Chodíme

Človek múdry (vraj), ktorý zväčša sedí, by sa mal premenovať na človeka sediaceho. Sedíme doma, sedíme v škole, sedíme v aute, či v autobuse a aj keď bežíme, najradšej pri tom sedíme na bicykli. Pomaly zabúdame chodiť. Často chodíme po meste, vlastne vozíme sa po meste, horko ťažko vystúpime z auta, urobíme pár (neistých) krokov a v cieli zase sedíme. 

Dnes som to skúsil opačne, chodil som hodinu po cudzom meste krajského formátu a mal som čo robiť, aby som nadobudol istotu chôdze. Nie všetky chodníky v meste sú tak hladké ako preferované cyklotrasy. Asi po polhodine sa mi to už celkom zapáčilo a nerád som si znova sadol v čakárni u lekára špecialistu. Je krásne chodiť na vlastných nohách.

Kedysi, keď som ešte musel každé ráno (včasné ráno) chodiť pešo (až k autobusu...), sa mi občas stávalo, že som zacítil pôžitok z chôdze (nielen z chôdze). V tom je čaro návratov, keď skočíte do bazéna s chlórovanou vodou a pred očami máte mladosť, alebo keď chodíte pešo a nesťažujete si ani vnútorne, v tom je tiež návrat. Nie do mladosti, ale aspoň o 10, 20, 30, 40 rokov späť k mladosti.