O všetkých svätých

Na internete sa často informácie recyklujú. Ktovie či by niekto vedel zistiť, koľkonásobne sa otočí nejaká správa na webe. Určite by tá najviac citovaná bola "naj-", len nie je isté, či by bola najzaujímavejšia, najlepšia, najhoršia, najbulvárnejšia, alebo by mala iný prívlastok. Je to fakt s ktorým sa nedá nič robiť, len si vyberať podľa vlastných preferencií a duplikáty ignorovať.

Hádam ani nie je veľkým hriechom podľahnúť trendu písaných recyklácii. Blíži sa sviatok všetkých svätých, o ktorom sa bude zoširoka písať. Mňa v tej súvislosti zaujíma, koľko je vlastne tých svätých. Našťastie nie som prvý, čo sa zaujíma o počet svätých. Už dávnejšie ich vraj spočítal istý španielsky časopis. Dopracoval sa k číslu 6538 a to len v rámci rímskokatolíckej cirkvi.

Kto je teda svätý, alebo blahoslavený? Na inom mieste internetu som sa dočítal, že svätým môže byť každý, že svätý nie je len postava z kameňa alebo zo sadry. Svätosťou nazýva vnútornú krásu. V tom zaujímavom článku sa tvrdí, že kto chce byť svätý, musí byť tvrdohlavý, odvážny a drzý. Až ma striaslo pri tom čítaní, keď som si uvedomil, že svätým nie som a ani nebudem, lebo nie som odvážny, ani drzý (ktovie čo si o mne myslia iní :). Som vari len tvrdohlavý ako baran. Som teda určite veľmi vzdialený svätosti.      

Trochu inak sa na svätý život díva Rado Naniaš vo svojom kresťanskom blogu, ale tiež hovorí o tom, že svätý život môže dosiahnuť každý, len inými slovami. Dnes aj kresťania blogujú o svätosti. Celkom inak sa o pojme "svätý" píše na stránke "duchovnej premeny". Život prináša rôzne pohľady na rovnakú vec a to je dobre. V tom je zaujímavý. Mne na svätých obrázkoch a svätých sochách chýba jedna ľudská vlastnosť - úsmev (v tom som už dosť podobný :). Ktovie, či svätý život vylučuje úsmev...?

Chopin v galérii

Možno preto, že si už nepamätám, kedy som bol naposledy na klavírnom koncerte, som sa tešil na Frederyka Chopina. Zvlášť keď interpretom mal byť svetoznámy pianista a skladateľ Miki Skuta. Koncert bol súčasťou cyklu komorných koncertov Galéria hudby v Nitrianskej galérii. V uplynulých rokoch som nadobudol zvlášť blízky vzťah k organovej hudbe. Pochopiteľne, na tom majú zásluhu vynikajúci slovenskí, ale aj iní organisti.

Po zaznení prvých tónov klavíra som musel zatvoriť oči, aby som silnejšie vnímal hudbu. Po krátkej dobe som sa preladil z organu na klavír a začal som tie dva nástroje v duchu porovnávať. Mohutnosť, farby a rozsahy organa nemožno ničím prekonať, jeho tóny a súzvuky sú chvením ľahko vstupujúcim do priestoru. Naproti tomu klavírne kladivká bijú so strún silou priamo úmernou sile a dôrazu úderu klavíristu, preto klavírne tóny znejú akosi tvrdšie a jednoznačnejšie. Ale je to iste len môj dojem...

Hudba má tú vynikajúcu vlastnosť, že človeka ladí do "multitastingu". Stáva sa z neho univerzálna bytosť vnímajúca hudbu, zároveň mysliaca a intenzívne vnímajúca svoje emócie. Tak som sa ponáral do úvah prerušovaných dôraznosťou dynamiky skladieb. Musím tu priznať, že Chopinove Balady v neuveriteľne presnej a pôsobivej interpretácii Mikiho Skuta ma vťahovali až do pásma plného dojatia a šťastia.

Dobrá hudba často prináša poslucháčovi aj pocit šťastia. Nie skutočné šťastie, ale ten pocit čo chvíle šťastia prináša. Opäť použijem prirovnanie z počítača. Aplikácie máme schované kdesi v zložkách, ale na prístupnom mieste máme odkazy na ne. Je úplne jedno, či spustíme aplikáciu priamo, alebo cez odkaz. Výsledok je vždy ten istý. Hudba je podľa toho odkazom na šťastie a je jedno ako sme sa v tej chvíli k nemu dostali.

Tento koncert z cyklu Galéria hudby hodnotím absolútne najvyšším hodnotením. Platí to pre uvedené skladby Frederyka Chopina aj pre Mikiho Skutu. Prekvapila ma úžasná dynamika, dôrazné stvárnenie skladieb a virtuozita interpreta. Prekvapil ma  aj môj vlastný dojem a pocity, ktoré som hádam ani nečakal. Vďaka za koncert.






 

Dempseyho druhá šanca

Seriál, starý hádam dvadsať rokov, sa ešte stále občas mihne na obrazovkách našich televízorov. Nedávno som sa pri jednom príbehu dvoch mladých detektívov zastavil. Upútal ma Dempsey, ale hlavne Makepeacová svojou mladou a krásnou tvárou. Dempsey ma tiež upútal tvárou, presnejšie povedané slnečnými okuliarmi... Nebolo na nich nič zvláštne, len sa nápadne podobali tým mojim, ktoré som po dvadsiatich rokoch vytiahol zo spodnej zásuvky stola.

Tak beží čas a tak sa staré veci vracajú z nadčasovej zóny, len my nemladneme, ale prispôsobujeme svoje tváre primerane veku. Človek zväčša svoje zmeny ani nepostrehne, najskôr si ich uvedomí na tvárach ľudí okolo seba. V manželstve je to podobné, aj tam sa všetko stále mení, nedostatok pozorovacieho odstupu však maskuje zmeny, až sa zrazu objavia v plnej nahote a aktéri sú šokovaní (svojou nahotou). Prichádza kríza. A to platí aj o tých, ktorí chodia pravidelne na nudistické pláže. Toto však nie je žiadna filozofujúca úvaha, len tak trochu obšírnejší úvod k mojim dojmom z jedného filmu, ktorý sme si vybrali systémom "mačka vo vreci".

Vyskytlo sa u nás jedno voľné nedeľné popoludnie a náhodou sme sa práve vtedy pohybovali v blízkosti "multikina". Vošli sme dnu, kúpil som dva lístky so zľavou na film, ktorý mal práve začať. Keď som sa dodatočne spýtal pokladníka, aký je to film a či stojí zato, tak len trochu rozpačite začal, že "Je to síce komédia, ale..." Ale stačilo na to, aby sa môj záujem o príbeh "Druhá šanca" zvýšil. Kto by nechcel druhú šancu? Veď aj tak už v tej chvíli boli kocky hodené, teda vlastne "vstupenky kúpené". Aby to nebolo také jednoduché, kúpil som aj to najmenšie balenie "popcornu", hoci za nekresťanskú cenu.

Kým prešla reklama, polovicu popcornu (pukancov...) som zbaštil. Sedelo sa mi pohodlne a s prvými titulkami prišiel aj film. Meryl Streepová bývala zárukou dobrých filmov, tak som bol plný očakávaní, ale zrejme aj tu hrá vek svoju zákernú úlohu. Príbeh dvoch manželov po 31 rokoch manželstva v pochopiteľnej kríze však nemohol príliš zaujať. Aj tak som v prvej tretine filmu úspešne premáhal spánok. Nemyslím, že by boli na vine tie úvodné pukance. Dej sa rozvíjal dosť zdĺhavo. Až neskôr prišlo to hlavné, čo malo spôsobiť vyostrenie konfliktu. Meryl predala niekoľko akcií (manžela neinformovala) a zaplatila akémusi manželskému poradcovi 4 tisíc doláčov za týždňovú konzultáciu.

On (manžel) najprv šokovaný odmietol také ponižujúce sedenie, nakoniec ale šiel (veď ju má stále rád). Tu to už začínalo naberať na obrátkach, ale skôr by som povedal, že tam mala začať komédia. Skôr to však bola fraška, detská hra, alebo ako slávna "partička". Ale možno len nechápem psyché amerických manželov, či myslenie filmových tvorcov. Trochu ma zdvíhal zo stoličky "odborník" na manželské problémy, ktorého obsadili hercom s prívetivosťou Mistra Beana. Úspešne kĺzal po povrchu a s istotou mieril na nedostatok manželského sexu. Keď sa to už malo všetko obrátiť na dobré kríza sa prehĺbila a smerovali k rozchodu.

Namiesto rozchodu však nastal zázračný zvrat a "happy" koniec. Manželia sa predsa len, po piatich rokoch celibátu dopracovali k sexu a koniec filmu bol zachránený. Namiesto rozvodu nastane kvietkované obnovenie manželského sľubu a šťastný "end". Kde inde, ak nie na romantickej pláži, za prítomnosti rodiny a hlavne psychológa alias Mr. Bean. Všetci sú šťastní a tam neďaleko rástla vŕba, na tej vŕbe visel zvonec a rozprávke je koniec. Kto neverí, nech si to pozrie a nech mi povie, že som zaujatý. Nevadí, sú to moje dojmy. Príjemnú zábavu.

Divadelné postrehy

Nitrianske divadlo je kamenné a to v pravom slova zmysle. Napriek tomu sa dokáže aj smiať a Nitrančania  ho majú radi. To je prvý postreh z predstavenia "Pýcha a predsudok". Dlhšia prestávka v mojej návštevnosti v tomto divadle ma ospravedlňuje, že som si všímal aj veci, ktoré by sa do žiadnej recenzie nemali vpustiť. Na druhej strane, toto ani nie je recenzia, ale iba niekoľko málo dojmov bez originálnych "teatrologických" pojmov.

Predovšetkým, nikomu neodporúčam dať si v Nitre pred divadlom zmrzlinový pohár. Netvrdím, že to bol jediný dôvod, prečo sa mi na začiatku predstavenia strašne chcelo spať. Ale vydržal som. Bol to kus, inak  neobvykle dlhý, ale režisér na tom trval. Predstavenie sa rozbiehalo veľmi pozvoľne. Mal som aj zmätok pri rozpoznávaní jednotlivých postáv žien (a nebol som sám), ktorých tam bolo 5 a všetky v rovnakých bielych šatách.

Sedeli sme niekde v strede hľadiska, podľa tvárí bolo ťažké sa orientovať. Tak som dostal taký inovačný nápad, že v tomto predstavení by mohli mať herečky na chrbte našité meno, alebo aspoň číslo ako futbalisti na ihrisku. Spočiatku som sa nevedel rozhodnúť, či je to vážna hra, alebo komédia. V druhej časti, po prestávke sa to však vyjasnilo, srandovné repliky a gagy sa množili, až to miestami prechádzalo do frašky.

Práve tie humorné repliky mali u obecenstva úspech. Ako sa hovorí, keď je koniec dobrý, tak je všetko dobré a tak záver zmazal všetky negatívne postrehy z úvodu. Ešte jedna poznámka k divadelnej prestávke. Kto si nepriniesol vodu z domu mal smolu, musel sa postaviť do jedného z dvoch radov pri bufete. Taká niekdajšia divadelná klasika. No a aby to nebolo také jednoduché, ženy mali ešte jeden dlhý rad pred toaletami.  

V každom prípade, Nitrančania, aj tí z okolia majú radi svoje divadlo.

Futbal

Toto bude zase jeden z mojich nezaujímavých článkov, lebo bude o mne a o futbale. Veď čo by mohlo byť zaujímavé na hre, kde sa toľko ľudí naháňa za jednou loptou? A to už nehovorím o sebe, najmenej zaujímavom človeku. Tak som teda išiel včera zo záhrady, kde som začal jesenné rýľovanie.

Cesta domov vedie okolo dvoch tréningových ihrísk futbalového štadióna, kde pobehovali 4 futbalové jedenástky za dvomi loptami. Dostal som z toho zeleného trávnika strašnú chuť zabehať si za loptou.

Zrýľoval som na začiatok len asi 20 m2, ale stačilo to na povzbudenie mojich skrytých telesných schopností. Zdravý pohyb na čerstvom vzduchu je veľmi dôležitý, aby mohol človek aj zdravo myslieť. Hoci aj na ten futbal. A nemyslieť nezdravo na svoje neúspechy v iných oblastiach.