Čo dodať?

To je masaker cien (vraj) a úrovne reklamy tiež. Je to ako horor s motorovou pílou. Čo dodať, sú reklamy vtipné, ale aj také oné... 

Situácia je zlá

nie však zúfalá. Ako by sa Zem prestala točiť okolo jadra a otočila sa zrazu okolo "Pussy". Riot bola kapela z 80. rokov  minulého storočia. Rusky sa teda svojim "hudobným" štýlom inšpirovali v antikvariáte Ameriky. Ktovie kde sa inšpirovali svojimi spôsobmi? Možno v starom Ríme v čase úpadku impéria. Nič z toho však nie je dôležité, lebo bojovali proti vládcovi Ruska. Teda je celkom pochopiteľná(?) "naša" snaha "demokraticky" prehliadať podstatu veci.

Dve z nich vraj ušli do teplých krajín. Som zvedavý, ak sa zrazu objavia s podobnou produkciou, napríklad v Notre Dame, ako dopadnú. Musím sa na záver tejto témy ospravedlniť, ale všetci už písali o "Pussy", tak som musel aj ja. Je to ako pred voľbami, každý sa vyjadrí a kto nie, stojí na chodníku a nemiluje republiku.

Všetko sa to tu vlastne točí o ľudských vzťahoch. Človek je tvor spoločenský, potrebuje iných okolo seba, aby mu nastavili zrkadlo, alebo aby mu poslúžili ako odrazový mostík ku svojej vlastnej veľkosti. Iní sa odrážajú od hlúposti iných, aby tak relatívne zmúdreli. Veď všetko poznanie je založené na porovnávaní a skúmame len to, čo nepoznáme.

Človek s človekom musí mať nejaký definovaný, alebo aj nedefinovaný vzťah. Napríklad také priateľstvo, či kamarátstvo. Podľa slovníka je to furt to isté, ale vraj je rozdiel v tom, že priatelia môžu byť voči sebe úprimní a čo je ešte dôležitejšie, môžu si navzájom povedať úprimne aj nepríjemné veci. Kamarát nemá tú výsadu, ten môže len súhlasiť. Alebo je to všetko inak a naopak? 

V tomatnom souse

Kedysi, na internáte nám dávali v rámci nedeľnej suchej večere "bičky v tomatnom souse". To bola taká konzerva s malými rybičkami, nejaký druh sardiniek v paradajkovej omáčke zvláštnej ruskej chuti. Chalani to nemali radi, ani mne to príliš nechutilo, ale niekedy ma hlad donútil na chuť zabudnúť. Píšem o tom preto, že dnes na raňajky sme mali niečo podobné, ale značne chutnejšie: Baltické sardinky v pikantnej tomatovej omáčke.

Každý človek má niečo rád a niečo nemá rád. Platí to samozrejme aj o ženách. Ja nemám rád tie ženské športovkyne, ktorým po preteku strčia pod nos mikrofón a oni, akoby lapali po dychu, rozprávajú o svojom víťazstve, či prehre (to je jedno). V každom prípade je to rýchle, ukričané a monotónne. Istý čas to bola aj móda moderátoriek "celebrít" TV a aj v rozhlase sa to praktizovalo. Našťastie len dočasne. Sledujem však len Slovenský rozhlas, takže neviem, ako je to inde.

V tom "ukričanom" čase to vyzeralo na obrazovke ako súťaž v počte slov za minútu. V pôvodných televíznych seriáloch sa už nesúťaží, je v móde niečo z úplne opačného konca. Hovorí sa nevýrazne, akoby mimochodom, čo sa v životnej praxi vyskytuje často, ale do umeleckého prejavu sa "ledabolosť" príliš nehodí. Tento problém mi pripomenul aj najnovší seriál, kdesi pod povrchom.

Niekedy mám dojem, že tí herci majú seriálovú tvorbu len ako "bokovku", kde sa vôbec nemusia namáhať. Chodia si tam na relax. Aspoň mne to niekedy tak pripadá. Chýba skutočná, presvedčivá hra obličajov. Herec, ktorý sa tvári nezúčastnene, môže povedať čokoľvek, nenadchne. Nádherne v tomto zmysle pôsobil slovenský film Dom. Je dôkazom toho, že netreba veľa slov, ak sa vie emócia vyjadriť výrazom tváre.

Po čase zisťujem, že (mnou) tak zaznávaný Panelák sa po tých rokoch trochu zlepšil. Niektorí herci sú tam naozaj ako naozaj, presvedčiví vo svojich roliach. To isté si myslím aj o seriáli Mafstory. Neviem, koľko dielov nových seriálov už majú natočených, ale verím, že tie predposledné už budú dokonalé... Nádej žije. 

Tichošlapka

A je to! Mám v garáži tichošlapku značky Liberta. Začalo to postupne, najprv jemný vrzgot pri šliapaní do pedálov, postupne sa to stávalo zahanbujúcim doprovodom. Na jednej strane je dobré, keď chodci včas zbadajú, že sa na nich rúti cyklista, na druhej strane je pôžitok šliapať do pedálov a nepočuť žiaden neprístojný škripot. Musím priznať, že riadnu údržbu reťazového prevodu som nerobil už najmenej  dvadsať rokov, ale železo vydrží veľa. Teraz som to mojej retiazke vynahradil, polial som ju pravým motorovým olejom od známej firmy... Podoťahoval som všetko čo bolo uvoľnené. Teraz som opäť perfektný cyklista.

Čierne videnie

Fenomén "čierne videnie", ktorý do značnej miery ovláda slovenské internetové blogovanie a diskutovanie je hrozný. Kritický postoj je dobrý a žiaduci, pokiaľ je kritický. Ak sa z neho stane hnev, zúrivosť, či móda, je to zlé. Ak mi ráno sused stúpi na palec, napíšem, že všetci susedia sú zlí?

Veľká snaha o generalizovanie zlých skúseností a prehliadanie dobrých, vedie do pekla. Množia sa hlasy špeciálne proti Slovensku. To nemá žiadnu alternatívu a je to číry nezmysel. Nie nadarmo hovorí stará ľudová múdrosť, že špiniť do vlastného hniezda nie je dobré a nemá sa to.

Čo však, keď zanietení a neobjektívni kritici staré múdrosti neovládajú alebo neuznávajú? Niekedy sa zdá, že ten, kto je s niečim na Slovensku spokojný, je bielou vranou. A bielych vrán je ako šafránu, na rozdiel od premnožených čiernych oviec. 

Rokový koncert

Na prvý, aj na druhý pohľad to mal byť koncert ľudovej muziky a spevu zo Šenkvíc. Už keď som uvidel rozostavené ohromné reproduktorové skrine a spleť množstva mikrofónov, začal som mať podozrenie, že to nebude originálna hudba. Ešte dodám, že to všetko sa malo udiať v takmer intímnom a takmer uzatvorenom priestore štyroch masívnych múrov. Len na nebi svietila modrá obloha a sadajúce slnko už osvetľovalo len červené strechy kaštieľa. Modlil som sa, aby im hneď na začiatku vyrazilo poistky.

Spevák nastúpil presne, jeho hlas však bol modifikovaný elektronikou a zafarbenie poznačené ozvučnicami reproduktorov. Hlavné slovo v orchestri mal totiž "zvukový majster", ktorý hneď na začiatku nezvládol akustické väzby a aj naďalej bol príčinou "rockového" dojmu z koncertu ľudovej muziky. Len si pripomeňme obsadenie: dvoje huslí (dva mikrofóny), basa s mikrofónom a harmonika, ako keby nestačila s dychom, tiež mala mikrofón. Nie že by sľubovali koncert bez elektriny, ale ja som naivne niečo také očakával.

Niečo neskutočné, ale fakt, aj tak sa dá pokaziť dojem zo živého orchestra. Takže na záver, nepomýlil som sa gramaticky v názve článku, len som parodoval ľudovú muziku. Kde sú tie zlaté časy "unplugged"?

*
"unplugged je v angl. doslova 's vytiahnutou zástrčkou'. Znamená to teda, že sa bude hrať iba na akustické nástroje, nie na elektrické."

 

 

Zázraky

Nedávno som počul, neviem kde, že vraj nedorozumenia medzi ľuďmi sú normálne, ale porozumenie je zázrak. Rozmýšľam nad tým a čím viac rozoberám známu minulosť i prítomnosť, tým viac tomu dávam za pravdu. Zázraky existujú, len je ich tak žalostne málo. Inak všetko beží normálne...

Cisárovi to, čo mu patrí

V našej dobovej reči to znamená, zaplatiť štátu dane a dodávateľom za dodané služby. Dane som tento rok neplatil, Dana to môže dosvedčiť. Za dodané služby platím pravidelne, ale tentokrát som sa trochu omeškal. Aj telo si žiada svoje, ktoré mu treba dať, najlepšie vo forme dovolenky. Tak som sa chvíľu zdržiaval na území Stredozeme. To je zvláštne pomenovanie oblasti, čo však nie je to isté, čo sa spomína v knihe Pán prsteňov a často v blogoch aj Elisabeth (forever). Je to vlastne malá dedinka obklopená horami a hoľami.

Dedinky obvykle bývajú v údolí, ale táto je, na počudovanie, uložená na vyvýšenine v údolí medzi kopcami. Stredozem (Donovaly) som vždy považoval za miesto značne neisté a nestále. Je najvyšším bodom horského cestného prechodu, teda niečo priebežné. Na najbližšiu hoľu ide pohodlná lanovka a hore sa možno doslova turisticky poprechádzať. Je vidieť do ďaleka, takže ani náhodné stretnutie s medveďou rodinkou nehrozí. Všetko, čo raz začne, raz aj skončí. Tak aj naša krátka rodinná dovolenka.

Hovorí sa, že dobrá dovolenka by mala trvať najmenej dva týždne. Nedávno som bol na takej troj týždňovej, tak som to teraz kompenzoval štvordňovou. Bola to pre mňa taká testovacia turistická jazda na krátke trate. Najviac mi dala zabrať túra od hotela Malina pod Malinovým Brdom (už viem, prečo sa hovorí "ty brďo!") do Vlkolínca, ale najmä tá časť strmého výstupu, naspäť na Malinu. Horúčava ako v ... ešte zvyšovala nároky na telesno, ale zvládol som to v pohode.

Ak by som chcel dokončiť citát z názvu článku, musel by som ešte dodať, že daj Bohu, čo je Božie a duši to, čo ju drží pri živote. Zase som si to trochu rozšíril. Nedá mi, aby som v súvislosti s dušou nemyslel aj na telesnú schránku, ktorá drží dušu pohromade. Duša je ten poklad, ktorý máme dnu. Aby som si to pripomínal, nastavil som si ako zvonenie telefónu zvony z istého (evanjelického) kostola. Mohol to byť aj katolícky, ale náhodou mi to napadlo, keď zvonili evanjelici.

Tak mi skúste zavolať a mne sa vo vrecku rozozvučia zvony. Tak ako včera, keď sme išli z malého pivného posedenia, práve okolo kostola. Moje pohľady padli najprv na kostolnú vežu a až potom mi svitlo a spomenul som si na svoje duchovno vo vrecku nohavíc. Bol to hovor o práve skončenej dovolenke.