hodín sedenia za počítačom, vošiel som do krčmy zvanej "BAR".

V každej poriadnej dedinskej krčme nájdete, aj v tom najsilnejšom pracovnom čase, niekoľko stálych návštevníkov. Tak som sa na všetky svetové strany slušne pozdravil a prikročil rovno k pultu, za ktorým stál mladý barman. Svoju kávu a čipsy som dostal obratom, zaplatil som a šiel som si to skonzumovať na terasu. Bol pekný čas, len nad krčmou sa zdržiaval malý čierny mrak, z ktorého občas spadlo zopár kvapiek. Vôbec mi to nevadilo, ani som si nesadol, bol som rád, že stojím.

Kávu a čipsy som si položil na betónový múrik terasy a pozoroval som oblohu. Mrak sa čoskoro zväčšil, aj dávky vody sa zvýšili, tak som bol nútený prejsť ku stolu pod strechou terasy. Zvyšok skromného obeda som dojedal po sediačky. A vtom to došlo. Nie platenie, to som vybavil hneď na začiatku. Z dverí vyšiel chlap ako hora, odhadom najmenej 140 kg, vyzeral staticky dosť nevyvážený, lebo veľkú časť váhy mal vysunutú na prednej strane tela.

Chlap ako hora kráčal ťarbavo, tá hmotnosť mu robila dosť veľký problém aj s kolenami. Nasadol na miesto vodiča do auta pristaveného tesne pri vchode na terasu. Aby to nemal ďaleko. Po chvíli sa Škoda Fabia zatriasla a naklonila sa na ľavú stranu. Usúdil som, že šofér je ľavičiar. Až teraz prišlo to prekvapujúce tajomstvo, ktoré sa mi odhalilo pred očami i pred vnútorným zrakom. Ťažko kráčajúc vyšiel z krčmových dverí vysoký, ale chudý chlap, jednoznačne krivkajúc na obe strany v kolenách.

Pri bránke sa zastavil, chytil sa obomi rukami a postupným dvíhaním kolien rozcvičoval strečingovým spôsobom svoje postihnuté kĺby. Vtedy mi to došlo, že nielen dlhé sedenie pri počítači degeneruje kolená, ale aj dlhé sedenie v krčme. 

Dodatok:  Keby sme vychádzali z predpokladu, že všetko, čo sa napíše do blogu je pravda, pozorný čitateľ by z tohto opisu vedel identifikovať názov obce, čas, kedy sa to všetko udialo a ešte niekoľko drobných detailov z autorovho života. Keďže však v tejto chvíli tento predpoklad nemôžem potvrdiť, ani vyvrátiť, nič z toho napísaného nemusí byť pravdou. 

Dokonca ani ten úvodný odstavec, ktorý som si požičal od vraj "talianskeho Dana Brovna" Carlo A. Martigli-ho z knihy Posledný strážca, ktorá práve vychádza v nemenovanom vydavateľstve. 

Štyri mačky

Včera mi prebehli cez cestu štyri mačky, našťastie ani jedna nebola čierna. Aj tak som očakával následky, ale nič zlé sa nestalo. Už som si myslel, že párny počet sa vzájomne vynuluje, ale nie je tomu tak - tento zvrat je z minulej éry a je mi protivný ako všetky mačacie povery dohromady, lebo mačky mám rád. Aj kočky v Česku (ale aj doma).

Dnes sa mi mačacie prebehy vypomstili, dopadol som ako insitný minister. Najprv som odišiel do garáže a až tam som zistil, že nemám kľúč. Ponáhľal som sa do práce, čas na cestu som mal presne vypočítaný do poslednej sekundy, takže to bol škrt cez rozpočet s návratom domov a znovu do garáže. Potom som musel letieť ako minister a nakoniec som aj tak meškal 10 minút.

Porada, na ktorú som sa ponáhľal skončila ako "hoplapo", tak sa kedysi hovorievalo poradám, ktoré boli o ničom, bez efektu. Som zrelý na ministerské kreslo. Alebo je to len obyčajná "hosipa", či združený mačací efekt?

Trhový klientelizmus

Podľa (zjednodušenej) definície, klientelizmus vzniká uprednostňovaním ponúk zo strany priateľov, kamarátov, kolegov či rodinných príslušníkov. Tak nejako to niekedy funguje aj v trhovom systéme na trhovisku. Aj dnes je sobota a ja som sa čiastočne správal podľa zásad klientelizmu.

Rajčiny som síce nakúpil u neznámej mladej trhovníčky (u mladých sa dobre nakupuje), lebo jej plody boli prirodzene vlastné, veľké a mäsité, ale neboli uniformné, ako tie z externej EÚ. To som bral ako záruku pravdivosti tvrdenia, že vyrástli tu neďaleko, v tomto kraji. Cestou domov som sa zastavil v malom obchodíku na kvalitné pečivo a tam mali tiež v ponuke aj rajčiny. Jedna ako by druhej z oka vypadla a všetky boli z veľkoskladu. Papriku som nekupoval, aj keď tá ponuka bola najsilnejšia a lákavá, lebo už včera som obral svoje prvé, čo chutia najlepšie.

Čerešne som kúpil od starkých, ktorých z trhoviska dobre poznám. Iní mali aj krajšie, ale prečo by som nepotešil známych? Od inej mojej obľúbenej trhovníčky som nechcel nič, ale za pozdrav a úsmev mi vnútila so zľavou svoj najväčší kel, aj keď som ho nemal v itinerári... No nekúp to!  Klientelizmus ako vyšitý. Priesady ružičkového kelu som nakoniec kúpil tiež u známej babky "mäsiarky" (predáva mäsové výrobky), lebo nikto iný už také drobnosti neponúkal. Celý kraj je už v tomto čase zameraný na papriky.

Tento spôsob jari a leta je môj, vy asi máte iný, ale ja vám to nevyčítam. V tom je krása trhoviska, tu nikto na nikoho nenadáva, nikto sa na nikoho nevyhovára, nevyvyšuje sa ako v tom veľkom trhovom princípe politiky, že mu niekto pošliapal záhon a tak podobne. Dokonca niektorí politici (a "podnikatelia") sa neštítia ani hrubostí. My nie! My obyčajní ľudia nie sme, na rozdiel od politikov, dosadení do svojich rodín podľa zásad klientelizmu. Sme náhodný, prirodzený výber a viažu nás len tie rodinné a priateľské trhové vzťahy.

A slušnosť.

Malá a veľká

     Pani premiérka mi včera objasnila kvantifikáciu korupcie. Vraj sa delí na malú a veľkú. To mi pripomenulo niečo, čo je v živote nevyhnutné. Myslím si, že bojovať proti korupcii, tej veľkej podľa vládneho programu je niečo podobné, ako keby veterné mlyny bojovali proti vetru. Na veľký vietor treba iné regulačné mechanizmy. Veď sa na to pozrime zblízka - v politických stranách sa dávajú dohromady kamaráti podobného zmýšľania. Tam vznikajú kamarátske okruhy veľkého formátu, ale aj tie malé.

     Po voľbách víťazná strana (zoskupenie) zostavuje vládu a obsadzuje posty od najvyššieho po najnižšie svojimi ľuďmi. Akože odborníkmi. Po ďalších voľbách sa to celé zopakuje s novými okruhmi, alebo si len tí istí presadnú na iné stoličky a pretože nič nie je večné, daný čas treba využiť na realizáciu programov rastu kont a nových významných priateľstiev. Na vysokej úrovni. Ak treba, kamaráti predchádzajúcej moci sa odpíšu a namiesto nich nastúpia noví. Podľa programu idú pochopiteľne pri tejto výmene s cenou dolu...

     Nedá sa očakávať, že verejné peniaze budú v najbližšej dobe spravovať ministri s mozgom napáleným na HDD (SSD). Aspoň zatiaľ nie. No a tá malá korupcia na úrovni lekárov, o ktorej hovorila pani premiérka? Asi mala na mysli niečo väčšie ako bonboniéru či fľašu vína, niečo také čo by sa dalo pokladať za chybu systému a keď už hovoríme o systémovej chybe, bumerang sa vracia späť ku vládnucej vláde. A už to nie je malý problém (malá korupcia) ale veľká vec. Nakoniec, aj oficiálne uprednostňovanie pacientov na základe ich solventnosti (ak to trochu preženieme) je vlastne legalizovaná systémová korupcia.

Re reklama

Kedysi dávno som zostrojil dekodér časového znamenia rozhlasu a ten mi pri každom znamení nastavil presný čas. Nebolo to až tak náročné, lebo to bývalo v tých časoch presne definované frekvenciou, počtom a dĺžkou jednotlivých impulzov. Dnes, v čase diverzifikácie rozhlasov, keď už ani čas nie je istý, by to bolo takmer nemožné.

Bolo by však užitočné vymyslieť niečo podobné na televíznu reklamu. Zariadenie na automatické vypnutie zvuku a obrazu počas reklamy. Predstavte si, že odrazu sa na obrazovke namiesto reklamy objaví napríklad akvárium s rybičkami a ticho, alebo príjemná hudba.

Aké kritériá by sa dali použiť na automatickú identifikáciu reklamy? Na Slovensku by to bolo dosť jednoduché, len by to chcelo nejaký elektronický obvod na emočné hodnotenie reči. Ak by sa vo zvuku objavil nabubrelý či infantilný prejav či neprimeraná intonácia, hneď by bolo jasné, že ide o reklamu.

Druhým kritériom by bola postupne vytváraná databáza začiatku reklamných šotov. Tá by sa potom neustále porovnávala s reklamou naživo a jasne by ju odhalila.Alternatívne, pre milovníkov bulváru a hltačov neužitočných informácií by sa pustila nová reklama na monitor, ale už jej opakovanie by bolo blokované.

Tretím kritériom by mohla byť pravdivosť. Elektronický obvod by odhalil klamstvo v reklame, alebo aj zavádzanie a zamlčiavanie pravdy v reklamnom slogane a takúto reklamu by následne zablokoval.

Pre masochistov a psychických hazardérov by bolo na diaľkovom ovládaní aj tlačidlo na odblokovanie blokovania reklamy. Verím, že čas na blokovanie reklamy raz príde. Alebo ľudstvo dostane rozum prirodzenou cestou.