Nepredajné

Z času na čas sa niekto zamyslí nad významom čítania kníh. Aký je teda môj postoj ku knihám? Čítam rád, ale hlavne som rád čítaval, keď som bol mladý. Tak je to správne, v mladosti treba čítať najviac. Neskôr prichádza reálny život so svojimi príbehmi a záhadami. V mladosti som prečítal najviac kníh na meter štvorcový... Potom sa to v dôsledku iných životných funkcií postupne, mierne redukovalo, až som dospel k tomu, že si čítanie vychutnávam pomerne zriedka - aby mi nezovšednelo.

Vo veku, keď som už začal pociťovať čítacie naplnenie, som si začal knihy vyberať. Odvtedy si nemyslím, že v každej knihe je niečo dobré a preto sa ju oplatí prečítať. Už viem, že hľadať ihlu v kope sena nemá zmysel, vychádza zlý pomer cena/výkon. Mával som také sezónne obdobia, keď som čítal najradšej detektívky, potom som prešiel na scifi, neskôr bola hitom odborná literatúra, najmä technická. Často som sa venoval aj knižnému bádaniu v oblasti fotografie a neskôr som doháňal svoje medzery v elektronike a v počítačoch.

V základnej škole sme museli čítať tzv. "povinnú" literatúru. Už to môžem povedať, neprečítal som všetky odporúčané knihy. Aj vtedy to bolo tak, že stačilo napísať referát a vedieť zasvätene rozprávať o obsahu knihy. Neskôr som to doháňal. Na otázku, prečo čítam, musím odpovedať v závislosti od druhu literatúry. Beletriu čítam pre pobavenie, odborné knihy pre vedomosti a vzdelanie, scifi pre podnecovanie fantázie a poéziu pre úžasné splynutie s duchom básnických metafor.


Vo všeobecnosti môžem povedať, že som čítal knihy, aby som spoznával svet z rôznych strán a uhlov, aby som videl ako vidia svet iní. Čaro spoznávania sveta cez knihy sa však s vekom stráca. Je málo nepoznaného, aj keď to vyznieva neskromne. Sám život je čoraz objemnejšou knihou. Všetko plynie a všetko sa mení. Tak sa mení aj vzťah ku knihe. Moderná doba priniesla blogovanie, ktoré dáva príležitosť nazrieť aj na druhú stranu barikády, ktorá delí autora od čitateľa. Nepredá sa zvyčajne toľko "výtlačkov" ako v prípade úspešnej papierovej knihy a na každej stránke je razítko s nápisom "NEPREDAJNÉ".

Leto za trest

Tak veru, vraj toto leto je trestom za to, že nezadržiavame vodu. Teda nezadržiavame vodu v teréne, máme slabý pitný režim krajiny. Také jednoduché, lenže čo potom, keď vodu zadržíme, vytvoria sa mraky a tie sa nám poberú mírnix-dírnix k susedom do inej časti sveta? Aj na to je riešenie - musia to robiť všetci. Bohužiaľ, tak ešte nikdy nebolo, aby sme sa všetci dohodli na niečom dobrom. Maximálne tak na znížení zla a to v tomto prípade nestačí. Nie som proti vode, keď dopíšem, dám si aspoň sprchu a čaj. Tá myšlienka o vode v krajine má tiež logiku, len ako začať a u koho?

Je sobota, ale o aktuálnom evergreene - o paródii na českú a slovenskú hymnu písať nebudem. Dobré paródie, aj improvizácie mám rád, sú soľou umenia, tak ako humor vo vážnych situáciách. Jasné je aj to, že nie každý má zmysel pre humor. Aj to je jasné, že každý z nás má trochu iné preferencie v umení. Hnevá ma len jedno, že kapela, ktorá stroskotala pri tvorbe svojho názvu, sa takto pokúša o publicitu. A darí sa jej to. Nie tá paródia je hanbou, ale meno tej kapely omieľané v médiách. Mám rád slobodné myslenie, aj v umení, ale toto je už ďaleko za hranicou slušnosti. Chápem, že tá sa dnes nenosí, ale neviem prečo... Bohužiaľ je to tak, ale verím, že čas pre dobrú výchovu sa nutne musí vrátiť.

Z iného kraja je názor plynúci z akéhosi prieskumu, že "...viac ako polovica Rusov dáva prednosť pravidlám a poriadku pred dodržiavaním ľudských práv.". Zaklincoval to aj názov článku: "Většina Rusů stále pro stabilitu na úkor demokracie". Tá otázka porovnáva neporovnateľné. Je vari poriadok a dodržiavanie pravidiel v rozpore s ľudskými právami? Nie je, práve naopak. A úplne nezmyselné je to, čo sa snaží napovedať názov článku, že stabilita ukrajuje z demokracie, teda demokracia je nestabilná. Aj keď to tak často je, nie je to základný rys a podstata demokracie. Chápem, že podobné články sú určené nemysliacim čitateľom. Moje odporúčanie pre dnešok a navždy znie:

- Čítajte, ale myslite.

Príjemnú sobotu a dodržiavajte pitný režim v sebe i v krajine...




  

 

Nakladačky

Uhorková sezóna je v plnom prúde. Zavarili sme, čo sa dalo a naložil som aj "kvašáky". O deň, o dva by mali byť schopné konzumácie. Nálev je už správne zakalený a pracuje. Robil som ich podľa prastarého receptu mojej starej matere. No, možno to bola vlastná mať, lebo stará mama to už nestíhala. Skrátka, ide o to, že som sa nedal zlákať "poľským" receptom, ktorý uverejnila na svojom blogu Malgorzata Wojcieszynská. Nie že by na recepte záležalo, veď uhorky aj tak boli nakúpené v supermarkete a je dosť možné, že ich doviezli toť, možno až zo Zakopaného. Nám sa uhorky neurodili, možno preto, že sme ich tento rok nezasadili.  

Uhorková sezóna sa zvykne dodržiavať aj v médiách. Tento rok sa bratia Česi a ich pán prezident postarali o patričné letné senzácie, takže je o čom písať. Aj my doma (na Slovensku) máme horúce témy, ku ktorým sa každý, kto nestojí na chodníku, musí vyjadriť. Nech už je to pohoda na Pohode, prezidentské brepty, alebo generálny prokurátor-neprokurátor. Tam sa to akosi médiám vyšmyklo. Veď to trvalo dosť dlho a veci sa konečne vyjasňujú. Zase niekto s "nedostatočnými" príjmami bude pýtať od štátu (teda od nás) peniaze. No, ale to je vysoká politika, do ktorej ťažko zvonku a zdola prenikať.

Žiada sa mi zase, po dlhšom čase niečo pozitívne. Nie je to žiadne klišé, je to taká jednoduchá túžba vydýchnuť si a zažiť trochu radosti aj z toho, že žijem v spoločnosti, ktorá sa aj napriek problémom, snaží žiť. Nie  len nadávať. Znie to jednoducho, ale žiť, nie je len byť.   

Pravdovravnosť

Pravdovravnosť je veľmi pekná vlastnosť. Vyznieva ako opak klamania, ale nie je to pravda. Medzi pravdou a klamstvom je široké pole spoločenskej pretvárky. Vravím pravdu, ale čo je to pravda? Človek, ktorý tvrdí, že za každých okolností je treba hovoriť pravdu a sám sa vyhlasuje za pravdovravného, sa často mýli. Mýli sa, lebo takýmto tvrdením v skutočnosti naznačuje, že ON pozná pravdu a jedine to je pravda, čo on hovorí. To je cesta do pekla. Možno je to nadnesené tvrdenie, ale naozaj je to tak, lebo kto z nás pozná celú pravdu?

Pravdovravnosť je vraj pekná, ale medzi ľuďmi sa viac hodnotí diplomacia, inak povedané - spoločenský takt a tolerancia. Pravdu a jedine pravdu musíme hovoriť len pred súdom (a pri sobáši), inak nás dostihne ruka zákona. Pred súdom však ide viac-menej o fakty a svedectvá. Pravda je často omyl, lebo to, čo považujeme za pravdu, nemusí byť vždy v súlade so skutočnosťou, teda to nie je pravda podľa filozofie. Človeka, ktorí tvrdí, že pravda je vždy na jeho strane, možno istým spôsobom považovať za sebeckého.

Kto verí len sebe, je v skutočnosti sebec a klame sám seba. Zdalo by sa, že človek "vlastniaci" neomylnú pravdu, by mal byť vždy spokojný a za pravdovravnosť by mal byť spoločnosťou patrične oceňovaný. V skutočnosti to tak nie je. Ľudia, ktorí za každých okolností tvrdia, že hovoria len pravdu (to, o čom si myslia, že je pravda), sa nedočkajú uznania. Pravda podľa Tomáša Akvinského (wikipedia) je zhoda veci a rozumu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha. Tomášom Akvinským by som teda mohol s filozofovaním o pravde skončiť, ale nie je to tak jednoduché a jednoznačné, aj keď vierou sa všetko začína aj končí.

Poznanie je v objavovaní a porovnávaní a to platí aj o pravde. Ľudskí myslitelia sa v našej známej historickej dobe často zamýšľali nad pravdou a vždy to definovali trochu inak. Hegel napríklad tvrdí, že pravda je celok, Nietzsche hovorí, že pravda je užitočný omyl a Kipling píše, že pravda je prvá obeť vojny. Keby sme to otočili: Pravda prežije len v pokoji a v mieri. Lenže ľudstvo vedie takmer nepretržité, malé či veľké, studené, či ozajstné vojny. A tak je to často aj medzi nami.
 

O čom sa hovorí v krčme

Hamletovi je to už jasné, ale o čom sa dnes hovorí v slovenských krčmách? To je otázka. To som sa spýtal bývalého kolegu, inak novinára a fotografistu a neskôr po revolúcii aj krčmára. Ja totiž už dávno nechodím do krčmy, stal sa zo mňa nechutný abstinent, tak som bol zvedavý, o čom sa to tam zvyčajne točí. Myslel som si, že o politike, ale to vraj už dávno nie je témou krčmových debát. Maximálne tak nejaký týždeň pred voľbami a potom skepsa. Hovorí sa vraj o tom, čo ľudí zaujíma a politika to rozhodne nie je. Krčmy rezignovali na politické otázky a komentáre. Krčmová politika sa preniesla do vyšších sfér, na internet.

Tak o čom sa teda zhovárajú poslední mohykáni pri pive? Hlavne o peniazoch a aj o robote. Čo koho trápi, kto má robotu a kto nie, prípadne prečo a pár nadávok. Ako s peniazmi a ako bez nich? V súvislosti s peniazmi mám aj ja trochu zlé svedomie, lebo som sa nedávno nezachoval správne, podľa základného inštinktu. Robil som po dlhšom čase poriadok v garáži a objavil som tam aj nejaké staré hriechy. Sčítané a podčiarknuté - starý šijací stroj po babičkinej babke, nepoužívanú pumpu zo starej záhrady, starú leštičku fotografií, akumulátor z auta a ešte kopu drobností. Mohol som to vyložiť na pľac a avizovať "zberačom", aby si to odviezli do zberu, ale chcel som to mať z krku hneď.

Tak som to naložil a sám som sa postavil do radu v zberni starého železa za pár pravidelných zberačov. Trochu mi to bolo trápne, ale bol som aj zvedavý, koľko to bude vážiť. A bolo toho dosť. Dostal som za to malú hotovosť a v prvom momente som mal úmysel, dať to "kolegom", aby si urobili pekný deň v krčme, no zaváhal som a nedal som nikomu nič. Nejde o nič svetoborné, ale spomenul som si vtedy na slová prvého človeka, ktorý vkročil na Mesiac: Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo! Ja som tentokrát človečí krok neurobil, preto ani ľudstvo nemohlo urobiť skok.

Mantra

Mantra sa v dnešnej modernej dobe uplatňuje aj na internete. Často prerastá do masovej psychózy zapríčinenej emotívnym, zväčša negatívnym postojom k nejakej udalosti, k jednotlivcovi, či ku skupine. Je to tak lákavé pridať sa k mase, že mnohí neodolajú a aj bez znalosti danej problematiky sa snažia ešte emotívnejšie útočiť. Internet je predsa anonymný. Ale iba zdanlivo. V istej diskusii sa tvrdí, že aj my tu sme sledovaní. Pritom je to hlúposť, lebo nemá zmysel sledovať, či "odpočúvať" niekoho, kto dobrovoľne zverejňuje svoje názory a emócie na nástenke.

Prečítal som si niekoľko definícií slova mantra a dostal som sa k podstate, že mantra je vlastne chvenie. Slová, hlásky alebo zvuky, ktoré sa opakujú s cieľom dosiahnuť istý stav mysle - oslobodenie mysle od myslenia. Mantra môže byť hlasitá, alebo aj tichá. Slová a zvuky možno vydávať von, alebo si ich len v mysli opakovať. Jej najdôležitejším atribútom je teda opakovanie, až chvenie vyvolávajúce rytmický efekt s oslobodením mysle a myslenia. Mantra je teda aj jednoznačným základom pre filozofiu klamstva: "Tisíckrát opakovaná lož sa stáva pravdou".